Eva Králiková

"Začal otca spovedať, že ako to, že je doma a že ako to, že nie je na vojne, však ešte je mladý. A otec čestne všetko mu povedal, ako to bolo, čo to bolo a že dodnes ho nepovolali. A on ho udal ako že je utečenec, alebo neviem, ako to nazvali. Nejaký dezertér? Dezertér, áno. Takže... A tých v Galante skoro denne zastrelili. Takže potom prišiel policajt. Aj darmo to otec vysvetľoval, že ako to bolo. Nemal papier. V tom bol problém, že on keď tam bol na tom veľvyslanectve a zaplatil, tak mali mu dať papier, že tam bol a že sa hlásil a už nie jeho vinou teda to, že ďalej sa o neho nikto nestaral. Tak už bol chaos tam. Ale týmto tu sa to zase nepáčilo. Tak zobrali otca a nevedeli sme, že čo bude ďalej. Tak hodili ho potom..., nepopravili ho, tak to bolo šťastie. Ale hodili ho do bane, tam niekde bol v bani. Tuto na Slovensku robil. A ako dlho, alebo kedy ho potom prepustili. Toto sa stalo v štyridsiatomštvrtom pred Vianocami. "

"A keď sme išli už z mesta domov z mesta, tak prišlo lietadlo a strieľalo do ľudí na ulici. Tak sme si tam ľahli pod nejakú bránu, to si všetko pamätám, to mám pred sebou. Ako ste to prežívali? Tak samozrejmá vec, však aj dieťa sa bojí. Ale zase, kým tú maminku som mala pri sebe, tak tá ma vždy ukľudňovala. No a ako sme prišli už domov, tak ľudia tam išli s batohmi, utekali. Tak sme sa pýtali, že kde idú. A oni hovorili, že do tej pivnice Esterházyovcov. To bolo v Majeri. A tak potom aj maminka spravila taký batoh, tam zabalila, čo sme mali ešte doma, že chlieb a nejaké jedlo a išli sme do tej pivnice. A tam bolo asi tak okolo päťdesiat ľudí, detí, ženy väčšinou a nejakí starší chlapi. A tam sme prežili potom ten druhý deň, keď už konkrétne v Galante sa bojovalo. Takže ja som tam v tej pivnici len počula tie zvuky. No a potom prišli vojaci, ruskí vojaci a hľadali nemeckých vojakov. Ale tak tí tam neboli v pivnici. Tak potom, niektorí chlapi vedeli aj po rusky pár slov, tak im povedali, že tu sú len ženy a deti. Tak potom si vybrali nejaké ženy tam a nás vyhnali. Toto si pamätám. Že s tými ženami tam ostali? Áno."

"Keď táto dohoda padla, tak vlastne už museli mať pasy, keď chceli ísť do Bratislavy, lebo toto už bolo akože Nemecko. A moja sestra vlastne absolvovala potom nemecké školy, štyri roky chodila tam do nemeckej školy. A naučila sa celkom dobre hovoriť nemecky. Ale potom to išlo do tuhého, lebo už otca zavolali. Mal narukovať ako nemecký vojak. A keďže sme boli maďarskej národnosti, tak nám dali ešte šancu, že za dvadsaťštyri hodín môžeme odísť do Maďarska a nastúpiť ako maďarský vojak. K tomuto sa chcem ešte dostať, len mňa by aj zaujímalo, že či opisovali vôbec to pričlenenie, že ako to prebiehalo. Hovorili o tom, že prišli tam nejakí vojaci do tej Petržalky, keď sa pričleňovala k Nemecku? Tak áno, prišli vojaci a hneď sa všetko zmenilo. Nastal lístkový systém, niektoré rodiny zmizli z večera do rána. No tak nám tiež, keď tu dali tú šancu, že za dvadsaťštyri hodín odísť, tak otec sa rozhodol, že necháme všetko tam a ideme do Maďarska. Nechcel narukovať za nemeckého vojaka."

"My - táto generácia, ktorá vtedy tam bola, bola zaujímavá. Generácie sa nikdy neopakujú, každá generácia donesie niečo nového. Ale my sme boli generácia, ktorá prežila vojnu ako deti a my sme vedeli, čo je to vojna. A my sme, nesmierne, sme si vážili život. Nesmierne sme si vážili to, že môžeme chodiť do školy, že sa môžeme učiť, že môžeme mať nejaké plány. Nebola medzi nami nevraživosť, nebolo medzi nami povyšovanie sa, skôr sme boli takí vzájomne ako jedna rodina. A to dodnes pretrváva... Tí, ktorí ešte žijú, že stále, keď sa stretneme, alebo máme možnosť zavolať alebo napísať, tak sa tešíme, ako keby som stretla brata alebo sestru, tak sa vyobjímame, vybozkávame a tešíme sa, že sme... ešte. A toto už dnešná generácia nezažíva, toto nezažíva - že sa netešia práci, netešia sa niekedy ani škole, netešia sa jeden druhému, skôr závidia. A tá súdržnosť, že vzájomne pomáhať, to už vôbec neexistuje."

"No a tým začala moja éra fotografovania, lebo potom som fotografovala neustále a dlhé roky. Aj počas školy, potom ešte chvíľu súkromne som začala tu v Galante, už keď som bola vydatá. No a potom ma zavolali na okres a povedali mi, že čo ja tu robím, čierne obchody, že to ja nemôžem. No tak, hovorím, ale ja som sa učila, vyučila, no a teraz čo, tak keď to nebudem robiť, zabudnem. Ja musím robiť, tak ak mi dáte prácu, ja budem aj pre vás robiť, však teda... No tak mi potom ponúkli obchod, ktorý bol tu v Galante... fotoateliér takzvaný, ale to bola jedna diera myšacia, bez vody a bez všetkého. Robil tam jeden pán také rôzne fotografie na občiansky preukaz, a väčšinou mal tabuľku vyloženú, že „Hneď prídem.“ A naproti bol hostinec a väčšinou tam sedel. No tak tento obchod som po ňom prebrala, no ale za tri mesiace potom už to fungovalo tak, že ľudia tam chodili, no a proste ja som robila dobrú reklamu. Robila som zväčšeniny do výkladu a žiadala som, že treba to proste vytvoriť, aj atmosféru nejakú príjemnejšiu, keď tam niekto vstúpi."

"No tak my sme neboli až takí bohatí, aby nás presídlili, možno keby to pokračovalo, možno by k tomu došlo... – lebo však nikto nevedel, kto a prečo musí ísť preč, keď preč ísť nechce... Lebo tí, ktorých presídlili, nikto nechcel ísť preč... Oni sa tu narodili, aj ich rodičia sa tu narodili, mali tu majetok, tak prečo by oni išli do Maďarska... a tuto bolo Maďarsko. Oni nechceli ísť preč. Ale keďže sa ten systém zmenil a ten systém chcel tuto mať Slovensko... Čiže pridelilo sa to Slovensku, nie že chcel mať, a tým pádom to bolo treba poslovenčiť. Tak ako sa to dá poslovenčiť, jedine tak, že tých bohatých pošleme do Maďarska, nech sú doma tam. A v Maďarsku sa tí ľudia hlásili, že chcú ísť na Slovensko, ale oni nevedeli, že prídu do maďarského prostredia. Oni chceli ísť na Slovensko... – a toto bolo Slovensko, lenže tu boli samí Maďari."