Ružena Kramárová

Vedela som, že sme nič neurobili. To ma jedine držalo. Aj keď som spávala na jeden polrok len na zemi, na takom slamenom strožliaku, lebo to bolo obdobie zatváračiek, chytanie na hraniciach, áno a to bolo preplnené. Nás bolo, kde boli dve postele, nás bolo tam šesť. Áno. Dve ležali na posteli a tie ostatné na zemi. A naozaj mňa držalo len to, keď mi manžel napísal, že vie, že som tu. A potom večer koľko razy zapískal cez okienko našu milovanú pesničku a to ma držalo.

Tie deti neboli učené, že ich rodičia sú zatvorení. Nikdy sme sa pred nimi o tom nerozprávali, lebo sme vedeli, že takéto niečo sme si my nezaslúžili, že to je všetko výmysel komunistov, áno, že sa chceli zbaviť a získať majetok a celý dom, áno to nič iné nebolo v našom prípade. Potom už u brata to bola závisť, áno, že on ako Slovák bol námestník v Hraniciach.

To sa nedá opísať, to sa nedá ani hovoriť, bolo to tak krásne a bolo to také smutné, smutné, lebo ukradli mu desať rokov tvorčej práce, ktorú by bol daroval štátu. On kostolom pomáhal, cirkvám pomáhal, každému jednotlivcovi, čo prišiel za ním. Tak, tak on nezištný človek, nezištný, ale dôsledný, dôsledný.

No my nevieme, prišli pre neho a viac sa nevrátil. A po roku prišli pre mňa, že idem potvrdiť manželovu výpoveď a zobrali ma od troch detí, najmladší mal osemnásť mesiacov a tri deti zostali na starú mamu.

Prišlo povstanie, najstarších brat Alexander bol vedúcim povstania. Mal najväčší arzenál na Slovensku, vojenský a on poslal pre nás ďalšieho veliteľa, ktorý bol v žilinskom kraji veliteľom, a ktorému dodával muníciu. Jeden raz, mi sme mali takú malú chatku na Jánošikove. Jeden raz prišiel brat, s člnom ho bol manžel previesť a zostali na takej teraske pred tou chalúpkou a tam mu povedal, že bude spáchaný atentát na Hitlera. „A čo si vlastne prišiel?“ „Doniesol som z Orolazu vajíčka.“ A tam sa prekladala munícia. Takže stráže boli na jednej strane cesty, na druhej strane aj až a to bolo obrovsky rýchlo urobené. A potom odišiel. A už sme sa videli len po povstaní. Po povstaní nie, lebo cez povstanie ho zajali. A rodina sa musela odsťahovať z Vrútok , áno, ten priateľ, dôstojník ten doniesol jedno nákladné auto, čo sa dalo, to sa zobralo a čo sa nedalo zostalo a odviezol ich do Pliešovec , takže moja rodina bola v Pliešovciach a my sme zas posledným vlakom s malým Ivanom a so Zinkou v brušku sme išli do Bratislavy.