Silvester Krčméry (* 1924  †︎ 2013)

Silvester Krčméry  (1924)

„Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie.“

Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave. Detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici, neskôr sa kvôli otcovej práci presťahovali do Bratislavy. V mladosti vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby Cirkvi. V roku 1943 sa zoznámil s kňazom, profesorom Tomislavom Kolakovičom (1906 - 1992), ktorý sa intenzívne venoval vysokoškolskej mládeži. Práve on vo veľkej miere Silvestra ovplyvnil svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v Cirkvi i fatimským posolstvom o obrátení Ruska.

„Z toho štádia trošku uličníckeho, skautsko-prírodného, povedzme, kedy som chodil na všelijaké stanovačky a všelijaké stretanie mládeže, tak som potom veľmi rýchle prešiel do tejto regenerácie alebo revolúcie v Cirkvi, ktorou prechádzal u nás profesor Kolakovič. Profesor Kolakovič bol človek, pôvodne jezuita, ktorý sa začal veľmi intenzívne venovať robotníckej mládeži a robil potom mítingy so stotisíc účastníkmi, aj časopisy začal vydávať. Keď ale prišla nemecká a talianska okupácia, všimli si ho a bol prinútený utiecť z ich dosahu, lebo videl, ako by to skončilo. Pokúšal sa dostať pôvodne do Španielska, ale musel ísť na to ešte cez poslednú takú záchrannú, alebo menej dotknutú, alebo nedotknutú zem. To bolo Slovensko vtedy. Prišiel a hneď sa mu tu svojím štýlom podarilo osloviť mládež.“

V Kolakovičovom spoločenstve, nazývanom Rodina, sa Silvester naučil poznávať tie najzákladnejšie pravdy života. Inšpirovali ho jeho skutky lásky, to, ako tento človek dokázal vnímať a prijímať realitu života.

„Kolakovič bol človek reality. Ak počul, že je niekde prenasledovanie, nestačilo mu, že si o tom prečítal nejakú knihu alebo noviny. On si zbalil svojich päť švestiek do ruksaku a o chvíľu už cestoval do neznámej krajiny. Takto prišiel aj do Číny, keď sa dozvedel, že tam je prenasledovanie. V Číne je prenasledovanie, ale v Rusku vlastne začína, tak išiel všadiaľ tam a pomalinky sa usiloval dostať k ľuďom. To bol jeho spôsob, že sa usiloval dostať aj do skupín povstaleckých. Jeho túžbou bolo, ľudia, ktorí sa z kresťanstva tak veľmi rýchle prevekslovali na komunistickú stranu, aspoň trošku vedeli rozlišovať, čo je rozdiel medzi pravým kresťanstvom, alebo tou pravou pomocou robotníckej triedy, a propagandou, hej. Lebo on vedel veľmi dobre odhaľovať tie propagandistické frázy. On to pocítil už na vlastnom tele predtým, možno povedať. Už vtedy, čo robil mítingy v Záhrebe a v takých veľkých mestách Juhoslávie, kde prichádzalo až stotisíc robotníkov odrazu, aby ho počúvali. Tam začal vydávať časopis, tiež okolo niekoľko desať až stotisíc exemplárov, aby zdôraznil všetky tie dôležitosti z tlače a médií, rozhlasu a podobne. A potom, usiloval sa prehĺbiť inteligenciu prostredníctvom vysokoškolských krúžkov. Stretávali sme sa u profesora Churu, bol to profesor detskej medicíny. Tam Kolakovič mával kurz kresťanskej filozofie, kurz kresťanskej teológie, a tak ďalej, za sebou takým moderným štýlom, takže to bolo pre nás niečo nového a úžasného.“

Silvester Krčméry počas svojej mladosti často premýšľal o kňazskom živote, avšak jeho otec trval na tom, aby prv vyštudoval medicínu.

„Otec dosiahol s tamojšími niektorými jezuitskými funkcionármi takú dohodu, že ich možno čiastočne presvedčil, že je to také moje rojčenie, a nemá to významu, pretože títo ľudia sa väčšinou potom oženia za rok, alebo za dva po vstupe do rehole. Hovoril, že proti môjmu vstúpeniu do nejakej rehole nebude mať žiadne podstatné námietky, ale žiadal aspoň takú nejakú minimálnu záruku, aby to bola uvážená vec. Žiadal, aby som najprv študoval nejakú praktickú vec, aj vedeckú, trebárs.“

Študoval teda na Lekárskej fakulte v Bratislave, pokračoval v Paríži i v Prahe. Počas štúdia spolu s priateľom Vladimírom Juklom organizovali evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov a robotníkov v českom pohraničí. Rozvoj hnutia laického apoštolátu, tzv. katolíckej akcie bol hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou v roku 1946. Napriek tomu, že komunistický režim u nás ešte nebol nastolený oficiálne, boli zatknutí, brutálne vyšetrovaní a uväznení.  

„Keď nás U dvoch levov väznili aj s Vladom Juklom, ale aj s ďalšími jedenástimi študentskými aktivistami, členmi Kolakovičovej Rodiny, to už bolo vidieť, že boli na výsluchu. Mali opuchnuté tváre, vykrvácané, mali vyrazené oči, povedzme, a tak ďalej. Čiže to človek prakticky nezabudne na to, čo je znakom prvého príchodu komunistov. Alebo - nepovedzme len komunistov - veď takto postupujú skoro všetci diktátori, ktorí neuznávajú žiadne pravidlá, žiadne Božie súdy. No, tí, ktorí nemajú stopy viery, tak tí si dovolia všetko.

Väčšinou sme boli pozavieraní tí aktívni ľudia. A to bol zámerný systém, že spravili z toho protištátnu činnosť, a preto väčšina z tých ľudí bola odsúdená nie za to, že boli katolícki aktivisti, ale za to, že tvrdili, že to všetko bolo nasmerované. Tak to boli právnicky nazvané notoriety, to znamená – heslá, ktoré sa potom odovzdávali z jedného procesu na druhý. Všetky právne systémy sa falšovali na to, aby mohli potom týchto ľudí odstrániť. Takže bola kopa ľudí nevinne popravených, nevinne odsúdených, a nastalo veľké prenasledovanie proti Cirkvi. Ovšem, ja nemôžem povedať, že by to bolo úplne len na škodu Cirkvi. Myslím, že to pomohlo ľuďom trošku sa rozlíšiť a vypracovať k dokonalej kresťanskej praxi, ak nie k svätosti v nebezpečí života.“

V roku 1951 sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou. Juklovi a Krčméryho priatelia boli postupne zatýkaní. Silvestra Krčméryho zatkli v júli 1951. Vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky, z toho 14 mesiacov na samotke. Podstúpil rôzne druhy mučenia, okrem iného musel 50 hodín stáť bez spánku. V roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Hoci pri výsluchoch tri roky mlčal, na súde predniesol hodinovú obhajobu, ktorú ukončil slovami: „Vy máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Začiatkom šesťdesiatych rokov začala Krčméryho rodina podávať žiadosti o milosť, ale Krčméry ich odmietal a žiadal revíziu svojho procesu. Nakoniec žiadosť o milosť podal aj náčelník jeho väznice. Krčméry na to odpovedal písomne: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Napriek tomu Krčméryho prepustili. Vo väzení bol 13 rokov, 2 mesiace a 18 dní. Z nich strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch. (Krajniak, 2002)

Na margo svojho priznania doktor Krčméry povedal:

„Ja som sa tam nepriznal absolútne k ničomu. Aj to prenasledovanie, samozrejme, vďaka tomu, že Pánboh poznal moju slabosť aj moje všetko, tak ma uložil do takého oddelenia kde to ešte nebolo tak krvavé a tak kruté, takže tie najhoršie veci som už ani nezažil, možno povedať. Ale obávam sa, že ľudia podceňujú tú druhú časť toho duševného utrpenia, a to duševné utrpenie nie nadarmo bolo rozpoznané vedeckými skupinami, že je to veľmi rafinované. Rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložia, ale dajú do izolácie alebo do iných takých duchovných mučení, to je omnoho horšie ako fyzické mučenie. Ja vám môžem povedať, že niekedy v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené Ministerstvom vnútra, my sme sa niekedy „potešili“, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena. Pretože to bola nepredstaviteľná hrôza, keď bol človek na mesiac alebo na dva daný na samotku, alebo bol vystavený kombinovanej duševno- telesnej donucovacej metóde.  Napríklad v knihe Člověk na pokraji svých sil autori, vojenskí lekári: Schulz, Dvořák, Morávek hovoria o metódach, ktoré pri zrovnávaní so všetkými prichádzajú najvíťaznejšie. Je to vymývanie mozgu, čiže nie metódy krutého fyzického stredovekého mučenia. Väčšinou tvrdia to, že keď niekde začínajú týmito metódami, aj tak musia potom prejsť k brainwashingu (k vymývaniu mozgu), k týmto psychologickým a iným metódam.“

Po prepustení pôsobil 20 rokov ako lekár v Bratislave. Od prepustenia roku 1964 pracoval spolu s RNDr. Vladimírom Juklom najprv na evanjelizácii vysokoškolákov, potom učňov a narkomanov, alkoholikov i väzňov. Roku 1974 bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Fatima, kde sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry a organizovaní evanjelizačných spoločenstiev, tzv. krúžkov tajnej Cirkvi. V 80. rokoch minulého storočia spolu s V. Juklom rozvinul činnosť laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre neskoršie hnutia kresťanských spoločenstiev detí, mládeže i rodín.

Na natočení svedeckej výpovede sa dňa 03.11.2004 v Bratislave podieľali: Miroslav Daniš, Anton Čulen a Ondrej Krajňák.

V spolupráci s JÚĽŠ SAV spracovala a upravila: Jana Otočková