Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Križan (* 1929)

• narodil sa 8. marca 1929 v Čekovciach

• 1932 ako trojročnému mu umrel otec a s matkou sa presťahovali ku starému otcovi na lazy

• ako chlapec zažil druhú svetovú vojnu, nútený kopať zákopy pre nemeckú armádu

• po roku 1948 problémy s kolektivizáciou a kontingentami

• 1951 zamietnutá výnimka na narukovanie na vojnu a odvedený

• 1951 - 1953 priradený k PTP, práca v Ostravsko-karvinských baniach

• 1957 vstup do roľníckeho družstva v obci

• 1989 odchod do dôchodku

Problémy už ako novorodenec

Ján Križan narodený v marci 1929 v Čekovciach pocítil prvé životné turbulencie prakticky hneď po svojom narodení. Na svet totiž prišiel 7. marca, v deň narodenín prvého českoslovenkého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka. Deti narodené v tento deň mali dostať špeciálnu podporu ako prejav vďačnosti prezidenta: „Keby ma dali pokrstiť ešte aj ako Tomáša, rodičia by dostali aj viac. Ale ľudská závisť pracovala už vtedy a na matrike mi zapísali ôsmy marec.“ Preto si nielen rodina nemohla nárokovať žiadnu pomoc od prezidenta, ale Jánovi navyše zostali dva dátumy narodenia, jeden skutočný a druhý úradný.

Ján bol najstarším dieťaťom v rodine roľníka Jána a Anny, rodenej Stankovičovej. Keďže po troch rokoch od narodenia otec rodiny umrel a mama sa druhýkrát nevydala, Ján zostal jediným dieťaťom. Jeho matka si tak vybrala na nasledujúce roky ťažký údel, keďže ich živilo pole, na ktorom bolo potrebné pracovať. Majetok mal rozlohu asi sedem a pol hektára, čo bola na vdovu a jej chlapca veľmi náročná výmera.

Našťastie sa ich ujal Štefan Stankovič, Jánov starý otec z maminej strany, ku ktorému sa presťahovali na laz, vzdialený asi kilometer od dediny. Jánov starý otec však nebol obyčajným dedinským gazdom a okrem základných praktických vecí ohľadom hospodárenia sa angažoval aj v politickom živote: „Starý otec – to bol taký politik. Bol vo výbore v Krupine za Agrárnu stranu a bol kamarát s Milanom Hodžom. Boli vraj raz na obede v Bratislave a bol tam aj ten Hodža, ministerský predseda, a môj starý otec to chcel všetko platiť, chcel sa pochlapiť pred ním. Vtedy boli totiž voľby a on kandidoval za tú Agrárnu stranu zemědelníckeho a malorolníckeho lidu, a tá uspela, tak preto to aj zaplatil. No a v tom čase ho to stálo 5000 korún!“ Rodina tak hospodárila na majetku a len vďaka podpore zo strany starého otca dokázala prežiť, keďže ju ťažil aj dlh, ktorý zostal po smrti ich živiteľa. Dlžobu vdova Anna so svojím neplnoletým synom splácali dvadsať rokov.

Živé spomienky na vojnu

Ján ako chlapec zažil aj krutosti druhej svetovej vojny. Ešte ako trinásťročný sa s mamou zúčastnil posviacky sochy na pútnickom mieste Staré Hory, na ktorej vystúpil vtedajší prezident republiky Jozef Tiso: „Pamätám si to ako dneska. Tiso zdvihol dva prsty a povedal: ,Ak som nie za tento národ, nie som hoden byť tým, čím som!‘ To povedal doslovne.“ Horšie to však bolo, keď dospievajúci chlapec zažíval hrôzy vojnového konfliktu na vlastnej koži. Tie sa zintenzívnili po vypuknutí Slovenského národného povstania: „V dedine býval jeden nemecký kapitán, ktorý chodil na koni so správami do Pliešoviec. No a mali sme tu aj troch partizánov. Jeden z nich sa učil strieľať od poľovníka a po tomto nemeckom kapitánovi aj strieľal. Nezasiahol ho, ale ten nahnevaný prišiel za vládnym komisárom obce a povedal mu: ,Hovoril si, že tu nie sú partizáni, a jeden po mne strieľal!‘ On mu odpovedal, že to je len nejaký chlapčisko. On mu na to: ,Nichts! Nichts! Partisan!‘ A prišiel rozkaz, mali nás evakuovať na Ostrú Lúku, dedinu vypáliť a zrovnať so zemou. No my sme tu mali učiteľov a učiteľka vedela nemecky. Tak ľudia naznášali slaniny, vajec, potravín za tri furmanské vozy a zaviezli to generálovi do Pliešoviec. Tá učiteľka mu to aj vyrozprávala a on na to: ,Vidím, že ste poriadni ľudia, dobre teda, nechám to tak. Ale ak sa u vás vyskytne nejaká potýčka a nášho vojaka zabijú, nechám tam spúšť!‘“ Čekovský mladík, ktorý po nemeckom kapitánovi strieľal, bol aj zatknutý, no našťastie sa dočkal oslobodenia: „Potom mal aj všetky výhody partizána a pritom to bola len chlapčenská hlúposť,“ hodnotí pamätník.

I napriek tomu čoskoro do dediny prišli Nemci, ktorí sa u civilistov ubytovali. Takto mal v dome nemeckých vojakov aj Jánov starý otec: „My sme mali Nemcov na izbe, tí chodili, to boli frontoví a vozievali proviant na front. Každé ráno vstali zavčasu, to bolo cez advent, ta išli, večer prišli, ale nič nechceli od nás. Ale my sme chodili na Bzovík na roráty, na ranné omše. Tie boli o šiestej, tak sme chodili o piatej na Bzovík, tak nám raz aj svine nachovali, aj kravy, všetko nám nachovali: ,Choďte, choďte a my vám spravíme, všetko vám spravíme.‘ Všetko nám aj spravili. Nemôžem povedať zlé nič na nich.“ Aj napriek nízkemu veku bol Ján vybraný medzi chlapov, ktorí mali pre nemecké pozície kopať zákopy. Ako spomína, vtedy sa ho mama veľmi bála pustiť v strachu, že sa mu niečo stane: „Vtedy ten nemecký kapitán, čo u nás bol, ju ubezpečoval, že osobne na mňa dohliadne, aby sa mi nič nestalo. Tak aj bolo, vždy ráno som odišiel a večer sa vrátil domov.“

Ako sa však blížil front, približovali sa aj ostré boje a všetko, čo s nimi súviselo. Na jeden konkrétny deň si Ján pamätá veľmi živo: „Ja som bol taký robotný a bol som si v narezať vŕbové prúty, z ktorých som potom robil košíky. V jedno poobedie začali biť z tých kanónov, tak som dve hodiny ležal skrytý v jarku. To bol taký môj najväčší zážitok. Ako prišli Nemci, mali sme plnú dedinu tankov. Tu bola opravovňa tankov, voľačo neznesiteľné, ten hukot sme počúvali celé dni. A zrazu jedného dňa si všetko pobalili a všetci odišli. A bol zrazu kľud.“ Pokoj však netrval príliš dlho, keďže osloboditelia sa blížili rýchlym tempom a k civilistom sa správali oveľa agresívnejšie ako nemecké vojská: „Ku nám neprišli Rusi, ale Rumuni. To ostal škrek, krik a po dedine sa rozišli. Všetky sliepky a všetko, čo našli, to ukradli, pobrali. Všetko vyrabovali.“

Situácia po vojne

Udalosti po roku 1945 priniesli rodine Križanovcov ešte väčšie turbulencie ako vojnové roky. Ján povojnové časy len stručne zhrnul veľavravnou vetou: „Ak bolo za tých čias zle, tak potom ešte horšie!“ Jeho mama sa totiž naďalej trápila so splácaním dlhov, ktoré mali voči banke. Aj ďalej im pomáhal starý otec, ktorý postupne starol a slabol, až v roku 1948 umrel. Vtedy na rodinu doľahlo ďalšie bremeno v podobe kontingentov, ktoré museli zo svojho majetku odovzdávať. Ján už bol síce dospelý, ale na jeho pleciach spočívala ťarcha starostlivosti o mamu a vyrovnávanie podlžností voči socialistickému hospodárstvu. Od začiatku roku 1950 sa začalo aj v Čekovciach hovoriť o kolektivizácii a založení družstva, avšak žiadne kroky ešte nikto podnikal. Len miestni členovia komunistickej strany sa demonštratívne prihlásili do družstva, hoci ešte neexistovalo.

V roku 1951 prišiel Jánovi povolávací rozkaz na vojnu: „Vtedy bola ešte zákonná možnosť takzvanej náhradnej zálohy, čo znamenalo, že ako jediný syn matky-vdovy som mohol vojenskú službu vykonať v trvaní len šesť mesiacov. Všetky papiere som mal povybavované, aj potvrdenia z Bystrice. Prišiel som na odvod do Krupiny, mal som hŕbu papierov a súdruhovia povedali, že to neuznávajú, že mám pole dať do družstva a mama dostane podporu. Odpovedal som im pravdivo, že neviem, do akého, keď žiadne u nás neexistuje. Tak prišla jeseň, ešte sme na poli niečo robili a prišli mi povedať, že som dostal povolávací rozkaz s dátumom 1. októbra 1951. Znova sa našli „dobrí ľudia“ v dedine z radov členov komunistickej strany, ktorí ma na základe kádrového posudku odporučili do Vojenských táborov nútených prác – pomocné technické prápory. Dôvodom môjho pobytu v PTP bolo moje náboženské presvedčenie, som katolík, a negatívny postoj ku kolektivizácii poľnohospodárstva, aj keď žiadne družstvo u nás nebolo. Do posudku mi ešte dopísali, že môj návrat do dediny nie je žiadúci.“

Po príchode do Mimone pri Liberci čakal vybraných brancov dvojtýždňový výcvik v pohraničnej dedine Hviezdov. Tam absolvovali tzv. poradový výcvik, počas ktorého ich učili správne vykonávať základné vojenské pokyny. Vojaci však nedostali zbrane a celé to bolo akési iné, ako by od vojenskej služby čakali. Následne urobili rýchlu, skôr provizórnu zdravotnú prehliadku a velitelia im oznámili, aby sa zbalili a pripravili, že ich čaká presun na iné miesto: „Tak my sme už vedeli, ktorá bije. Ale oni nás už pripravovali: ,Joj, tam vám dobre bude. Tam budete aj plat dostávať, aj všetko.‘ Nasľubovali nám a z Mimone nás zobrali dobytčákmi-vagónmi do Ostravy a následne do Orlovej.“ Po prvom šoku, kde sa to branci vlastne ocitli, im do skladačky zapadlo, že svoju vojenskú službu odpracujú v Ostravsko-karvinských baniach: „V Orlovej nás porozdeľovali po tých šachtách a ja som sa dostal do šachty Dúbrava, kde predtým polroka bol veľký výbuch. A práve ja som sa dostal na úsek, kde bol ten výbuch. Božemôj! Keď tom to videl, tie chodby, tie traverzy, to bolo pokrútené všelijako. To len na spadnutie. No prišli sme potom na miesto, kde sa to končilo, tam sa razila druhá chodba a tam tri metre vysoká vrstva uhlia, trojmetrové stojky vysoké ako človek, na každý meter štvorcový jedna, ale keď prišiel tlak, tak to všetko len tak prašťalo. Tak som tam robil týždeň, ale veru to bol najhorší zážitok.“

Život bol náročný, hoci bol Ján po krátkom čase prevelený do bezpečnejšej bane Ludvik v Ostrave. Hoci medzi civilnými zamestnancami bane mali oporu, tí im stále nemohli uveriť, že na takúto formu trestu boli poslaní za nesúhlas s kolektivizáciou či menšie, neraz iba verbálne prehrešky voči režimu. Baníci si mysleli, že ako pomocníkov majú medzi sebou vrahov a najťažších kriminálnikov, ktorých má tvrdá práca prevychovať. Na veliteľov si Ján nemôže sťažovať, mali férového majora, ktorý im nerobil prekážky: „Mali sme ale jedného veliteľa Maďara, Zupák sa volal, bol čatár, ale to bol pliaga, toho sme nenávideli. Ja som raz spal v noci v posteli v teplákoch, lebo mi bola zima. Ten keď to ráno zbadal, že spím v nepredpísanom odeve, zarazil mi vychádzky na celý mesiac! Iba za tie tepláky.“

Ešte horšie sa spomínaný veliteľ zachoval voči celému družstvu: „Raz nás strašne nahneval, vtedy sme sa už skoro aj vzbúrili. Bývali sme v jednom drevenom baraku a tam boli ploštice. Tak čo spravili: my sme sa odtiaľ vypratali von, ale keď sme boli na šichte, každému pobalili do deky veci a barak zapálili. No ale keď sme prišli tam, tak sme nevedeli, čo je naše, všetko bolo zmiešané dovedna. To bolo najhoršie, čo môže byť. Lebo aj vlastné veci, čo človek mal, tak aj o tie prišiel. Lebo boli niektorí takí, čo si to privlastnili, ak aj nebolo ich.“

Dlhá cesta domov

Vojenská služba postupne išla a Ján nemal väčšie komplikácie či prenasledovanie. Čím dlhšie ako bol v baniach, tým intenzívnejšie myslel na domov a osud svojej utrápenej a opustenej mamy: „Ešte horšie ako ja sa mala moja mama, ktorá zostala na hospodárenie sama. Nezvládala platiť ničivé kontingenty a tak jej až po dva roky zobrali všetko, celú úrodu, a nemala z čoho žiť. My sme dostávali na vojne lístky na uhlie, tie mi boli nanič, tak som ich s Čechmi vymenil za potravinové lístky, a tie som mame posielal. Aby mohla vôbec voľáko prežiť.“ Ani s návratom domov to nebolo také jednoduché, keďže pre vojakov neplatili základné pravidlá, nemohli sa spoliehať ani na to, že budú po dvoch rokoch prepustení do civilu. Tak sa aj stalo, dva roky uplynuli a o prepustení nik nehovoril: „Pred prepustením musel každý prejsť cez previerku. Každý jeden bol predvolaný pred politického komisára. Ja som mal takého mladého nadporučíka a keď som mu povedal, za čo som tam, tak on mi na to: ,No neviem, čo to boli za ľudia u vás, veď ani môj otec nepodpísal do družstva a nerobím kvôli tomu v bani. Mám dokonca aj hodnosť.‘ A o tom náboženstve mi povedal: ,To je každého osobná vec, oni vám nemali prečo do toho zasahovať.‘“

Ján mal už po previerke, ale jej výsledok a termín prípadného prepustenia stále nepoznal: „Jedného dňa sme tak s kamarátom počas služby hovorili: ,Ktovie, kedy nás prepustia a či vôbec.‘ A už aj na druhý deň, bolo to na Dušičky, po dvoch rokoch, nám čítali rozkaz, že mužstvo politicky preverené bude prepustené do civilu, a medzi nimi som bol aj ja. Bolo nás asi desať, čo nás preverili. Ale to nebolo samozrejmosťou, že sme prešli previerkou.“ Ján bol prepustený 23. novembra 1953.

Život na slobode

Po návrate domov sa organizovalo družstvo. Ján však spočiatku nechcel súhlasiť so vstupom. Jeho postoj utvrdzovala hlavne mama, ktorá si pre majetok vytrpela azda najviac, nielen ako vdova, ale aj opustená gazdiná v rokoch, keď bol jej syn na vojenčine. Keď však videl, že proces je nezvratný, všetci na dedine s ním súhlasili a predsedom sa stal blízky sused, ktorému dôveroval, nakoniec súhlasil a odovzdanie vlastných majetkov aj podpísal: „Tak nakoniec som podpísal ako posledný v dedine.“

Ján sa krátko po návrate, v máji 1954, oženil so svojou susedou a známosťou so školských lavíc Angelou Kováčovou. Spolu sa im o rok narodila dcéra Anna a po ďalších deviatich rokoch aj syn Ján. Aj napriek počiatočnému nesúhlasu s družstvom tam Ján napokon našiel zamestnanie. Spočiatku pracoval na rastlinnej výrobe a neskôr sa pričlenil ku stavebnej skupine, ktorá pracovala pod družstvom. Jánovými rukami prešli všetky budovy postavené nielen pre družstvo, ale aj pre obec. Pracoval tam do roku 1977, keď utrpel ťažký úraz na brigáde pri stavbe rodinného domu svojho bratranca. Pri vypiľovaní stromu mu zaseknutá motorová píla vyletela cez hruď a ľavú ruku: „Od dvanásteho júna do štrnásteho septembra som bol v nemocnici. Potom ma chceli prepustiť, že to nebol pracovný úraz. Ja som im povedal, že tam robím od začiatku, tak mi musia dať robotu.“ Neskôr sa pre neho našlo miesto v družstevnom sklade, kde sa dopracoval až do odchodu do dôchodku v roku 1989.

I napriek úrazu na ruku sa Ján na dôchodku vrátil k svojej záľube z mladosti a venuje sa výrobe košíkov a výrobkov z prútia. Jeho matka sa nakoniec dožila aj prevratových rokov a vysokého veku – 93 rokov. Po odchode matky ochorela Jánovi milovaná manželka Angela, ktorá sa s chorobou trápila do roku 2008. Hoci si Ján zažil od totalitného režimu veľmi krutú perzekúciu, vývoj po novembri 1989 a to, že dodnes neboli odsúdení poprední komunistickí funkcionári, ho veľmi sklamalo: „Ako je možné, že sa bývalí poprední komunisti dostali aj za nového režimu opäť k funkciám? Veď ani generála Lorenca neodsúdili, čo organizoval kroky proti Sviečkovej manifestácii. Tak aj súdy sú dnes také, ako boli za minulého režimu. Nanič!“