Štefan Kruško (* 1941)

Príbeh pamätníka

Štefan Kruško (1941)

Motto: „Mýlite sa, nie ste občanmi Československa, ale Sovietskeho zväzu!“

Štefan Kruško sa narodil v roku 1941 v obci Chmeľová v okrese Bardejov. Pochádza zo sedliackej rodiny rusínskeho pôvodu, ktorá ako jedna z mnohých uverila vábivým rečiam o lepšom živote v Sovietskom zväze. „Volaniu ruských diaľav a vidine lepšieho života dávno pred Slovákmi podľahli dôverčiví Česi. Už v roku 1868 si 126 rodín kúpilo vo Volyňskej gubernii gazdovstvo s takmer 1 800 hektármi kvalitnej černozeme. Cársky dvor prisťahovalcov z kultúrnej Európy vítal s otvorenou náručou. Prví priekopníci posielali domov listy s dobrými správami, a tak sa do Volyňskej gubernie vysťahovalo viac ako 40-tisíc Čechov, ktorí sa usadili v 600 selách. Dobré časy a slušné živobytie českých sedliakov zmietli VOSR, druhá svetová vojna a Stalinove represálie, ktoré nabrali na obrátkach po skončení vojny. Volyňskí Česi sa preto chceli vrátiť do vlasti. V tej chvíli sa začali písať prvé riadky nešťastných osudov tisícov rodín zo severovýchodného Slovenska.“ 

Prečo ľudia zo Slovenska odchádzali, zdôvodňuje po viac ako 40-ročnom výskume problematiky optantov pán Kruško „Dohodou o práve opcie a vzájomného presídlenia občanov českej a slovenskej národnosti žijúcich v Sovietskom zväze na území bývalej Volyňskej gubernie a československých občanov ukrajinskej, ruskej a bieloruskej národnosti žijúcich na území ČSR, ktorú začiatkom leta 1946 podpísala v Moskve vláda ČSR s vládou ZSSR. Na základe tejto dohody sa do Československa vrátilo za 109 dní 33-tisíc volyňských Čechov a na výmenu bolo na Ukrajinu presídlených 12-tisíc ľudí, prevažne Rusínov z východu Slovenskej republiky.“ Štefan Kruško tiež spomína, že aby sa čo najskôr s presídľovaním začalo, vyslala Sovietska vláda na východné Slovensko „päťdesiatich splnomocnencov, ostrieľaných agentov NKVD a politických komisárov Červenej armády, ktorých úlohou bolo presvedčiť dôverčivých Slovákov a Rusínov, aby vymenili starú vlasť za novú.“ K presviedčaniu boli doslova trénovaní, a tak bolo pre nich malinou nalákať zbedačených chudobných roľníkov na údajné krásne domy a úrodné polia, ktoré na Ukrajine nemajú majiteľov.

Rodina vtedy ešte len šesťročného Štefana Kruška odišla do Ukrajiny v roku 1947 a ich náhradným domovom sa takmer na obdobie dvadsiatich rokov stala obec Hrušvica. Štefan tu začal navštevovať základnú, a neskôr i strednú zdravotnícku školu. Po ukončení štúdia pracoval ako ošetrovateľ a ako vedúci zdravotníckeho strediska v obci. Tu sa tiež oženil a spolu s manželkou, presídlenou Slovenkou z obce Lenartov, mali dve deti. „V roku 1965 sme sa prvýkrát vybrali na Slovensko na návštevu príbuzných. Tu žila ešte manželkina babička z otcovej strany,“ spomína Štefan. Vtedy vôbec netušili, aké následky bude so sebou niesť takéto rozhodnutie vycestovať za rodinou. Na Slovensku sa im veľmi páčilo, postupne si na konzuláte predlžovali pobyt až do šiestich mesiacov, pracovali i bývali vo Svidníku, avšak ako hovorí pán Kruško: „Keďže mi ukrajinská strana nedala súhlas ako členovi Komunistickej strany na vysťahovanie, museli sme sa vrátiť naspäť na Ukrajinu, kde nás čakalo veľké prekvapenie.“ Po návrate bol Štefan obvinený z vlastizrady za opustenie republiky, dostal zákaz pracovať v Rivenskej oblasti a museli sa vysťahovať do susednej oblasti. Od toho času sa všemožne snažili získať povolenie odísť na Slovensko a po mnohých formálnych obštrukciách sa im to napokon v roku 1967 podarilo. „Usadili sme sa v Prešove, kde sme si kúpili v centre mesta časť meštianskeho domu a nastúpili sme obidvaja pracovať do zdravotníctva.“ Po čase sa ich rodina rozrástla aj o tretie dieťa. Štefan vystriedal viacero zamestnaní, no vzhľadom na zdravotné problémy musel v mladom veku odísť do invalidného dôchodku.

Túžba po zistení pravdy o osudoch povojnových presídlencov ho však nikdy neopustila a od svojho návratu do vlasti sa venoval štúdiu v slovenských, českých, ukrajinských i v ruských archívoch. Zbieral fotografie, doklady a rôzne dokumenty týkajúce sa problematiky optantov, ktoré by nielen ozrejmili priebeh presídľovania, tzv. opcie, ale ktoré by na konkrétnych osudoch oklamaných Slovákov odhalili krivdy, pod ktoré sa podpísala československá vláda. Na margo svojho výskumu Štefan Kruško hovorí o vízii prezidenta Beneša vytvoriť po odsune sudetských Nemcov a kolaborujúcich Maďarov z Československa iba štát Čechov a Slovákov, republiku bez iných národností. „Národné výbory mali v roku 1946 na príkaz československej vlády vypracovať zoznamy osôb vhodných na presídlenie. Muži boli po vojne v ZSSR zdecimovaní, chýbali im pracovité ruky, preto s vládou ČSR podpísali spomínanú dohodu. V podstate to ani nebola dohoda, ale skôr ultimátum, ktoré sovietska vláda dala tej našej. A naša vláda sa mylne domnievala, že do ZSSR sa presídlia najmä vyššie postavení emigranti, ktorí utiekli z Ruska pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou.“ Najsmutnejšie je, že pre presídlené rodiny už návrat „domov“ nebol možný. Samozrejme, keď odchádzali, nikto im túto skutočnosť nepovedal, ba ani im nik neoznámil, že ihneď po prechode hraníc stratia svoje československé občianstvo a stanú sa občanmi Sovietskeho zväzu. Hneď ako „dorazili do cieľa“ po dlhej ceste v nákladných vagónoch zistili, že veľké sľuby mocných sa asi nenaplnia. Boli zhrození, keď ich vyložili na spustošených železničných staniciach plných žobrákov a domy, v ktorých mali začať bývať, boli už dávno obsadené. Štefan Kruško vysvetľuje, že keď sa naši rodáci pokúšali sťažovať, na miestnych úradoch im prikázali daných ľudí (prevažne presídlencov z južného Poľska) z domácností vyhnať. Dodnes tam vraj mnohí Rusíni žijú v jednom dome s poľskými rodinami a pretĺkajú sa životom.

Väčšina optantov sa s takýmito podmienkami nedokázala zmieriť, a preto sa pokúšali o návrat na Slovensko. Keďže ale boli občanmi ZSSR, prekročenie hraníc bolo bez povolenia ilegálne. Za takéto pokusy ľudí často čakal krutý osud, ako medzi iným hovorí pán Kruško: „Boli zrejme zastrelení na úteku pri prechode hranice, pretože pod nimi zľahla zem. Tých prípadov nelegálneho prechodu hranice boli stovky. Koho chytili na hranici, dostal päť rokov. Koho chytili v pohraničnom pásme, dostal dva, tri roky a išiel do nápravných pracovných táborov až za Ural a na ďaleký sever, do Vorkuty, kde boli bane.“

Keď sa napokon na Slovensko dostali, či už načierno, alebo legálne vďaka zdĺhavo vybaveným formalitám, ani v domovine to nemali ružové. Za najväčšie nešťastie presídlených slovenských rodákov pokladá Štefan Kruško náročný proces vybavovania štátneho občianstva. Rozhorčene vraví, že: „Oni musia 5 rokov čakať na štátne občianstvo tak, ako nejaký utečenec či Vietnamec. Donedávna dokonca platil za udelenie štátneho občianstva, ktorého on sa nikdy nevzdal, jemu ho nikto neodobral, nikde nemá doklad o tom, že ho on stratil, 20 000 korún, čo je približne 700 eur.“ Takýto ľudia majú veľmi nízke dôchodky, mnohí o svoje úspory pri návrate na Slovensko prišli kvôli devalvácii ukrajinskej meny a platiť si za niečo, čo im má doživotne patriť, je podľa pána Kruška obrovskou nespravodlivosťou. Preto robí všetko, čo môže, aby reoptantom pomohol. Aj z toho dôvodu sa stal zakladateľom a tajomníkom Koordinačného výboru reoptantov v Slovenskej republike a pod jeho hlavičkou sa usiluje v rámci dobrovoľníckej činnosti pomôcť presídleným Slovákom ako sa len dá. Príkladom je rok 1991, kedy sa aj vďaka Štefanovi Kruškovi viac ako 1 200 ľudí vrátilo naspäť do vlasti. Päť rokov po černobyľskej tragédii, ktorá bola v apríli 1986, Štefan strávil mnoho týždňov v Ukrajine a pomáhal ľuďom s prekladmi životopisov, úradných listín a písaním žiadostí o návrat na Slovensko. Hrdo vraví, že každá takáto námaha mu vždy stála za to.

Štefan Kruško je vzácny človek nielen kvôli tomu, čo sám zažil, ale tiež kvôli pomoci, akú iným preukazuje. O skutočnosti, že sa o to, čo má a vie, dokáže podeliť, svedčí aj jeho autorstvo i spoluautorstvo mnohých kníh v oblasti literatúry faktu. Je tiež zostavovateľom a redaktorom kultúrno-umeleckých zborníkov, brožúr a držiteľom ocenenia  za verejnoprospešnú dobrovoľnícku prácu „Srdce na dlani – 2000“.

Spracovala: Jana Speváková