Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dionýz Kurča (* 1928)

• narodil sa 13. 12. 1928 v obci Veľký Cetín

• 1. októbra 1950 narukoval do leteckého náhradného pluku 1 vo Vysokom Mýte

• neskôr bol preradený do pomocného technického práporu (PTP) vo Hvězdove

• ako člen PTP pracoval na letisku Hradčany, v Šternbergu na Morave, v Lešanoch, v Prahe v Kobylisiach a v Letňanoch

• 5. 12. 1953 bol prepustený, kvôli kádrovému posudku mal napriek usilovnosti ťažkosti v zamestnaní

• stará sa o členskú základňu OK-VTNP (Okresný klub - Vojenský tábor nútených prác) Nitra – Zlaté Moravce

Dionýz Kurča sa narodil 13. decembra 1928 v obci Veľký Cetín, ktorý krátko pred druhou svetovou vojnou pripadol Maďarsku. Pochádza z maloroľnícko-živnostníckej rodiny z deviatich detí. Rodičia ho učili byť poctivým a pracovitým človekom doma aj v zamestnaní, čím sa riadil po celý život. Jeho rodina vlastnila približne 4,5 hektára rolí a obchod. Otec bol vyučený mäsiar. Starší brat, ktorý do maďarskej armády narukoval iba preto, aby rodina nemala problémy, sa tiež učil za mäsiara. Dionýz Kurča chodil do základnej maďarskej školy vo Veľkom Cetíne. Po šiestej triede pokračoval štyri roky na gymnáziu v Nových Zámkoch. Tu zažil prvé aj druhé bombardovanie mesta. Všetko bolo také zničené, že posledný rok chodil do školy iba raz za týždeň na konzultácie a potom robil skúšky. Ďalší rok mal prestávku, počas ktorej sa snažil doučiť slovenský jazyk, keďže ho príliš dobre neovládal.

V štúdiu po vojne pokračoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach. Jeho otec mal známych v Hosťovciach. Tu Dionýz býval a pomáhal rodine s gazdovstvom. V roku 1949 ukončil štúdium maturitou. Po nej si našiel práce vo Výkupnom podniku v Nitre. V Hosťovciach si našiel známosť a v roku 1950 sa oženil: „Po vojne som býval v Hosťovciach a cítil som sa tam lepšie ako doma. Zvláštne príjemní ľudia tam boli, každý sa mi prihovoril, každý sa chcel so mnou rozprávať, v Cetíne to bolo inak.“

Nástup na vojenčinu

Keďže sa Dionýz hlásil na vysokú školu, povolávací rozkaz dostal o rok neskôr ako jeho rovesníci. Dňa 1. októbra 1950 narukoval do Vysokého Mýta - letecký náhradný pluk 1: „Hovorili o nás, že sme elitná armáda.“ Pri nástupe dostali pracovné aj vychádzkové uniformy: „Tam bol ale strašne ťažký a ostrý výcvik. Budík 5:30, o šiestej raňajky, výcvik, o siedmej sme už išli na letisko, len obyčajné, trávnaté, a tam sme mali výcvik. Na začiatku len základný, vpravo bok-vľavo bok, ako sa v armáde robí, potom už aj so zbraňou, streľba, všetko sme absolvovali. To trvalo dva mesiace.“

Potom nastalo rozdelenie. Jeden z politických pracovníkov Dionýzovi naznačoval, že chce, aby išiel do vojenskej školy za dôstojníka. Tam boli preferovaní študenti s maturitou, hoci brali aj iných: „Nemalo sa to stať. Keby som si to uvedomil, mohol som povedať, že nemám záujem, že nechcem, možno by som zostal v armáde.“ Od tých, ktorí išli do dôstojníckej školy, si vyžiadali kádrové posudky: „Zrejme som dostal taký posudok, aký dostali všetky deti živnostníkov, fabrikantov a tých, ktorí mali príbuzných v zahraničí. Ale ja tvrdím, každý človek sa tam mohol dostať.“

Z leteckého pluku 1 vo Vysokom Mýte, kde bol aj Dionýz, išla do dôstojníckej školy tretina ľudí, ostatných rozdelili: „Vtedy to prišlo, bolo nás okolo 70, ktorých prečítali, nepovedali, kam ideme, museli sme odovzdať všetko, čo sme mali, zbrane, bodáky, a všetky osobné veci sme si mali zbaliť. Brali sme prestieradlá, deky, pyžamá.“ Ráno po raňajkách nasledoval nástup na dvore so všetkými vecami, odkiaľ išli na železničnú stanicu vo Vysokom Mýte. Tam už čakal motorový vlak, ktorý ich odviezol do Chocne neďaleko Pardubíc. Vyložili ich tam a zase čakali. Potom im pristavili osobné vozne. Pri každých dverách stáli inštruktori so zbraňou. Nikto nesmel ísť do stanice, ak niekto niečo potreboval, musel sa hlásiť a inštruktor išiel s ním: „Tak už sme vedeli, že je zle, ale sme nevedeli, kde ideme. Lebo vtedy sa ešte netušilo, že existuje nejaké PTP (Pomocné technické prápory) v armáde.“ Asi po dvoch hodinách ich pripojili k osobnému vlaku, ktorý chodil do Prahy: „Vodu nám nosili v šálkach, jeden niesol štyri, tak kým s tým zo stanice prišiel do vlaku, veľa vody tam nezostalo. Raňajky sme dostali až ďalší deň nadránom. Dostali sme kávu, žiadna strava.“ Vystúpili na stanici v Kolíne. Tam prestúpili do osobného vlaku smer Mimoň, kde vystúpili a čakali na ďalší rozkaz: „Čo sme mali tzv. sprievod, predtým to boli naši velitelia, ale potom sme im hovorili ,bachari naši´.“

So všetkým nákladom išli pešo približne 8 km do dediny Hvězdov, čo bol vojenský výcvikový priestor po vysťahovaných Nemcoch a domácich. V noci ich ubytovali v kostole a ráno ich rozmiestňovali do opustených domov. Stále boli pod dozorom a so zlými hygienickými podmienkami: „Ráno nás rozdelili do jednotlivých opustených domov. To nebola dedina, ale vojenský priestor. Výcvikové stredisko pre delostrelectvo a pre tankistov a ostré streľby sa tam prevádzali.“ Dionýz sa dostal do rodinného domu neďaleko ošetrovne, kde ich bolo v dvoch miestnostiach spolu 12 vojakov. Mali jedny kachle pre dve miestnosti a rozbité okná. Dvere sa nezatvárali vôbec. Na umývanie mali studňu s pumpou, kde jeden pumpoval a ostatní sa umývali.

Neľahké podmienky pre pétepákov

„Ďalší deň nás privítali. Mali sme nástup a bol tam kapitán Žížala. To bol bývalý vojak Svobodovej armády. Tak nás privítal, akoby sme ani neboli ľudia. Bol taký vulgárny, že iné ani nevedel povedať, len nadávať. Nadával nám do všelijakých ľudí, ktorí nechceli pracovať, vykorisťovateľov, špiónov, vatikánskych nepriateľov Sovietskeho zväzu a robotníckej triedy, veď oni nám ukážu, čo je to robotnícka trieda, že nás naučia pracovať. Každé slovo sme boli nepriatelia.“ Na druhý deň upratovali a ubytovali sa, ďalšie tri dni pripravovali v lese drevo pre kuchyňu, veliteľov a pre seba, aby si mohli zakúriť. „Tak nás potom rozpustili a chodili sme do lesa, lebo pri ostrej streľbe strieľali väčšinou do lesa, a tak sme vytínali stromy, ktoré boli poškodené. Bol tam hájnik, ktorý označil, ktoré stromy treba vyťať.“ Na jedného muža mali určený kubík dreva a kým to nesplnili, museli robiť: „Tak sme sa snažili, aby sme v decembri nemuseli byť do noci.“

Dňa 9. decembra 1950 Dionýz nastúpil na nové pracovisko, na letisko Hradčany. Pracoval tu na rúbaní lesa kvôli rozšíreniu a predĺženiu leteckej plochy pre nové lietadlá, ktoré potrebovali dlhšie štartovacie a pristávacie dráhy: „My sme predlžovali dráhu, kde budú pristávať, lebo vtedy začínali tryskové lietadlá Mig 15 a tie potrebovali dlhšiu plochu. Tak sme rúbali ten les ďalej do šírky. Drevo, haluze sme pálili a čo bolo súce, sme odtiaľ zase asi 200 metrov vynášali na pleciach. Bolo asi pol metra snehu, vtedy to bol december, január, február. Tri mesiace sme toto robili.“ To bolo náročné, pretože dozorcovia ich naháňali do práce, bez oddychu: „Bola to nepríjemná robota, premočené veci, mali sme len normálne vojenské baganče, takže aj po kolená mokré, a keď sme prišli domov, zase sme nemali teplo, nemohli sme to ani usušiť. Ráno, keď sme sa obúvali, zase boli mokré.“

Nevyhovujúca bola aj strava, ktorá bola slabá a studená. Na Vianoce tí, čo boli ženatí, dostali na dva dni priepustku. Ako PTP-áci na dovolenku nemali nárok: „Keď som prišiel domov, ani ma nepoznali. Mali sme tam slabú stravu, vozili nám ju z Hvězdova, a kým odtiaľ prišli, tak to bolo studené. Tak polievka, ako aj ostatné. My sme si to vo vojenských šálkach zohrievali nad vodou. Potom tak aj tie naše šálky vyzerali.“ Šálky, ktoré dostali, používali skoro dva roky a fasovali do nich obedy aj na iných pracoviskách: „To bolo otrasné, ani nám nechutilo v takom. Ani teplé, ani studené, a málo. Strašne málo. Pritom sme mali kuchárov pétepákov. Jeden kolega tam robil pol roka kuchára a povedal mi, ako bolo. Dôstojníci a personál sa pred nami najedli a čo zostalo, to sme dostali. Keď som bol vojakom v armáde, kuchár sa spýtal: ,Kto chce ešte?´ Ak mal niekto málo, ešte mu pridali, ale tu, čo sme dostali, to nám muselo stačiť. Moja žena, tá len plakala, či to tam vydržím v takomto stave.“

Na letisku Hradčany pracoval tri mesiace. Nasledoval ďalší presun, a to na Moravu, do Šternbergu. Robili iba za žold, čo bolo 60-70 korún mesačne. Mali zvlášť pracovné a vychádzkové uniformy, nikto sa však neprezliekal a v rovnakých uniformách chodili na vychádzky aj do krčmy. Dostávali prevažne nemecké uniformy, ale tiež anglické a rôzne vyradené z československej armády. Civilisti im ale kvôli oblečeniu nadávali: „My sme tam boli údajne ako prví PTP-áci a ľudia nám nadávali do Nemcov. Ja som bol v dedine na pivo možno len trikrát. Raz sa tam jeden nahneval, pobili sa a narobili škodu v krčme. Na druhý deň prišla vojenská polícia.“ Dionýz mal pracovnú bundu anglickú a nohavice nemecké. Neskôr im to vymenili: „Nás to bolelo, že nám nadávali. Možno mali pravdu, nadávali na Nemcov, ale z nás nikto nebol Nemec. Prevažne sme v tej skupine boli Slováci. Zvyčajne Slováci rukovali do Čiech a Česi k nám.“

O tri dni nato sa znovu presúvali na nové pracovisko: „Išli sme na západ, ale ešte sme nevedeli, kam ideme, až v Prahe nám povedali, že ideme na stanicu Krhanice, to je tiež vojenský priestor.“ Odtiaľ išli pešo asi 1,5 km do Lešan v okrese Benešov: „Ako bolo na vojne zaužívané, nastúpili nás, dostali sme stravu a potom nič.“

Keď to bolo možné, Dionýz sa aj s partiou kamarátov prihlásil na výstavbu a opravu ciest: „Dnes sú stroje, vtedy žiadne také neexistovalo.“ Práca bola náročná. Občas išiel okolo veliteľ armády a chválil ich: „,Dobre robíte chlapci.´ A bol spokojný.“ Napriek spokojnosti veliteľa s prácou tu nemali pokojný život. V sobotu a v nedeľu doobeda často bývali poplachy: „Prišiel večer o desiatej a kontroloval, či máme čisté bagandže. Či máme ešte aj cvoky. Tak sme sa sťažovali. Samé školenie, buzerujú nás a chcú aby sme aj výkon mali. Tak ešte týždeň, dva a potom sa to úplne zarazilo.“ Nakoniec sa pomery trochu uvoľnili a dostávali aj priepustky, prestali sa robiť kontroly, dôležité bolo prísť do práce: „Aj strava sa troška zlepšila. Viete, človek, keď sa sťažuje, tak všetko povie, a keď má komu. Tak sme sa sťažovali, že nám je to málo, že nám to nestačí.“

V Lešanoch Dionýz pracoval 11 mesiacov. Hygienické podmienky považuje za otrasné. V barakoch bolo síce WC aj umyváreň, no umyť sa tam mohli iba v studenej vode a WC nemohli používať, pretože bolo vždy upchaté: „Mali sme tam latríny. To keby ste videli. Bola vykopaná jama, nad tou bola lavička, tam ste sa mohli držať, tam ste si mohli sadnúť. Niekedy tam sedelo 8 aj 10 vojakov. Viete si to predstaviť? Cez leto možno raz do mesiaca nám dali vápno a posypalo sa to. To bolo nepríjemné.“ Osprchovať sa mohli ísť podľa baraku každý druhý týždeň v určený čas. Keď sa dostali na rad, voda už často bola studená: „Ako sa mohol robotník na stavbe poriadne umyť v studenej vode?“ Hygienické podmienky boli u PTP zväčša katastrofálne, práca fyzicky náročná a bez nároku na zaslúženú mzdu.

Koncom novembra 1953 začali prepúšťať tých, ktorí narukovali v rokoch 1950 a 1951. Prepúšťali všetkých okrem kňazov, ktorí mali ostať ďalej bez obmedzenia: „Ja som ale zase zle pochodil. Potom som sa ohlásil u nášho veliteľa. Prečo ja nejdem domov?“ Keďže na farárov sa rozkaz o uvoľnení nevzťahoval, trvalo 10 dní, kým jeho veliteľ prešetril, prečo je Dionýz zaradený medzi kňazmi. Toto obdobie bolo psychicky veľmi náročné, plné strachu a neistoty.

Dňa 5. decembra 1953 mu po práci povedali, aby si zbalil veci, že ich má odovzdať v Bíline neďaleko mesta Ústí nad Labem a môže ísť domov: „Išiel som do Bíliny a nemohol som to nájsť. Potom sa jeden starší pán obetoval a išiel so mnou. Na mieste však stál PTP-ák, díval sa na mňa a nič nevedel.“ Na pamätníkovo nešťastie prepúšťací rozkaz prišiel v sobotu a veliteľ vraj už išiel domov. Až v pondelok sa mu teda podarilo odcestovať domov. Z Prahy cez Nové Zámky do Zlatých Moraviec, a odtiaľ pešo 7 km do Hosťoviec.

Neľahký život po vojenskej službe v PTP

Po príchode domov išiel do podniku, kde pracoval predtým. Tam sa dohodli, že príde 2. januára: „Tak som nastúpil normálne do toho istého podniku, kde som bol aj predtým. Tam som robil pred vojnou vedúceho v evidencii výkupu.“ Prácu robil seriózne, načas a poctivo: „Dozvedeli sa z môjho posudku, že som bol v PTP. Tak som dorobil ešte mesiac február a na hodinu ma prepustili na príkaz okresného výboru KSS Zlaté Moravce.“

Nemožnosť nájsť si po vojne prácu i spomienky na časy v PTP na pamätníka mimoriadne zle vplývali: „PTP bol výmysel chorých rozumov. To vôbec nebolo potrebné zriadiť. Bolo potrebných u nás toľko politických väzňov? Načo? Veď 90% ľudí nič nevykonalo. Ale sa na nich niečo našilo, lebo potrebovali zastrašiť národ, aby každý mal strach. Toľko ľudí uväznili len preto, aby narobili strach!“

Až kamarát Dionýzovi pomohol nájsť novú prácu: „Potrebovali účtovníka do maliarskeho družstva. Hovorím: ,Ak vybavíš, pôjdem do maliarskeho družstva.´ Išiel so mnou a hneď ma zobrali. Tam som robil 3 alebo 4 roky a odtiaľ som dobrovoľne prešiel do bytového družstva.“ Celý komunistický režim však žil stále s obavami, čo ak sa znovu naňho niečo nájde, čo ak si znovu niekto niečo vymyslí. Koniec tohto režimu v novembri 1989 preto s radosťou privítal.