Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Labayová (* 1953)

• +narodená 18. februára 1953 v Prešove +pochádza z piatich súrodencov a jej rodičia sú Michal a Mária Labayovci +celé detstvo prežila v Prešove +rozhodla sa pre Strednú pedagogickú školu v Nitre +v 16 rokoch juniorská reprezentantka v hádzanej +nachádza sa v sieni slávy s 99 odohranými zápasmi za ČSSR +od roku 1973 prvá liga v Prešove, následné odstavenie +prestúpenie do Plastika Nitra +kvôli poraneniu oka návrat domov, do Prešova +v Prešove odohrala len jednu sezónu a kvôli opätovnému odstaveniu pracovala v ZVL Prešov +v roku 1983 sa vyformovala mladá generácia hráčok v Prešove a stala sa členkou novej reprezentácie +v roku 1987 prestup do Hypobanku v Rakúsku +ukončenie kariéry vo veku 35 rokov +po lete 1989 návrat z Rakúska do rodného mesta +Mária sa prestala angažovať a zaujímať o dianie v športe +začala podnikať, vybudovala športový klub +v súčasnosti nepracuje vo firme, užíva si dôchodok +stále sleduje šport ako hobby, občas si zájde zaplávať

„Z jedného dňa na druhý mi tréner povedal, že nebudem hrať.”         

 

Aj to je jedna z mnohých spomienok výbornej športovkyne, bývalej reprezentantky ČSSR v hádzanej, Márie Labayovej, ktorá výrazne ovplyvnila jej športovú kariéru. 

Narodila sa 18. februára 1953 v Prešove. Mária pochádza z piatich súrodencov a je dcérou Michala a Márie (rodenej Benčíkovej) Labayovcov. Jej najstaršia sestra Ľudmila zahynula pri leteckej tragédii ako 42-ročná. Mala ešte dvoch starších bratov, Petra a Michala, a sestru Amáliu, ktorá bola najmladšia. V Prešove prežila viac-menej celé svoje detstvo až po nástup na strednú školu. Mária má na detstvo len krásne spomienky, ktoré sú silne naviazané na rodičov a súrodencov. Nikdy nezabudne, ako každý večer sedávali všetci v kuchyni a rozoberali všetky dôležité okamihy dňa, rozprávali sa či robili domáce úlohy. Jednoznačne tvrdí, že mala skvelé detstvo. Súrodenci boli veľmi odlišní a každý mal nadanie na niečo iné, avšak jej rodičia neuprednostňovali nikoho z nich, práve naopak, deti mali všetku ich podporu. 

Vzdelanie pamätníčky, prvé dotyky so športom, prvé úspechy

Mária navštevovala základnú školu v Prešove a tu sa aj prvýkrát stretla so športom. V podstate hneď na začiatku predviedla skrytý športový talent. Školu vždy reprezentovala vo všetkých hrách, ktoré existovali. A teda niet sa čo čudovať, že jej ďalšou voľbou bola Stredná pedagogická škola v Nitre, kde fungovala rozšírená telesná výchova. Učiteľ bol pre žiaka prirodzenou autoritou a pokora a prirodzený rešpekt boli neoddeliteľnou súčasťou úspechu v športe. V týchto okamihoch začala jej športová kariéra naberať na obrátkach. Boli to roky 1968 - 1972 a v Máriinom živote išlo o prelomové obdobie. 

Už ako 16-ročná sa stala juniorskou reprezentantkou v hádzanej. Nakoľko bola športovo veľmi nadaná, mala aj množstvo iných ponúk v rámci výberu športu. Vybrala si hádzanú, pretože je v porovnaní s ostatnými dynamickejším a tvorivejším športom,. V treťom ročníku na strednej škole, v 70. rokoch, sa stala členkou širšieho kádra reprezentačného družstva A, ktoré bolo ako prvé z Prešova. Bolo to pre ňu niečo neskutočné, výnimočné. Hneď od začiatku bola veľmi úspešná, získala množstvo titulov, dokonca sa nachádza v sieni slávy a má za sebou 99 odohraných zápasov za ČSSR. Prečo sa nekonal stý zápas, nevie a nechce sa k tomu vracať, nakoľko vtedy sa nad tým nezamýšľala. Len si pamätá, ako ju to veľmi mrzelo. 

Ani Máriu obdobie normalizácie v daných rokoch neobišlo. Hovorilo sa, že robí šport so staršími ženami a to má na ňu zlý vplyv. Niekoľkokrát bol dokonca aj jej otec aj v škole riešiť tento „problém”.  Mária spomína, že na stretnutí po 20 rokoch sa jej všetci ospravedlňovali a jej pedagógovia svoje správanie oľutovali. Zážitkov z obdobia normalizácie je viacero. Napríklad vždy, keď cestovali ako družstvo na nejakú súťaž, v autobuse sa nachádzali aj ľudia, ktorí s nimi nemali nič spoločné, nepoznali ich. Aj jej otec so strýkom či brat mali v tom čase problémy. Avšak viac sa pamätníčka už k tomu nevyjadrovala. Len si spomína, že jej drahý otec ich držal nakrátko, aby boli vždy úctiví, slušní a zbytočne sa nevypytovali. 

Prvé zranenia a zvraty v kariére

Mária sa, našťastie, nestretla s vážnejšími úrazmi, avšak spomína si na zranenie oka či problémy s ramenom. V roku 1973 v Prešove postúpila do prvej ligy, kde vznikli jej zdravotné ťažkosti s ramenom. Bolo to niečo, čo rýchlo prešlo, no i napriek tomu ju Prešov zrazu nepotreboval. Pamätníčka spomína: „Ostala som bez práce, bez dôvodu, bola som kľúčovou hráčkou.”

Vtedy si Máriu vzal pod patronát Jožko Korec, ktorý ju odviedol do Nitry, kde začala hrať za Plastiku Nitra. Tá mala v tej dobe skvelé meno a ešte lepšie hráčky. Poranenie oka, konkrétne narušená sietnica v roku 1978, malo negatívny dopad na jej pôsobenie v Plastike. Pol roka nemohla hrať, a to znamenalo po piatich rokoch návrat domov. Príchod bol nezabudnuteľný. Mária bola športovkyňa so svetlou budúcnosťou a hlavne, išlo o hotovú hráčku, ktorá mohla po zotavení kedykoľvek začať znovu hrať. 

Tak sa aj stalo a začala opäť reprezentovať Prešov. Bohužiaľ, netrvalo to dlho a po roku zase nemohla hrať. Scenár sa zopakoval, nik nepoznal dôvod. Jej výpadok trval vyše roka a Mária musela ísť pracovať. Pracovala manuálne ako technický pracovník v továrni ZVL Prešov - Závod valivých ložísk v Prešove. Tento závod prezývali aj „závod veľkej lásky”, lásky k športu, keďže tam boli viacerí športovci ako Mária. Neskôr sa jej z reprezentácie ozvali a odporúčali prestup do Šale alebo Partizánskeho, keďže sa hovorilo, že pokiaľ v Prešove bude daný tréner, tak ona nikdy nebude hrať. Medzitým získala trénerskú licenciu a tiež prijala miesto vychovávateľky. Takto Mária fungovala až do prelomového roku 1983. 

Návrat k reprezentácii Prešova a nečakaný prestup do zahraničia

V roku 1983 sa začala v Prešove formovať nová generácia hráčok a Máriu uprosili k návratu. Pamätníčka spočiatku váhala, ale nakoľko mala podporu svojho otca a v tíme bola aj jej známa spoluhráčka Dana Trančíková či špičkový tréner Martin Gregor, ponuku prijala. Nasledovala najlepšia éra ženskej hádzanej v Prešove. Pôvodne chcela odohrať len jednu sezónu, no z jednej sa stali štyri a za Prešov hrala až do roku 1987. Mária neraz zopakovala, že išlo o skvelé posledné tri roky za Prešov. Družstvo veľa cestovalo, naplnili športové haly a mesto Prešov vďaka tomu športovo ožilo. Mária spomína: „To bolo to obdobie, ktoré sa zapísalo do dejín.” 

Toto skvelé družstvo prešlo všetkými ligovými súťažami, až sa dostalo k semifinále pohárových majstrov, kde natrafili na Hypobank. Bohužiaľ, Márii deň pred semifinále zomrel otec, a tak bola pod silným psychickým tlakom. I napriek tomu nasledujúci deň nastúpila, avšak skončilo sa to prehrou. Neskôr bola aj odveta, avšak to nič nemení na veci, že v roku 1987 na záverečnom sústredení reprezentácie v Linsburgu prebehla nominácia bez jej mena. To bol pre Máriu koniec hádzanej v Prešove. V daný moment to prijala so slzami v očiach, pretože dôvod znovu nepoznala, ale neskôr si povedala, že život ide ďalej a teda je čas sa posunúť. 

Ešte v ten istý rok jej zavolal pán Gros, ktorý jej ponúkol hrať za Hypobank v Rakúsku. Prokop Gunár vybavil všetky potrebné papiere pre jej príchod do družstva a po dvoch či troch týždňoch už reprezentovala najlepší klub hádzanej vo svete. Napriek úžasným podmienkam pre hru bol pre Máriu prvý polrok veľmi náročný a nebola tam spokojná. Negatívne na ňu vplývala nielen jazyková bariéra, ale aj iný spôsob tréningu. To ju dohnalo k tomu, že po troch mesiacoch prišla za Gunárom s kufrom, že chce ísť domov. Avšak rozmyslela si to a zostala. Pamätníčka v mnohom prispela k úspechom Hypobanku a dokonca spolu porazili obávanú Spartu Kyjev. V Rakúsku v lete 1989  Mária Labayová ukončila svoju úspešnú kariéru ako 35-ročná. Po ukončení spolupráce s Hypobankom dostala síce ešte ponuky hrať, avšak riadila sa heslom: „Radšej skončiť na výslní, ako sa ešte trápiť.” Predsa len jej kondícia už nebola ako predtým, chcela sa vrátiť domov a odovzdať svoje skúsenosti mladším. 

Máriino prijatie po návrate z Rakúska a jej následné pôsobenie 

Po lete 1989, keď sa Mária vrátila z reprezentácie v Rakúsku domov, do Prešova, očakávala, že spoločnosť ju ocení. Získala síce titul „zaslúžilej majsterky športu”, ale aj tak mala problém dostať sa k trénovaniu detí v hádzanej. Na toto obdobie spomína ako na životnú éru, v ktorej síce zanechala stopu, niečo urobila, avšak len to, čo jej bolo umožnené. Po revolúcii, ešte v tom istom roku, nadobudla pocit, že šport sa uberá iným smerom, že sa  z neho vytráca radosť. Ubehol takmer rok a Mária sa postupne prestala angažovať, nezaujímala sa o športové dianie. Dá sa povedať, že už úplne skončila. 

Nakoľko mala slušný kapitál, rozhodla sa spolu so spoločníkmi podnikať. Vybudovali z bývalej ubytovne športový klub a za 20 rokov vznikla skvelá firma s ešte lepším personálom. Aktuálne, bohužiaľ, firmou nedisponuje, avšak nerada rozpráva o konkrétnejších dôvodoch. Napriek tomu niekoľkokrát počas rozhovoru od pamätníčky zaznela otázka: „Komu som vadila alebo vadím v Prešove, chcela by som sa dozvedieť.” V podstate už desať rokov bojuje o svoj majetok, avšak bezvýsledne. 

Podľa pamätníčky revolúcia 1989 nepriniesla nič zlomové, práve naopak, má pocit, že šport upadol. V starom režime neriešili u športovca, či má majetok, vplyvných rodičov. V športe mali ľudia viac-menej istoty, dnes nie sú. Aj to je jedno z jej vyjadrení. Obdobie revolúcie uzavrela vetou: „O hráčovi by mal rozhodovať výkon, šport je pre všetkých.” Čo sa týka aktuálneho politického diania, ako hovorí pamätníčka, všetci štrngali s pocitom blížiacej sa demokracie. Avšak s demokraciou je to ako so športom, je nutná disciplína a sebadisciplína, čo v dnešnej dobe chýba. Preto Mária nie je úplne presvedčená, že ide o demokraciu v pravom slova zmysle. Nakoľko sa jej neskôr doma začali takmer všetci otáčať chrbtom, nasledujúce obdobie bolo pre ňu horšie než pred revolúciou. S odstupom času tvrdí, že aktuálne si len užíva dôchodok a čaká, čo budúcnosť prinesie. 

Nedajú sa opomenúť voľby, nakoľko aj pre Máriu bolo dôležité pristúpiť k slobodným voľbám, i keď politiku veľmi nevnímala. Bolo to niečo nové, čo sa verejne vykrikovalo, takže išla a odvolila. Predsa len, za starého režimu sa človek nemohol rozhodnúť, avšak Mária si myslí, že človek to bral, ako to je. V súčasnosti voliť chodí, i keď nevidí v politike nikoho podľa svojich predstáv. Aj to naznačuje, že pamätníčkiným svetom bol celý život len šport. 

Aktuálne športové dianie 

Pamätníčka stále šport sleduje a športové dianie je pre ňu zaujímavé. Najviac ju potešili mená, ako je Sagan či Vlhová. Bohužiaľ, kolektívne športy sú pre ňu sklamaním. Myslí si, že súčasný šport je ako ľudová zábava bez režimu. Hádzaná ju však prekvapila svojimi výkonmi, najmä Peter Kukučka. Veľmi im drží prsty.