Tomáš Lang

"Lebo taký latentný antisemitizmus alebo proste dávanie najavo, že ste niečo iné, platilo aj v gymnáziu. Ja som mal jedenkrát v tom gymnáziu nesmierne veľký, nesmierny problém, keď otec musel ísť na školský inšpektorát - vtedy bol na okresnom národnom výbore okresný školský inšpektorát - protestovať a žiadať riešenie, pretože, nie je to samochvála, bol som žiak výborný po celej čiare. Nie natoľko eminentný ako moja neskoršia manželka, ale bol som eminentný. A čo s tým chodí, v telocviku som nebol žiadny preborník. A učiteľ telocviku, ktorý bol z Békéscsaby presídlený Slovák, ktorého som nedávno našiel na mennom zozname presídlencov, ktorí prišli v tej výmene obyvateľstva, mi vynadal takýmito slovami asi že: 'Vy na učenie to ste, ale aby ste sa rozhýbali... Vy ste len na učenie, na rozhýbanie sa nie. Telocvik neviete.' No tak preložím si to do jednoduchej reči, kto je to ten vy, lebo mne osobne nevykal. Takže muselo to byť čosi viac. A už som vedel, kto sú tí vy, ktorých on vyčleňuje a tvrdí o nich, že na učenie sú, ale na telocvik nie sú. No tak nevedel som meter štyridsať preskočiť. A bola z toho naťahovačka na školskom inšpektoráte. Tohto pána, menoval sa Ján Krasko, pozvali. Čo mu povedali, to neviem. Potom už mi to nevyčítal, ale nič mi neodpustil. Takže keby mohol, bol by ma nechal prepadnúť aj z telocviku."

"Okolo toho jazera na jednej strane je mestečko Ravensbrück, na druhej strane je koncentračný láger, ktorý nacisti vybudovali ako prvý špecializovaný koncentračný tábor pre ženy. Ja som sa tam ubytoval po dlhej ceste. 'Ja tam dnes nejdem, pôjdem tam zajtra, musím sa na to pripraviť.' A keď som sa díval z toho hotela malého na tú vodu a vidím, že tam je to. Veď aj podľa mapy som vedel, že tam mám ísť. Mal som všelijaké pocity a na druhý deň dopoludnia som sa vybral na druhý breh toho jazera. A tam vidím: správna budova, ubytovacie, vonkajšie také pavilóny ubytovacie. Potom vysvitlo, keď som sa tam s tým oboznamoval, že tam bývali esesáci a potom tam 40 rokov žili bývalí dôstojníci sovietskej armády. Otočil som sa, dívam sa späť. Na mesto. A nemal som duševných síl na to, aby som ja do toho tábora vstúpil. Nie to, že som tam prišiel, zaklepem, zatrepem, zazvoním a tu som. Nie. To pôsobí na človeka strašne hlboko a citove. A na brehu pod stromami boli také odpočinkové lavice. Ja som si sadol na jednu z tých lavíc, sedel som tam asi dve hodiny a rozjímal som nad tým, že tu, za mojím chrbtom je tábor už od roku 34. Hneď, keď vznikol Dachau, v tej istej dobe vznikol len ako ženský tábor Ravensbrück. A tam je mestečko, celkom slušní ľudia sa tam pohybujú, žili, žijú, žili tu ich predkovia. S akými pocitmi tí ľudia tu, tam v tom meste mohli žiť, keď vedeli, že na tomto druhom brehu, čo sa deje. Pretože tam bol ženský tábor a bol priľahlý celkom blízko k nemu mládežnícky tábor – zvlášť, pre mládež, detský. Ozrutné niečo. Nejaký proste absolútny krach humanizmu, čo sa tam všetko zrealizovalo. Nevedel som túto hádanku vylúštiť. Po dvoch hodinách som sa: 'Idem to predsa len zistiť.' Tak som tam pobudol asi tri dni."