Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Laššák (* 1919)

• narodil sa 2. mája 1919 v oravskej obci Zákamenné

• školu navštevoval v Zákamennom a vo Vidinej

• ako pätnásťročný sa išiel učiť za krajčíra a po štyroch rokoch získal výučný list

• v roku 1939 odišiel na niekoľko mesiacov za prácou do Nemecka a po návrate pracoval ako krajčír

• v roku 1940 narukoval do Ružomberka - Delostrelecký pluk 2

• v roku 1941 bol vyslaný na východný front – Kyjev, Kursk, Kaukaz

• počas dvoch rokov na fronte robil spojku a zdravotníka

• ochorel (malária, žltačka) a na front sa už nevrátil

• v roku 1943 bol zo zdravotnej dovolenky povolaný do Prešova, kde bolo veliteľstvo slovenskej divízie

• v roku 1944 sa aktívne zapájal do Slovenského národného povstania

• počas posledných mesiacov vojny pôsobil v rôznych častiach Slovenska a staral sa o ochranu miestneho obyvateľstva pred rabujúcimi vojakmi

• po skončení vojny si založil ako krajčír živnosť a v roku 1947 sa oženil

• po odmietnutí vstupu do Komunistickej strany Československa mu bola živnosť odobratá

• nakoniec sa zamestnal v odevnom závode Makyta v Námestove a tam pracoval až do odchodu do dôchodku

• v súčasnosti (2015) žije s rodinou v Zákamennom a je najstarším obyvateľom obce

„Dva roky som bol na fronte a za tie dva roky som nebol nikdy poranený, len plášť som mal postrieľaný. A daktorý prišiel a prvý deň bol mŕtvy. Mal som také šťastie, bo sa naši modlili za mňa.“

Viera, schopnosti, či jednoducho šťastie pomáhali Antonovi Laššákovi nielen v časoch druhej svetovej vojny?

Vojnové roky mladého Antona Laššáka

Časť jeho životného príbehu súvisiaca s druhou svetovou vojnou začala v Nemecku v roku 1939. Keďže si po vyučení za krajčíra nemohol nájsť uplatnenie na Slovensku, odišiel ako dvadsaťročný za prácou práve tam.   

Po niekoľkomesačnom pracovnom pobyte za hranicami sa vrátil späť na Slovensko. Po roku v krajčírskej dielni v Považskej Bystrici dostal povolanie a v októbri 1940 nastúpil do Ružomberku, kde strávil deväť mesiacov v dielni na opravu uniforiem. Z Ružomberku jeho kroky viedli na východný front.  

Súčasťou jeho pôsobenia na východnom fronte, kde bol vyslaný ako člen Delostreleckého pluku 2 po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom v roku 1941, bol aj pobyt v Kyjeve: „Tam ma dali do zdravotnej školy na dva týždne, lebo že jak by ranilo zdravoťáka, aby som ho mohol zastupovať. A obväzovať a prvú pomoc dávať.“

Po krátkom výcviku sa dostal spoločne s oddielom cez Charkov ku Kursku, kde však s oddielom utrpeli porážku a štyridsaťdva mužov vrátane veliteľa zajali. Anton spomína i na útek z tohto miesta, pri ktorom sa museli zvyšní vojaci brodiť bahnom a pri ktorom niektorí vojaci pre lepšiu pohyblivosť v ťažkom teréne na ceste späť do Charkova radšej pozahadzovali zbrane. „Ja som si nechal aj flintu, aj granáty. A tak som prišiel ja vyzbrojený do Charkova a tam sme boli, kým nám nepozháňali výzbroj pre tú armádu.“

Po vyzbrojení, na ktoré čakali tri mesiace, bol prevelený ďalej: „Tak nás dali ku Čiernemu moru. Pri tom Čiernom mori bolo tak – raz padal sneh, raz pršalo. A ja som vtedy už robil spojku. Ja som chodil na pluk a z pluku hore na pozorovateľňu.“

Že to nebola ľahká úloha, dokazuje aj jeho rozprávanie o jednej z mnohých takýchto výprav:

„A tam som prišiel taký utrápený z toho pluku, ľahnul som si do tohto bunkera. Mali sme bunkery vykopané, a tak vysoko bolo ležanka, čo sme ležali. Tam sme si lístia dali a tam sme ležali na tom, čo sme oddychovali. (...) A ja som ľahnul taký utrápený, lebo to som prešiel z päťdesiat kilometrov a zaspal som, a naraz som bol potiaľ vo vode. Zalialo ten bunker tak vysoko, tak som chytro sa pozberal, čo som mal tam veci a vyšiel som z bunkera vonku.“

Po tom, ako pracoval na fronte ako spojka, využil svoje skúsenosti z výcviku v Kyjeve a pracoval ako zdravotník a zberač ranených vojakov. Nielen výjazdy, ale i podmienky každodenného života museli byť pre vojakov na fronte výzvou. I keď bolo o vojakov podľa jeho slov slušne postarané, niekedy si situácia vyžiadala provizórne riešenia: „Všelijaké, aj konské [mäso] sme tam mávali. Keď nám kone postrieľali, tak aj konské mäso sme jedli.“

Napriek tomu, že sa mu po celý čas darilo vyhýbať sa zraneniu, neľahké podmienky na fronte mu privodili predsa len uškodili na zdraví:  

„Keď som dostal tú maláriu? To také močiare tam boli a strašne mnoho komárov tam bolo. Mimo dôstojníkov a vyšších poddôstojníkov nemali injekcie proti tomu, tej malárii. A keď nám už prišli, tak všetci vojaci ležali jak mŕtvi. A ja som dva dni nejedol nič, len som mal plnú fľašu čaju. A som sa pozviechal a takí ležali ešte ostatní a ja som ich chodil opatrovať.“

Práve pre tieto ochorenia bol stiahnutý z frontu a poslaný na uzdravenie na Slovensko. Na zdravotnej dovolenke nestrávil dlhý čas, pretože dostal povolávací rozkaz do Prešova, kde strávil asi rok.

Slovenské národné povstanie a posledné mesiace vojny

Po uplynutí tejto doby mu bol povolený návrat domov, no tentokrát jeho pobyt v rodnej obci, v Zákamennom, prerušilo Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo koncom augusta 1944.

„Tak som narukoval za povstania a pri Mikuláši [Liptovskom] nás rozbili. Tak to všetko sa rozpŕchlo. (...) A ja som zastupoval veliteľa tridsiatich dvoch mužov, čo boli. Mali sme tri guľomety a ostatní len pušky a  granáty. Ale potom nás prepadli Nemci, obkolesili a to poutekalo. A zostali v tých kopcoch tam hore vojaci. A veliteľ, čo mi zveril tých vojakov, mi hovorí, ma dobehol: ‚No i čo teraz budeme robiť?̓, on hovorí. Zobral žold, čo mal pre nás, a pošiel preč a my sme pošli naholo. (...) Boli takí, neboli na fronte, ešte nevedeli, čo jako sa, jako to bude, tak sa triasli. Pozahadzovali zbrane a ja som to chytil potom a svoje som si nechal. Aj flintu, aj pištoľ, aj granáty. (...) Z tých Žarcoch som ich viezol na Mokraď a tam som prešiel cez Oravu. Sa báli. Oni neboli na fronte, iba tam za toho povstania. Tak som išiel päťdesiat metrov pred nimi a hovoril im, že oni aby si dávali pozor, keď budú na mňa strieľať. Ja som sa mal s čím brániť ešte, bo som mal aj pištoľ, aj granáty. Ale šťastlivo sme došli všetci dvadsiati štyria.“

Namiesto šťastného privítania po týchto pamätných udalostiach ho ale doma zastihlo nemilé prekvapenie:

„Prišiel som domov a moja mama bola chorá strašne. Bola chorá, dostala zápal pľúc, zápal pohrudnice, tak som pošiel na bicykli. Tuná nebolo ani doktora, to všetko sa pred Nemcami skrylo, aby ich Nemci nezobrali. Tak som pošiel do Námestova, tam mi akési lieky dali, tento lekárnik, a doniesol som domov, ale už to nepomohlo, mama zomrela. Tak som zostal s ocom sám.“

Ani tentokrát sa doma dlhšie nezdržal a postupne bol vyslaný do rôznych oblastí Slovenska:

„A potom sme museli znovu narukovať a dali nás do Topoľčian. Peši sme išli do Topoľčian a tam sme mali udržať poriadok, bo zas Rusi okrádali ľudí. Sme museli brániť obyvateľstvo, aby sa nerozkrádalo. No a tam som bol a potom ma tu dali na hranice poľské. Tam som bol dva mesiace, keď ľudia, ktorí nechceli byť v Poľsku, tak brali na vozy, čo mali, mohli zobrať a šli a Poliaci im to chceli brať. A my sme ich ochránili pred tými Poliakmi, aby im nezabrali tie veci. A tak to bolo a tam potom, keď sa to skončilo, tak nás dali do Kremnice. Tam sme udržiavali poriadok, bo tam v Kremnice tam bolo hodne Nemcov, tam treba bolo jaksi poriadok udržiavať.“

Uznania za jeho zásluhy počas vojnových rokov sa mu veľmi nedostalo. V Kremnici prišiel jeden z návrhov na povýšenie, ktorého sa Anton ale nikdy nedočkal pre svoju povahu človeka, ktorý si, ľudovo povedané, nenechá skákať po hlave:

„Keď som dostal za ucho, tak som vrátil (...) Päť razy som bol mal návrh na povýšenie a zakaždým som sa popral s dakým. Keď ma šáhli, tak som vracal, či to bol rotný alebo čatár, lebo to. Aký  požičaj, taký vráť. A štyri razy som bol za to zrušený tento na hodnosť a posledný raz v Kremnici. Sme boli na hraniciach poľských, tak všetci sme mali návrh na povýšenie, a boli sme v Kremnici už vtedy a ja som hovoril: ‚Počujte, pán plukovník, načo mne je hodnosť teraz? Veď ja idem do civilu. Dajte mi dovolenku na dva dni, čo zájdem domov. Našim je smutno bezo mňa.̓ Bo som bol vyhlásený ako živiteľ rodiny. No i pošiel som, dal mi tú dovolenku, ale: ‚Neviete si vážiť hodnosť, tak hodnosť zruším!̓ A ja: ‚A načo mi je hodnosť, keď ja už pôjdem do civilu, som len na cvičení tu.’ No i potom, ešte ma chcel zatvoriť, že neviem ceniť si ho.“

Koniec vojny, koniec útrapám?

Ani koniec vojny však pre Antona neznamenal koniec všetkým starostí a cesta k spokojnému životu bola pre neho ešte dlhá. Otec na tom nebol zdravotne najlepšie a brat bol dlhodobo v zajatí, takže sa mladý Anton musel postarať nielen o otca, ale aj o bratovu manželku s deťmi. Ani bratov útek od Viedne na tom veľa nezmenil, pretože „bol v takej núdzi, taký biedny, takže nemohol sa pozviechať zo tri mesiace.“

Postupne sa ale dostal späť k remeslu, ktorému sa v mladosti vyučil, a v tejto oblasti sa mu začalo po založení živnosti veľmi dariť: „A robili sme pre celú Oravu uniformy. Pre lesy, žandárom, financov, uniformy sme robili.“ Takto sa z neho stal za krátky čas vychýrený krajčír.

Dariť sa mu začalo aj v osobnom živote. Anton sa okrem iných aktivít venoval aj spevu.  Práve v miestnom spevokole sa spoznal s manželkou Martou a vo veku dvadsaťosem rokov sa oženil. Spoločne vychovali desať detí. 

Tento takmer idylický život netrval dlho. Živnosť mu bola po odmietnutí vstupu do Komunistickej strany Československa odobratá a on bol nútený odísť za prácou opäť do vzdialenejších častí republiky. Istý čas nakladal v Třinci vagóny a v Jeseníkoch pracoval v lese.

Po týchto skúsenostiach sa mu prácu podarilo nájsť v odevnom závode Makyta v Námestove, kde pracoval dlhých dvadsaťjeden rokov. Do dôchodku odišiel vo veku šesťdesiatjeden rokov, no tým jeho pracovné vyťaženie neskončilo a on si ďalej privyrábal na rôznych brigádach. Na tej poslednej bol v úctyhodnom veku sedemdesiatjeden rokov.

Anton sa vždy zapájal do diania v obci predovšetkým v oblasti športu. Podieľal sa na založení volejbalového a futbalového oddielu a ku športu vždy viedol i svoje deti. Sám ešte donedávna brázdil obecné cesty na svojom bicykli.

Napriek všetkým peripetiám, ktoré mu život pripravil, sa stále teší dobrému zdraviu. Ba čo viac, dnes, v roku 2015, je Anton Laššák vo veku deväťdesiatšesť rokov najstarším obyvateľom obce Zákamenné, možno aj vďaka  tomu, že sa drží svojho životného motta, ktoré znie: „Nestrácaj dôveru v Boha.“