Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Lazorišák (* 1959)

• narodený 25. 10. 1959, Košice

• Gymnázium Šrobárova, Košice

• 1978-79 štúdium na vysokej škole v Prahe, ktorú neukončil

• 1979 návrat do Košíc, podradné robotnícke práce, čítanie samizdatov

• 1989 založenie Občianskeho fóra v Košiciach

• 1991-92 spoluorganizoval konferencie o zločinoch komunizmu

• 1993 sklamanie z porevolučného obdobia a z neústavného rozdelenie ČSFR

• 1991-92 novinárčina

• dnes žije a tvorí, publikuje v Košiciach

Štefan Lazorišák sa narodil 25. októbra 1959 v Košiciach. Otec bol aktívny komunista, stalinovec a mama bola úradníčka. Štefan si otca nepamätá, pretože keď mal dva roky, jeho rodičia sa rozviedli. K otcovi však nikdy nemal dobrý vzťah a považoval ho za úplne cudzieho človeka.

Jedna jeho spomienka na otca sa viaže ešte k času na základnej škole: „V roku 1973 alebo ’74 prišiel otec za mnou na základnú deväťročnú školu. Predstavil sa však ako školský inšpektor. Ja som ani nevedel, že je to môj otec. Prišiel do mojej stredy a povedal, že by sa chcel zhovárať so Štefanom Lazorišákom, že si ho všimol ako šikovného mladého žiaka. Bol som zavolaný k riaditeľovi do jeho pracovne. Taký päťdesiatpäť alebo až šesťdesiatročný pán mi podal ruku a povedal, že som veľmi inteligentný a zaujímavý. Či by som nechcel vstúpiť do československej armády ako mladý kadet do vojenskej prípravky. Ja som povedal, že si to ešte rozmyslím, pretože by som chcel ísť na vysokú školu. Potom mi opäť podal ruku, meno mi nepovedal a odišiel. Mame som povedal doslovne, že bol v škole za mnou taký čudný ujo. Mama sa ma opýtala, ako vyzeral. Povedal som, že taký silnejší, mal začesané tmavé vlasy, dokonca mi dal hodinky. Mama mi ukázala fotografiu a opýtala sa, či to bol on. Súhlasil som a ona mi prezradila, že to bol môj otec. Mal som štrnásť rokov a prvýkrát v živote som úplne náhodou stretol cudzieho človeka, o ktorom som ani nevedel, že je to môj biologický otec. A už vtedy ma chcel dostať do komunistickej strany a do československej armády.“

Zakázaní autori v sovietskej literatúre

Štefan Lazorišák navštevoval v sedemdesiatych rokoch gymnázium na Šrobárovej ulici v Košiciach. Hodiny sovietskej literatúry sa v tých časoch nevyhli cenzurovaniu sovietskych spisovateľov, napríklad aj formou trhania strán priamo z učebníc. Žiaci v tom čase dokonca dostávali príkaz priamo od učiteľa, aby isté strany vytrhli a zničili. Žiakom sa to zdalo zvláštne, keďže na každej knihe bolo hrubým písmom napísané, že sú školským majetkom a akékoľvek poškodenie je zakázané.

„Z učebnice sovietskej literatúry sme museli vytrhávať strany autorov ruskej literatúry, ktorí boli v Sovietskom zväze zakázaní. Dodnes si pamätám, že som musel vytrhnúť strany o Pasternakovi a Pilňakovi. Asi z troch častí knihy sme ich museli nielen vyšklbnúť, ale aj roztrhať na kúsky a hodiť do koša. Jeden po druhom sme potom museli ísť ku košu, hodiť do neho roztrhané strany a ukázať profesorovi knihu, aby sa uistil, že sú všetky strany preč. Potom nám učebnicu vrátil. Ja som sa opýtal nášho ruštinára: ,Prečo musíme vytrhnúť práve týchto a Puškina nie?´ Puškin či Šolochov bol v poriadku. ,Prečo práve Pilňak a Pasternak?´ On sa na mňa osopil: ,Nestaraj sa!´ Potom ma vyvolal a dostal som nedostatočnú za to, že som nevedel niečo o Puškinovi. Pomstil sa mi. Prvá moja reakcia bola, že som išiel do antikvariátu a začal som sa pýtať predavačky: ,Prosím Vás, máte nejakú knižku od Pasternaka alebo Solženicyna?´ Ona úplne zbledla a povedala: ,Buď ticho! Niečo sa občas vynorí. Keď niekto predá či zdedí knižnicu. Tak ti to odložím.´ A to bol rok 1976 až ’77.“ Takto si Štefan Lazorišák zaobstarával zakázanú literatúru. Jednou z takýchto kníh bol aj Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandera Solženicyna.

Záujem o kultúru v dospievaní

Cez svoju o šesť rokov staršiu nevlastnú sestru, Máriu Urrovú, sa Štefan Lazorišák dostal k nezávislej undergroundovej kultúre. Snažili sa získavať všetky texty, ktoré v tom čase v samizdate vyšli. Štefanova sestra sa v Košiciach stretávala s mnohými osobnosťami vtedy zakázanej kultúry, ktorí boli sledovaní Štátnou bezpečnosťou. Ich spisy boli vedené pod názvom „Voľná mládež“. V roku 1976 sa Mária zoznámila s hudobníkom pražskej podzemnej kapely menom Umelá Hmota III, Petrom Raganom, neskorším signatárom Charty 77. Sestra Štefana Lazorišáka tak bola jednou z prvých žien na Slovensku, ktoré Chartu podpísali. Podpísala ju však už ako Mária Raganová.

V lete roku 1978 pozvala Mária svojho brata do Prahy, kde mal možnosť stretnúť sa a nadviazať kontakty so zaujímavými ľuďmi z prostredia tentokrát pražského undergroundu. Toto slobodné ovzdušie Štefana veľmi zasiahlo a napokon sa rozhodol ísť študovať na vysokú školu práve do Prahy na ČVUT (České vysoké učení technické), odbor jadrová fyzika.

V undergroundovej Prahe v sedemdesiatych rokoch sa mal možnosť spoznať s Ivanom „Magorom“ Jirousom, Milanom Hlavsom, Egonom Bondym, Vlastimilom Trešňákom, Plastic People a ďalšími. V Prahe bolo možné navštevovať ambasády rôznych zahraničných krajín, najmä tých západných, ktoré organizovali dni kultúry, ktoré boli ľahkou legálnou cestou k pozeraniu filmov, či k hudbe alebo umeniu. Skrze víkendové videoprojekcie alebo knižnice bol ľahší prístup aj k tvorbe západných umelcov.

Štefan Lazorišák napokon vysokú školu nedokončil, ale pobyt v Prahe plne využil na nasávanie západnej kultúry. Toto obdobie ovplyvnilo jeho život veľmi pozitívne. Sestra s manželom ako chartisti v roku 1981 dostali možnosť opustiť krajinu. Neváhali a odsťahovali sa do Austrálie.

Návrat do Košíc

Po návrate do Košíc na jeseň v roku 1979 si ako jednu z prvých vecí začal Štefan vybavovať „modrú knižku“, aby sa mohol vyhnúť povinnej vojenskej službe. Postupne stretával ľudí podobného založenia, ktorým imponovala západná kultúra a mali opozičné politické postoje.

V Košiciach sa stretávalo okolo dvadsať ľudí v letnej pivárni menom Kembridž alebo U Janka, či v Mestskej pivárni. Takto sa Štefan zoznámil s Igorom Ďurišinom, Marcelom Strýkom, Alexandrom Reis Francistym, Antonom Ihnátom, Erikom Grochom a aj s Petrom Kalmusom. „Chceli sme žiť náš život slobodne a nezávisle. Nebola to politická činnosť, pretože sme politickú činnosť ani vyvíjať nemohli. Nemali sme kontakty na prominentných chartistov. Boli sme sledovaní pod názvom „Voľná mládež“ v zložkách ŠtB, ale nie kvôli politickej činnosti.“ 

Po nedokončení vysokej školy začal Štefan pracovať ako robotník. Neskoršie bol zamestnaný aj ako doručovateľ tlače, geodet, divadelný kulisár, kurič, pomocný robotník na stavbách, no v súkromí intenzívne čítal knihy a samizdatovú literatúru. Začiatkom osemdesiatych rokov sa začal aj literárne prejavovať, a v českom samizdatovom kultúrnom časopise menom Vokno mu uverejnili jeho prvé texty.   

Občianske fórum v Košiciach

V kruhu spomínaných ľudí a s kontaktmi na pražský underground Štefan vedel, čo sa dialo 17. novembra 1989 v Prahe, hoci oficiálne zdroje o tom ešte mlčali. Už po pár dňoch po udalostiach v Prahe bolo v Košiciach založené Občianske fórum (OF). Zo zakladajúcich členov tam boli Ján Beer, Jaroslav Kerner, Erik Groch, Zbyňek Prokop a iní. Prvé stretnutia prebiehali na byte Zbyňka Prokopa. Najťažších bolo podľa Štefana prvých desať dní až do vyhlásenia generálneho štrajku.

Prvý oficiálny dokument o založení OF v Košiciach, v ktorom boli občania vyzvaní na diskusiu a na účasť na generálnom štrajku, prečítal na tribúne Jaroslav Kerner. Spočiatku toto hnutie nemalo v Košiciach predsedu ani podpredsedu, fungovalo slobodne, demokraticky a každý sa mohol k nejakému problému vyjadriť a prísť s iniciatívou. Občianske fórum vzniklo na základe inšpirácie z Prahy a neskôr si iniciátori pridali na znak súdržnosti s hlavným mestom Slovenska do názvu Občianske fórum-Verejnosť proti násiliu.

Neskôr postupne vznikali na Slovensku aj iné fóra a občianske zoskupenia ako učiteľské, policajné, ale aj Fórum spravodlivosti. Do všetkých týchto hnutí vstupovali ľudia, ktorí nesúhlasili s vedúcou úlohou komunistickej strany a hlásali očistu spoločnosti od bývalých komunistov a eštebákov. Štefan Lazorišák ako aktívny občan mal po roku 1989 potrebu viac sa venovať tejto téme, preto spoluorganizoval konferencie o zločinoch komunizmu. Konferencie boli celkovo tri a prvá bola organizovaná už v máji 1991.

Nadšenie z prvých slobodných volieb po štyridsiatich rokoch 

Nežnú revolúciu sprevádzalo veľké nadšenie, pretože tá neskutočná ťažoba, čo sužovala slobodné mysle, skončila. Štefan Lazorišák spomína: „Po štyridsiatich rokoch od prebratia moci komunistami v roku 1948 to bola obrovská udalosť! Bol to historický moment, ktorý sa odohráva len raz za život. Naša generácia to už nikdy nezažije. To bol úplný festival slobody. Tam boli neuveriteľné situácie, také to bolo uvoľnenie. Terajšie manifestácie nemôžu mať taký obrovský emotívny náboj ako vtedy. Po štyridsiatich rokoch ste sa mohli po prvýkrát slobodne nadýchnuť a nahlas hovoriť, čo vás ťažilo na srdci. V priebehu niekoľkých týždňov, mesiacov... To bola neskutočná eufória. Ľudia nemali strach. Vôbec sme neuvažovali, či voči nám vykročia ľudové milície, či nás zatknú. Robili sme aj výjazdy, rôzne konfrontačné stretnutia s niektorými kovanými komunistami, ale oni si už sami uvedomovali, že strácali moc a že odchádzajú do minulosti. Neskôr sa začali infiltrovať do rôznych politických strán. Začalo sa politikárčiť hneď od nového roka 1990. Ale to je už iná kapitola dejín.“

Občianske fórum robilo výjazdy do okolia Košíc s posolstvom slobody. Tak sa začali politicky angažovať aj bývalí členovia OF, čo vyústilo do kandidatúry Štefana Lazorišáka vo voľbách roku 1992 do vtedajšej Slovenskej národnej rady za Občiansku demokratickú stranu – Demokratickú stranu (ODS-DS). Tá sa však do parlamentu nedostala.

V tom čase Štefan Lazorišák organizoval aj konferencie so združením KAN, ktoré sa venovalo zločinom komunizmu. Zločinom minulého režimu sa podľa Štefana Lazorišáka dodnes nevenuje v médiách náležitá pozornosť: „V zásade ľudia zodpovední za zločiny komunizmu neboli trestne stíhaní, neboli voči nim vyvodené dôsledky. Stávali sa absurdné situácie, že bývalí komunisti a policajti sa mi do tváre smiali na ulici, ako sme my, revolucionári, dopadli a oni sa mali dobre – boli prví privatizéri a boli vo funkciách.“

Politické odmlčanie sa

Veľké rozhorčenie Štefanovi Lazorišákovi vyvolalo aj protiústavné rozdelenie Československa v roku 1993, kedy sa odignorovala väčšina občanov, ktorí si priali, aby bolo o rozdelení rozhodnuté v referende.

Tieto nemilé konfrontácie a aj nezáujem verejnosti o vysporiadanie sa s bývalým režimom spôsobili, že sa Štefan Lazorišák stiahol z verejného života do súkromia, v ktorom sa sústredil na svoju publikačnú činnosť.

V roku 2011 vydal svoje prvé knihy: román Veľká hra v meste, ďalej publikáciu o novembri ’89 s názvom Karneval revolúcie, neskôr tiež prózu Koniec služobnej cesty a novelu Ústav. V súčasnosti publikuje na voľnej nohe a ďalej literárne tvorí v Košiciach.