Alojz Lenkavský

„Bolo aj to, že v Bratislave som nemohol zniesť to chodenie. Zakiaľ som chodil, tak bolo dobre, ale ako som začal počítať, tak som zistil, že mi to asi začína šibať. Tak som si s takou silou povedal: „Nesmieš počítať, budeš stáť, nesmieš chodiť!“ Lebo hovorím, to začiatok bol. Bolo tam veľa prípadov čo sa zbláznili, čo také neľudské hlasy volali. V Bratislave to bolo počuť. To bolo ako v džungli, len také sa dá počuť. A ťahali tých ľudí zbláznených, čo boli.“

„Doviezli ma do tej miestnosti no a už začali už ostrejšie na mňa a začali bitím. No ale ten dotyčný čo tu bol, zrejme ŠTB-ák, tak asi nemal veľkú náladu na to bitie, tak si zavolal druhého a ten tam priložil, ten zavolal toho druhého a hovorí mi: „Tak čo, budete hovoriť?“ A ja že: „Veď ja nemám o čom hovoriť, veď ja som nič neurobil.“ „No, tak keď nie, tak si spomeniete,“ a zas ma bil. Tak zas prišiel ten druhý a ten ma vymastil. A ten druhý hovorí: „A ako tu s vami jednajú? Pekne s vami jednajú?“ a ja hovorím, „No nie, veď ma tu bijú.“ „Hej? Oni vás tu bijú? No, dobre keď vás bijú...“ a išiel za dvere a zas došiel ten druhý, ako sa hovorí ŠTB-ák a hovorí: „Tak čo, bijú Vás?“ a ja som mu nič nepovedal, a to som bol veľmi zrúbaný. Díval som sa na neho, ale som mu nič nepovedal.“

„A robievali... medzi palce dávali tušky, a potom po pätách, vyzuť sa, potom ma dávali na betón, aby mi nezapuchli nohy... takto to robievali.“