Julianna Libári

„Spomínam si, ako sa rodičia rozprávali o tom, že nás niekam odvezú. Nevedeli kam, tušili, že do Česka. V tom čase som bola malé dievčatko. V deň nášho odchodu si spomínam na rušný príchod vojakov, ktorí nacúvali na náš dvor a začali nakladať naše veci a oblečenie. Spomínam si, ako sme so sebou zbalili aj hus, ktorá sedela na vajíčkach. Nie som si istá, či sedela na vajíčkach, ale viem, že sme ju zbalili do košíka. Vlastne si nemyslím že sedela na vajíčkach, lebo bola jeseň, ale určite sme ju brali so sebou. Bola to pre mňa silná spomienka.”

„Ďalšie spomienky mám od ostatných ľudí. Ako ľudia plakali na vlakovom nástupišti. Nikto nevedel, kam nás odvezú. Naložili nás do vagónov na dobytok. Spomínam si, že nás tam bolo viac. V jednom rohu jedna rodina, v druhom rohu druhá. Pôvodne mali odviezť aj starú mamu, ale tá bola príliš stará a nakoniec zostala doma a išla s nami teta. Najprv nás odviezli do Kyje. Bolo tam veľký statok a domčeky pre služobníctvo. Keď sme sa tam nasťahovali, bola tam jedna veľká izba s veľkými oknami a jedna menšia izba, v tej sme bývali. Potom nás odviezli na rovnaký statok do obce Počernice, bližšie k Prahe. Tam sme mali už tri miestnosti.”

„Ja som sa necítila zvláštne, pretože som bola obklopená láskavosťou. Tam kde sme bývali, žili aj nemecké väzenkyne, ktoré boli strážené dozorcami. Nikto ich nemohol navštevovať, ale mňa k nim vždy pustili. Chodievala som k nim pravidelne a jedného dňa mi uplietli krásne pletené šaty. Jedného dňa sme však spozorneli, pretože na dvore domu, kde boli väznené, sa niečo dialo. Niekto ich odviedol. Moji rodičia sa viac nerozprávali o tom, čo sa s nimi stalo ďalej, ale isté je, že odišli.”