Mgr. Katarína Lokšová-Ráczová

„Bolo to také rodinné, také priateľské. Až do 5. septembra, keď olympijskú dedinu napadla teroristická skupina Čierny september a zavraždili izraelských športovcov. Niektorých priamo v dedine, kde izraelská delegácia bývala a ďalších potom na letisku, lebo zlyhala nemecká bezpečnostná skupina. Ťažko to dnes povedať, že ako to bolo. Dnešným rozumom... iste, v tom čase nikto o tom ani nesníval, že na takéto teroristické, politické účely by mohli byť zneužité olympijské hry. Dodatočne som dosť veľa o tom čítala. Boli také náznaky a izraelská vláda aj upozornila Nemcov, že niečo sa chystá. Chceli tam vyslať svojich ľudí, svojich bezpečnostných analytikov aj ľudí, ktorí by chránili izraelských športovcov, ale Nemci tvrdili, že majú všetko pod kontrolou. Pred pár rokmi som bola som na konferencii v Haife v Izraeli a mala som tú česť stretnúť sa s manželkou jedného zavraždeného izraelského športovca a bol to, neviem či to je správny výraz - krásny zážitok, ako ona videla, ako ona prežila to celé obdobie. A do poslednej chvíle mala informáciu, že Nemci zachránili všetkých športovcov a všetko je úplne v poriadku. Až oveľa neskôr sa dozvedela, že jej manžela zavraždili a že predtým ich ešte mučili, nestačilo ich zavraždiť. “

„Päť dievčat z Prahy plus Ráczová. Takže Ráczová chytila nejakú prehru a teraz začali tréneri počítať. Ty pustíš tej, ty pustíš tej a ty pustíš tej... Skúsime, že tá jedna prehra môže znamenať, že Ráczová turnaj nevyhrá. To bolo o dušu. Bolo to úplne bežné. K tomu na 99 percent bol rozhodca z Prahy. Iste, mali sme už v tom čase signalizačné zariadenie, ale rozhodca je pán. V šerme nemôžete výsledky merať na centimetre alebo sekundy. Sveti lampa. Teraz svietia dve lampy. A teraz rozhodca tam niečo povie. Možno sa mu niečo snívalo. Možno skutočne sa pomýlil. Možno náhodou sa pomýlil. Nebolo to jednoduché. A stávalo sa to aj v zahraničí. Československo ani Slovensko nebolo šermiarsky štát alebo veľmoc. A teraz vy idete na svetový pohár. Idete tam sama so svojím trénerom a príde tam francúzska delegácia - desať báb, dvadsať trénerov, tridsať rozhodcov. A presne sme vedeli, v skupine je Francúzka a rozhodovať bude Talian. V druhej skupine bude sovietska šermiarka a Nemec bude rozhodovať. A potom to bude opačne.”

„Mala som pred sebou taký zlý košický príklad. Jedna veľmi šikovná košická šermiarka sa vydala na túto cestu. Išla študovať do Prahy a behom krátkej doby ju pražské súperky doslova zničili. Je to ťažké, keď tam žijete sama. Zdeptali ju. Takže som si povedala, toto nebude dobré. Ja ostávam v na Slovensku v Bratislave. Išla som preč s ťažkým srdcom, lebo ten kolektív v Košiciach bol úžasný. Ešte som bola v Košiciach, keď ma nominovali prvýkrát na juniorské Majstrovstvá sveta. Dovtedy sme trénovali dva-trikrát do týždňa na amatérskej úrovni. Keď mi prišla pozvánka do reprezentácie, profesor Pačenovský si nás zavolal a povedal: ,Katka je v reprezentácii a ide na majstrovstvá sveta, musíme jej pomôcť, aby sa mohla pripraviť!` Chalani, ktorí už mali doma rodiny a chodili do roboty, prišli na tréningy mimo tréningovej doby. A s radosťou. Do dnešného dňa som im za to vďačná. Keby nie tá podpora, bohviečo by bolo.”

„Autobusom nás vozili na tréning. Nastúpili sme do autobusu. Vojak dal hlásenie: Do autobusu nastúpi Ráczová, Československo, šerm. Vystupuje tam, pri tomto vchode bude vstupovať do haly. Raz som mala tú česť, že so mnou cestovala aj jedna izraelská šermiarka. Tak ten autobus skoro rozobrali na malé kusy. Dorazili sme do haly, hlásenie, ďalší vojak, Ďalšia kontrola. Len tým vchodom sme mohli vojsť, kde sme aj vyšli. Vďaka tomu, že môj tréner ako turista, išiel úplne iným vchodom. My sme sa pol hodinu hľadali, kým sme sa vôbec našli a mohli sme začať trénovať. Každý krok, všade nás sledovali. Hovorím, nejaký blbec chytí kameň a trafí do vojaka, ktorý tam stojí, ten začne strieľať, ani nevie prečo.”

„Ja sa pamätám, že sme boli na turnaji Svetového pohára v Taliansku v Comme. Tam som vyhrala. Viem, že moja súperka Kornélia Hanei z Nemecka, mali sme zápas proti sebe, ona nastúpila a mala slzy v očiach. A som sa pýtala: `Čo sa deje?` Lebo okrem toho, že sme boli súperky, my sme boli celkom fajn kamarátky. Chodili sme po turnaji spolu na večeru. Takže vedela som o nej aj zo súkromného života dosť veľa. Hovorím: `Čo sa stalo.` Po zápase povedala, že práve dostali informáciu, že nepocestujú na olympijské hry. Takže oni sa to dozvedeli priamo tam na turnaji. To bol šok pre všetkých, šok aj pre nás. Iste, boli sme súperky aj so šermiarkami z ďalších krajín... ale všetci sme si uvedomili, že teraz nejde o to, že mám o jednu súperku menej, mám o desať súperiek menej… ale o ten pocit. A to som ešte vtedy netušila, že podobný pocit potom prežijem aj ja, o štyri roky neskôr.”

„My sme sa chystali na juniorské majstrovstvá sveta, ktoré boli koncom augusta, začiatkom septembra, to sa ešte dalo vycestovať. A tie majstrovstvá boli v Taliansku a otvárací ceremoniál. Teraz sa objavila naša delegácia, zástava, tabuľka Československa a obecenstvo… v Taliansku je šerm mimoriadne populárny šport, takže hľadisko plné. A ako sme sa tam objavili, tak obecenstvo, ľudia sa postavili a začali na nás kričať a oslavovali nás a tlieskali a boli nadšení, že sme vôbec tam. Ako posledná delegácia sa objavila sovietska delegácia ako UDSSR a Taliani taktiež ich oslavovali, pretože sovietski šermiari boli v tom čase najlepší na svete, takže… My sme mysleli, že len my ako získame takú podporu, ale nie, aj sovietski šermiari získali takúto podporu. A na tomto turnaji potom sa stalo to, že jak sme sa tam rozcvičovali, prišla za mnou jedna sovietska šermiarka, mala nejaké odznaky. Prišla za mnou a dala mi ten odznak a sa mi ospravedlnila. Hovorím, ty za to asi nemôžeš… mali sme osemnásť rokov. Hovorím, predpokladám, že nie ty robíš politiku. Tak sme sa potom tam objímali aj plakali. A ešte na tých istých majstrovstvách sveta bola ešte jedna pekná historka. Jedna pražská šermiarka mala zápas s jednou druhou, sovietskou šermiarkou. Skúsim to opísať, my sme… šermuje sa na elektrické signalizačné zariadenie, číže tam sú také dve lampy, červená, zelená, podľa toho, ktorá strana zasiahne, podľa toho svietia tie lampy. A bola tam nejaká akcia, obidve šermiarky si mysleli, že zasiahli, ale signalizačné zariadenie nič neukazovalo, čiže zásah nebol. Oni chvíľku sa dívali na tú lampu, potom si uvedomili, že nič sa nedeje. Na to, naša šermiarka Tamara sa otočila a utekala dole z planše a tá sovietska so zdvihnutou rukou sa rozbehla za ňou, pretože ju chcela zasiahnuť, na čo mala právo. Samozrejme, boli tam fotografi, ktorí túto scénku zachytili, jak československá športovkyňa uteká a tá sovietska uteká za ňou a trafí ju do chrbta. Druhý deň každé... druhý deň, aj politické, vyslovene aj politické noviny na prvej strane uverejnili túto fotku, s nadpisom: Jak v politike, tak v športe.”

„Rodičia nás viedli k tomu, aby sme športovali. My sme mali relatívne teda v tom čase, zdravý životný štýl. Skúšala som rôzne športy, začínala som s gymnastikou, krasokorčuľovaním, plávaním a starší brat, ten začal šermovať. A predpokladám, že pre rodičov bolo jednoduchšie, keď aj ja teda budem chodiť na šerm. Nemali sme auto, takže to bol trochu iný život, že pre nich to bolo jednoduchšie, keď sme chodili spolu, spolu na šerm. Začiatky boli kruté, pretože mne sa to nepáčilo. Ja som nevedela, že čo to je a nemala som k tomu vzťah. Hovorí sa, že šerm vyžaduje aj určité rozumové schopnosti a môj brat teda má rozumu na rozdávanie a ja som stále tvrdila, že mne nič neostalo, tak lebo všetko zdedil on. A takže nebola som nadšená a plakala som, že ja tam nechcem chodiť až do tej chvíle, keď môj prvý tréner, profesor Samo Pačenovský na konci roka robil takú slávnosť pre šermiarov, už pre tých, ktorí chodili na preteky a vyhrávali. Košický oddiel aj v rámci Československa bol mimoriadne úspešný, takže tých úspešných šermiarov mali sme v oddieli dosť a týchto víťazov celočeskoslovenských turnajov potom on pasoval za skutočných šermiarov, akoby rytierov. A tá slávnosť vyzerala tak, že profesor Pačenovský bol štíhly, vysoký muž, biele vlasy, biele fúzy, biela brada a teraz šermiarske oblečenie celé v bielom. Mal na sebe takú červenú stuhu a na červenom vankúši doniesol meč. Tí šermiari si kľakli pred ním a on ich s tou zbraňou potľapkal po pleci, akože teraz si skutočný šermiar. A ja som dosť romantická duša, uvidela som túto ceremóniu a hovorím, ach, ja by som to tiež chcela zažiť, aby, aby ma takto pasoval profesor Pačenovský za úspešného šermiara a to bola tá chvíľa keď som začala trénovať a, o dušu. A po dvojročnom tréningu sme išli na prvé celoštátne preteky a tie preteky x rokov už predtým vyhrávali košické šermiarky, ale dve najsilnejšie, jedna bola zranená a druhá bola, bola chorá. Takže po dvojročnom tréningu ja som ich mala zastúpiť a moja kamarátka Marika mi mala ako pomáhať. A deň predtým než sme cestovali do Brna na ten turnaj, tak profesor Pačenovský si nás zavolal a hovorí, no a teraz poviem vám, že čo máte robiť tam v Brne na turnaji. A my teraz otvorené oči, ústa, uši, teraz sa dozvieme to veľké tajomstvo, prečo sú košickí šermiari takí úspešní! A profesor Pačenovský nám povedal, no, musíte mať štyri zásahy skôr, ako vy dostanete od súpera. V tom čase sa šermovalo na štyri zásahy, teraz sa šermuje na päť. Tak to bolo to veľké čudo, ktoré sme mali potom v Brne ukázať súperkám, ale nakoniec došlo na jeho slová, pretože ja som turnaj vyhrala a Marika skutočne mi pomáhala pri tom, povzbudzovala ma, dávala mi dobré rady do života a to bol môj prvý turnaj, víťazný.”

„Niekoľko rokov po skončení vojny sú aj pekné historky, bolestivé, ale pekné historky. Niekoľko mesiacov, rokov po skončení vojny mamka potom dostala telegram a z toho telegramu sa dozvedela, že jej staršia sestra prežila koncentrák a žije, je vydatá a má rodinu. A kde žila jej staršia sestra? (dokumentaristka) Po oslobodení koncentračných táborov sa zoznámila s jedným vojakom a skončili neskôr v New Yorku. A ja som mala tú česť alebo radosť, že niekoľko rokov neskôr, už som mala nejakých dvadsať rokov, ako športovkyňa som sa dostala do New Yorku a aj som sa stretla s maminou sestrou a jej rodinou. Takže ja som bola jediná, ktorá po vojne sa s ňou stretla a bolo to veľmi zaujímavé a milé stretnutie, pretože v New Yorku sa konal obrovský šermiarsky turnaj, pozývací. Organizátori pozývali z Európy, z Ameriky, z rôznych krajín a ja som tam reprezentovala vlastne Európu. Telocvičňa bola plná, neviem, koľko ľudí tam bolo, ale plná. Nemala som ani dres alebo uniformu, ktorá reprezentuje Československo, pretože som reprezentovala v podstate Európu a zrazu v tej obrovskej plnej telocvični sa objavil jeden pár. Mladý chalan, vysoký, štíhly, s jednou staršou pani. Tá bola nižšia, trošku taká bacuľatá, na môj vkus tak zaujímavo oblečená, proste nie na to, na čo ja som bola zvyknutá z domu a chodili po tej telocvični a chodili za mnou. A pretože vyzerali tak, tak ináč ako ja som bola zo socialistickej krajiny zvyknutá, tak o chvíľku som začala mať strach, pretože oni vyslovene ma prenasledovali. A jak som išla v tej telocvični z jedného kúta do druhého, tak oni za mnou. Niekoľko metrov, ale vytrvalo za mnou. Tak už mi to bolo neskutočne nepríjemné, tak som zabrzdila u jednej skupiny tých šermiarov a hovorím: `Pane Bože, ja mám strach, ja neviem, čo títo dvaja chcú odo mňa, ale už neviem, už desať minút krúžia za mnou a ja mám strach. Ja ostanem tuto stáť.` Jak som zapustila tam korene a ostala tam stáť, tak tým pádom ma aj dobehli. Pani pristúpila ku mne a hovorí mi: `A ty si Katarína Ráczová?` A hovorím áno. Tak to bola mamina sestra, ktorá v živote ma nevidela. Mamku videla, neviem koľko rokov pred tým, otca taktiež, lebo ja som mohla mať už vtedy dvadsať rokov, takže vojna a táto príhoda, tak dobrých pár rokov. A napriek tomu v tej plnej telocvični, kde nikoho nepoznala, tak vytipovala ma a usúdila, že ja som tá. Ako sa volala vaša teta? (dokumentaristka) Marta.”