Hana Lomová (Löwenbein) Moran

To bolo v ten moment kedy boli v transporte, bol posledný? Zo Serede do Auschwitz, zo Serede do Auschwitz. V Seredi boli jeden deň a potom ich nahnali do ďalších vlakov, vieš vagónov. Išli ďalej do Auschwitz. A do Auschwitz išli tvoja mamka s ockom, spolu ešte? Boli v tom vagóne ešte spolu. A. Až keď došli tak, tak mužov a ženy rozdelili. A to bol posledný okamih, kedy sa videli? Jeden týždeň potom sa videli ešte raz. Mama už bola oholená, vieš. A mala ten, ten kabát, kabátové šaty našťastie, veľké takže to, to bolo dobré. A sa videli cez drôt a mama mne povedala, a to si ja, to si nikdy nezabudnem. Pirečko, mysli len na dobré veci, bude dobre. Mysli len na dobré veci. A tým mama žila. Rozumieš? Ona mi povedala, že čokoľvek sa dialo potom ďalej. Vieš o dva týždne potom čo došla do Auschwitz, bola na transporte do Nemecka a tam ich nahnali do tých, do tých barakov a pracovali v jednej továrni na lietadlá, odkiaľ žiadne lietadlo nikdy nevyletelo. Tam stála, nitovala krídla, vieš stála postojačky, dvanásť, štrnásť hodín denne, jedla veľa nemali. Ale celý čas keď išla, vieš tie ženy pochodovali, po apeli, po uliciach a ľudia vo Freibergu stáli tam na ulici, na chodníkoch, sa dívali na tie ženy. A mama hovorí, len som sa dívala na tie nemecké deti, lebo som chcela aby si bola blondínka, modrooká blondínka. Nebohý otecko mal modré oči a mama bola tmavá vieš, veľmi pekná žena, tmavá, tmavá taká shnedá, shnedá. A tvár, tmavé oči, pekná bola. A hovorí, ja chcem mať blondínu decko a vedela, že to bude dievča. To keď moja mama si zobrala voľačo do hlavy, tak to tak bolo. A tak aj, a vieš to tak hovorí, to bola jej mantra, to bola jej, okrem toho, že sa modlila každý deň Šmajsrajel, tá hebrejská modlitba. A potom povedala, aby som mala dievča, bude sa volať Hanka. Bude sa volať Hanka. Už to meno mala, všecko mala zariadené. Ona si to vybavila, vieš to s tou mocou nad nami.

Takže to, už vieš Rusi sa blížili z jednej strany, Američania z druhej strany a Nemčúri už vedeli, že nebudú mať veľkú budúcnosť. A tak toho štrnásteho, prišiel veliteľ do baráku a povedal šeckým ženám: “Pripravte sa ideme, my odchádzame”. Moju mamu s tridsiatimi ženami, strčili do jedného, aj so mnou, strčili do jedného, do jedného nákladiaku. Čo som mala oblečené, bola jedna košieľka a čiapočka, čo tie väzenkyne mi ušili. V tom období prv než, keď tá pani začala kričať, až kým som sa narodila. Takže, a apropo, tú blúzičku, a tú čiapočku som darovala, darovala do U.S. Holocaust museum, vo Washington, to tam je. A teda, v tom aute, vieš tam ich, mali zobrať zabiť do lesa, ale už sa, mama hovorí, už sme počuli streľbu, ten front bol tak blízko, že ten nákladiak sa otočil s nimi a prišiel späť na stanicu vo Freibergu. A naládovali tých tridsať žien do jedného vagóna, tak jako tie isté ženy. A mama povedala, že keď to tie druhé ženy videli, tak začali kričať, pretože vedeli s radosťou, že Rusi sú tak blízko. No, tak teraz začala tá cesta. A tá cesta vlakom trvala od 14. apríla štyridsaťpäť až do 29. apríla štyridsaťpäť. Pripojili sa aj iné vlaky, pretože Američania už bombardovali tie, tie, tie železnice. No a 21. apríla sa vlak zastavil v jednom mestečku, ktoré sa volá Horní Bříza, v Čechách neďaleko Plzňa. A tam sa musel zastaviť, pretože kolajnice boli zbombardované predtým, pred nimi vieš. A ľudia počuli, hlavne ten pán čo sa staral o stanicu, počul že som plakala. A oni, bo mama nemala veľa mlieka a mala ma vo svojich, vo svojich, čokoľvek mala na sebe. A medzičasom sa narodil 28. apríla jeden chlapček, čo som ti vravela, že tam boli tri matky, a vo vlaku sa narodil jednej poľskej mame. No, ale keď ten pán veliteľ tej, tej železnice počul plač, išiel ku, ku tomu veliteľovi vlaku a povedal mu, že ak nás, jak mu dovolia nakŕmiť tých väzňov, tie väzenkyne, tak on nakŕmi, dajú jedlo aj tým vojakom.