Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Július Lőrincz (* 1944)

• narodenie 3. júna 1944 do maďarskej roľníckej rodiny kulakov

• v roku 1962 dokončil Poľnohospodársku strednú školu vo Veľkých Kapušanoch

• 1. júla 1962 nastúpil ako pomocný agronóm do JRD Bohúňovo

• 1963 – 1965 povinná vojenská služba v Topoľčanoch

• 1965 učiteľ na poľnohospodárskej škole v Jelšave, paralelne pedagogická škola v Nitre

• 1971 ukončenie 5-mesačného politického školenia v Maďarsku

• 1971 vstup do SZM, vstup do OV KSS

• 1974 – 1979 Vysoká škola politická UV KSČ v Bratislave – obhájenie titulu RSDr.

• 1978 – 1984 Krajský výbor KSS v Košiciach

• 1983 cesta do Moskvy

• 1984 zvolený za tajomníka OV KSS za stranícku prácu v poľnohospodárstve

• 1991 podnikanie v Gombaseku, nasledovne učenie v Krásnej Hôrke a v Rožňave

Socialistický režim, ktorý vládol na území Slovenska viac než 40 rokov, je dnes hodnotený  rôznorodo. Fakty sa zamieňajú za hmlisté spomienky a niekedy sa zo spomienok stávajú fakty. Cez príbeh Júliusa Lőrincza, ktorý sa narodil 3. júna 1944 do maďarskej roľníckej rodiny kulakov z gemerskej obce Slavec, nahliadame do života miestneho straníckeho funkcionára, do jeho úvah a spomienok na režim a jeho pád.

Čím menej majetku, o to väčšia šanca dostať sa do školy

Július Lőrincz si pod vplyvom rodinného zázemia a na radu svojho učiteľa vybral poľnohospodársky smer. Aj keď v roku 1958 už prebiehala aj druhá etapa kolektivizácie v rámci JRD, jeho rodina stále vlastnila veľkú časť svojej ornej pôdy a pastvín. „Bolo to nad povolené množstvo, a tak sme z neho kvôli prihláške museli skresať na minimálne rozlohy, inak by to malo negatívny vplyv na moje šance dostať sa na vybranú školu,“ vraví Július.

Škola a prvá pracovná skúsenosť

Vyštudoval Poľnohospodársku strednú školu v Lelesi a Veľkých Kapušanoch, kam sa škola neskôr po reformácii presunula. Ako študent bol spokojný a toto obdobie tvrdého režimu v škole ho zásadne ovplyvnilo. Čerstvo vyštudovaní žiaci boli buď vlastnou školou alebo okresným úradom nasmerovaní do zamestnania podľa potrieb daného okresu. Július bol po ukončení strednej školy 1. septembra 1962 pridelený do Bohúňova, kde pracoval ako pomocný agronóm na Jednotnom roľníckom družstve. Vedenie družstva ho neustále testovalo a preverovalo jeho schopnosti a keď sa osvedčil, stal sa hlavným agronómom. „Testovali ma a chceli vidieť, či naozaj všetko, čo táto práca vyžaduje, ovládam. Škola ma na to pripravila, všetko som vedel. Boli to ťažké podmienky, mechanizácia bola na nízkej úrovni, ale ľudia chceli pracovať,“ spomína Július na svoje prvé pracovné skúsenosti. Krátko na to bol však povolaný na povinnú vojenskú službu do Topoľčian, kde slúžil necelé dva roky. Tesne pred uplynutím vojenskej služby bol na podnet vedenia družstva v bývalom zamestnaní odvolaný naspäť do Bohúňova. Tu nepôsobil dlho a pracovnú pozíciu agronóma vystriedal za pozíciu učiteľa na poľnohospodárskej škole v Jelšave, počas ktorej si paralelne dopĺňal aj pedagogické minimum v Nitre, ktoré absolvoval v septembri roku 1969.

Vzdelanie a príprava do funkcie

V roku 1966 ho prvýkrát oslovili z ÚV KSS, odkiaľ mu ponúkli 5-mesačný tréning pre mladých funkcionárov v Budapešti. Po jeho ukončení v roku 1971 sa do Bohúňova už nevrátil. Vstúpil do okresného výboru Socialistického zväzu mládeže, kde jeden a pol roka pôsobil ako tajomník a mal na starosti dedinské organizácie mládeže. Školstvo zohrávalo dôležitú rolu v budovaní nového komunistického štátu, škola bola primárnym priestorom, kde mladého človeka mohol režim formovať, o čom svedčí aj Zákon o vysokých školách z 18. mája 1950, ktorý vytyčoval výchovu socialistických odborníkov v zhode s novou politickou líniou ako svoju prioritu. Takýmto vzdelávaním prešiel aj Július. Najskôr bol vyslaný študovať na krajskú politickú školu v Košiciach a neskôr na ďalšiu vysokú školu do Prahy. V roku 1979 skončil ako doktor sociálnych a politických vied vo vednom odbore Národné hospodárstvo ČSSR na Vysokej škole politickej ÚV KSČ v Bratislave. Po tomto štúdiu pôsobil na Krajskom výbore strany v Košiciach, kde bol zodpovedný za ekonomiku všetkých poľnohospodárskych podnikov v Košickom kraji. V roku 1983 bol ako kádrová rezerva preložený do Rožňavy a zaujal funkciu tajomníka Okresného výboru strany v oblasti straníckej práce v poľnohospodárstve

Život vo funkcii

Počas obdobia socializmu boli bytové domy a byty nedostatkom na trhu. Ich prideľovanie bolo náročné a zdĺhavé, ba priam zriedkavé, ak žiadateľ nemal dobrú pracovnú pozíciu, nepracoval pre vojsko alebo nebol funkcionárom KSČ. Pamätník sa k bytu v Rožňave, ktorý už v tom čase patril pod stavebné bytové družstvo, dostal cez stranícke konexie a priateľov. „V ten deň, keď som sa s touto správou vracal domov a oznámil ju, moja manželka bola od radosti bez seba.“ „Ja som už ten byt poznala, častokrát sme okolo neho chodili a vždy som sa počas zimy hnevala, keď som videla neodprataný sneh okolo vchodu. Akí leniví ľudia tu môžu žiť, pomyslela som si,“ spomína jeho manželka Emma na získanie bytu, v ktorom dodnes žijú.

Počas jeho pôsobenia na Krajskom výbore strany v Košiciach vycestovali s kolegami do Moskvy spoznávať situáciu v rámci socialistického tábora. Navštívili aj oblasti ako Poltava, Čerkasy, ale i ekonomicky menej prosperujúce Mežgorie (Volove). „Kým v Moskve regály zívali od prázdnoty, na Ukrajine aj u nás boli tieto regály preplnené rôznymi produktmi. Na úkor vlastného blahobytu Sovietska únia pomáhala iným,“ tvrdí pamätník. Pred obchodmi sa bežne tvorili dlhé a rady a väčšinou sa všetko veľmi skoro vypredalo už ráno. Ak niekto prišiel do obchodu neskôr, hrozilo, že nebude mať čo nakúpiť.

Z Krajského výboru strany v Košiciach sa Július v roku 1984 vrátil domov do Rožňavy. Okresný výbor v Rožňave, kam bol predsedníctvom preložený, sa skladal z piatich tajomníkov s rôznymi úlohami a zodpovednosťou. Július zastával funkciu tajomníka okresného výboru strany za stranícku prácu v poľnohospodárstve. Každý týždeň sa začal pondelkovou poradou, kde diskutovali o aktuálnych záležitostiach kraja, napríklad aj o zbere úrody zemiakov: „Mali sme viac ako 80 hektárov pôdy, ale nemali sme dostatok ľudí. Bola to dobrá úroda a problém vznikol náhle, rozumieš. Vojsko nám toľko pomohlo, keď sme už vedeli, že je problém. Zvolali sme aj riaditeľov škôl, aby vysvetlili žiakom, že budú chvíľu chodiť pomáhať zbierať zemiaky. Toto je len jeden príklad, ktorý som vyňal z viacerých.“ Tieto výbory v období ČSSR zastupovali štátnu moc a konali v mene a záujme komunistickej strany, ktorá mala ústavou zakotvené postavenie vedúcej sily v spoločnosti.

Július spomína, že sa všetky hospodárske a občianske záležitosti museli riešiť v súlade so záujmami strany, ale zároveň často poukazuje na lokálnu súdržnosť a prácu pre ľudí. On sám nezažil žiadne atrocity a spomína viacero príkladov, v ktorých sa okresný výbor snažil zlepšovať fungovanie spoločnosti.

Čistky a previerky

„Moje príbehy by boli iné, ak by sme v tom čase žili a pôsobili v Bratislave alebo v Prahe. U nás sa o veciach len ticho hovorilo, kým v mestách sa ľudia už dávno otvorene búrili a vzdorovali komunistickému režimu,“ spomína Július na Pražskú jar – obdobie demokratizácie a politickej liberalizácie spoločnosti na prelome rokov 1967 a 1968. Československý pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol potlačený vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Po tomto období nasledovali čistky a previerky funkcionárov aj bežných občanov. Júliusovi rodičia boli veriaci, chodili pravidelne do kostola, čo v tej dobe predstavovalo problém. „Inak by sa mal súdiť človek, ktorého rodičia chodia do kostola a inak človek, ktorý vyskakuje proti režimu,“ spomína na toto obdobie pamätník, ktorý bol prešetrovaný viacerými funkcionármi, ale nakoniec mu jeho funkcia bola ponechaná.

Július spomína, že „sa na všelijakých poradách otvorene hovorilo o tom, že podaktorí členovia vtedajšieho predsedníctva aj ďalší členovia mocne útočia na základy socializmu.“ Bol členom dedinských komisií, ktoré vedeli o všetkom, čo sa v rámci danej dediny dialo. Ľudí rozdelili do dvoch až troch kategórií: Najväčší kritici boli zo strany vylúčení, tým, ktorí neboli v straníckej práci dostatočne aktívni, bolo členstvo prerušené. „Niektorí pochopili, že ísť proti prúdu sa im nevyplatí, no niektorí nie, a tak nemohli byť súčasťou novej zostavy.“

Život po páde režimu komunistickej strany

Druhý pokus o liberalizáciu bol najmä zásluhou študentov, disidentov a umelcov úspešný. V reakcii na masové novembrové demonštrácie podalo predsedníctvo ÚV KSČ 24. novembra 1989 svoju demisiu. V novej vláde zvíťazili nekomunistické politické sily. „Nevedeli sme, čo bude. Všetko sa z archívov, vrátane našich telefónov, zaslalo do Košíc. Mal som kolegov, ktorí sa nevedeli umiestniť po páde režimu kvôli svojej predošlej funkcii. Ja som nespadal do tejto skupiny. Mal som viacero návrhov na miesta, kde by som mohol ďalej pôsobiť, ale samozrejme som všetko odmietol.“ Július sa najprv pustil do podnikateľskej činnosti. Spoločne s priateľom rozbehli v gastrooblasti spoločný podnik v Gombaseku, ktorý obľubovala hlavne mladá generácia. Pád režimu síce prebehol rýchlo, ale atmosféru neistoty zažíval pamätník ďalej. Vedel, že ho niekto sleduje. „Raz mi zavolali z Košíc: `Ďuso pozor, dnes večer ťa navštívia ľudia!` Vedel som, o koho sa jedná, nerobil som si z takýchto varovaní ťažkú hlavu. Do podniku väčšinou chodili mladí ľudia a tí, ktorí tam chodili okrem nich, tam neprišli kvôli zábave, ale zo zvedavosti. Boli zvedaví na mňa. Neskôr som zistil, že niekto o mne povedal, že som špiónom maďarskej vlády a vojska. Dlhšie ma sledovali, ale potom to stíchlo.“

Neskôr reagoval na ponuku znovu učiť, tentoraz v Krásnej Hôrke. Po odchode z Krásnej Hôrky dlhší čas učil ešte v maďarskej škole v Rožňave, kde bol zamestnaný až do odchodu do dôchodku.

Obhliadnutie sa za životom

Július je so svojím osobným i pracovným životom a osudom zmierený a spokojný. „Za všetko, čo mám a čo som kedy dosiahol, vďačím svojej manželke, ktorá pri mne celý život stála.“ Popri vlastnom zamestnaní sa starala o Júliusa a o ich chorľavého syna. Július si tak mohol dovoliť na dlhší čas vycestovať za štúdiom či prácou a vedel, že o jeho domov i rodinu bude postarané. „Čo by bolo so mnou, bez mojej manželky?“ smeje sa Július. „Emika ma obliekala a pripravovala do práce každý deň. Prvýkrát a zároveň aj posledný som si sám kúpil kus oblečenia za 90 forintov v Budapešti.“ V dnešných dňoch sa Július venuje rodine, priateľom, záhrade a svojej vinici.

Negatíva komunistického režimu hodnotí Július nasledovne. „Ako negatívum sme ja aj moja manželka vnímali obmedzenia v cestovaní do zahraničia. Ak sa aj niektorí dákym spôsobom a za konkrétnym účelom dostali, na hranici sa museli podrobiť kontrole a museli ukázať ešte aj obsah tuby od zubnej pasty.“ Cestovať sa mohlo len s cestovnou doložkou. Bola špeciálnym povolením, ktoré prežilo aj Pražskú jar a bez ktorého sa hranice Československa počas komunizmu nemohli prekročiť. Žiadalo sa o ňu na pasovom oddelení s podloženým devízovým prísľubom. „Reflektovať na komunizmus ako taký je ťažké, bol iný v Sovietskom zväze a bol iný u nás. Každý režim má svoje pre a proti. Pre človeka nie je možné a ani správne, aby vo všetkom súhlasil s akýmkoľvek režimom.“