Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dušan Lukášik (* 1929)

• narodený 14. 4. 1929 v Liptovskej Sielnici

• vyučený za čašníka na učňovskej škole, pracoval v rodinnom hostinci v Liptovskom Mikuláši

• po februári 1948 im bol znárodnený rodinný majetok

• 1. 10. 1951 - 10. 12. 1953 služba v Pomocných technických práporoch (PTP)

• pracovník liehovaru a napokon vedúci závodu St. Nicolaus v Liptovskom Mikuláši

• od 1989 na dôchodku, žije v Liptovskom Mikuláši-Palúdzke

Dušan Lukášik sa narodil 14. 4. 1929 v Liptovskej Sielnici. Pochádzal z evanjelickej rodiny. Rodičia boli zamestnaní v obecnom konzume a po určitom čase sa presťahovali do Liptovského Mikuláša, kde ako živnostníci prevádzkovali hostinec Slovan. Tu Dušan vyrastal a aj chodil do ľudovej školy a neskôr na gymnázium. Bol najmladší z troch bratov. Krátko po vojne ešte v roku 1945 v Prahe tragicky zahynul jeho otec Ján (1895 –1945). Starší bratia Ján a Milan študovali a on zostal doma a vypomáhal ovdovenej matke Márii (1899 – 1953) v rodinnom hostinci. Spravil si aj výučný list na učňovskej škole v obore čašník a kuchár. „Ako vyučený som potom pracoval v rodičovskom hostinci, kde sa podávali obedy, to bolo okolo 100 obedov denne. Boli sme dvaja čašníci.“ Kuchyňa (hostinec) dostávala aj prídel potravín z agentúry UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration). V Liptovskom Mikuláši prídel potravín riadila spoločnosť pána Šavrnocha.

Druhá svetová vojna na Liptove

Počas druhej svetovej vojny a Slovenského štátu si Dušan spomína na paradox, že šéfom Hlinkovej gardy v Liptovskom Mikuláši bol istý čas riaditeľ evanjelickej školy. Následne bol na toto miesto menovaný Guzičievič, riaditeľ katolíckej školy. A takisto si pamätá aj na arizácie a deportácie židovského obyvateľstva. Postihnutí ľudia prišli o majetok, prenasledovali ich, neskôr  sústreďovali a nakoniec ich vyviezli do koncentračných táborov v Poľsku. Dobre si pamätá na vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP) a nadšenie, ktoré zavládlo. Všade boli československé, ale aj slovenské vlajky. „Keď vypuklo Povstanie, tak z Ružomberka prišla armáda na čele s československou zástavou. Kasárne tu boli dvoje, vojaci sa pridali k nim a môj brat Ján mal 19 rokov, tak sa dobrovoľne prihlásil za vojaka. Išli do Tatier, kde obsadili úsek od Popradu hore, ako sa ide na Cestu slobody. Nemci ich tam však napadli a horami sa potom môj brat dostal až k strýkovi, ktorý bol na hore Sestrč horárom. Tam došiel v uniforme aj s puškou.“

Po potlačení Povstania, bol brat Ján chvíľu doma, ale jeden sudetský Nemec, ktorý bol v ich hostinci, ho udal. „Hovorí Nemcom, lebo Nemci už obsadili mesto: ,Das ist auch ein Partisan!‘ A ukázal na brata. Ale tí Nemci, boli to väčšinou Rakúšania, len mávli rukou. No napriek tomu otec povedal bratovi: ,Zmizni!‘  Tak potom v noci ešte s jedným kamarátom z Vrbice, prešli cez Váh, lebo mosty boli obsadené, tak prebrodili rieku a dostali sa do Iľanova a cez Nízke Tatry do Banskej Bystrice sa zapojili do partizánskeho hnutia.“ Dušan si na brata pamätá ako na komunistu-idealistu, ktorý vstúpil do komunistickej strany, ale počas Dubčekovskej éry mal predstavu, že prišla sloboda slova. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy a následných previerkach v nastupujúcej normalizácii, bol jeden z prvých, ktorého zo strany vyhodili.

Ešte ku koncu vojny bol pamätník aj spolu s bratmi u strýka Ondreja v horárni na vrchu Sestrč v Chočských vrchoch, kde dolina spájala Liptov a Oravu. Z horárne bol dobrý výhľad na to, čo sa deje dole. Vo vhodnom prostredí mali partizáni svoje bunkre, jeden bol aj nad horárňou ich strýka. Keď bolo počuť boje, často sa tam chodil skrývať aj Dušan s bratmi. „Raz nás, asi mňa, alebo koho ešte, zbadali Nemci, že sme utekali do tej hory. A prišli na tú horáreň samozrejme a teraz sa pýtali, vždy s nimi chodil niekto kto vedel po česky  alebo aj po poľsky, že kto to tam išiel. A strýko vtedy hovorí: ,No veď to išli chlapi do hory drevo rúbať!‘ Tak takto to zahovoril. Stalo sa aj to, že utekali partizáni s plným vozom vriec s chlebom a na horárni tento chlieb vyložili. Strýko ho potom rýchlo poodnášal do komory a skryl. O chvíľu už Nemci búchali na dvere, že otvárajte! Asi dve vrecia chleba ešte ostali v predsieni a Nemci to zbadali a pýtali sa, že komu je to. A strýko hovoril: ,Viete ja som tu osamote a keď sa v dedine pečie, tak si napečiem chleba, aby som mal pre rodinu, lebo inak by som nemal chlieb.‘ Tak takto mu to prešlo, neprehľadali tú komoru, nenašli ju, lebo bola vzadu skrytá.“ 

Oslobodzovanie Liptovského Mikuláša

Počas oslobodzovania Liptovského Mikuláša boli v dome Lukášikovcov istí čas umiestnení aj piati sovietski dôstojníci. „Keď už mali ustúpiť, prišla nejaká spojka k nim. ,Davaj preč! Nemci idú!‘ Neviem to tak po rusky povedať, ale bol som pri tom, keď ich prišli varovať, že už Nemci idú, aby utekali. Tak od nás utekali, cez záhrady aj ploty preskakovali a tak išli na Okoličné.“ Liptovský Mikuláš potom opätovne získali Nemci, ktorí mesto znovu obsadili. Pamätník si spomína aj na jednu situáciu, ktorá sa stala pred opätovným obsadením mesta Červenou armádou. „V jednu noc bolo búchanie na našu bránu, kto prišiel neviem, boli to dvaja chlapi, ešte otec sa obával, že kto to je. Ale to musel byť niekto, koho poznal. Hovorili mu, že keď sa zloží istá čiastka, most ostane. No a stalo sa to naozaj, že keď Rusi prišli, most ostal stáť, Nemci alebo gardisti ho mali vyhodiť, ale proste most ostal neporušený. To musel byť domáci niekto, či to boli gardisti, ja neviem povedať, kto to bol. Fakt je, že to bolo zaplatené cez zbierku“.

Dušan si veľmi váži zásluhy advokáta Pavla Fábryho. Pavol Fábry (1891 –  1959) bola známa osobnosť spoločenského života. Bol o. i. majiteľom Martinského pivovaru, predsedom Spoločnosti slovenských pivovarov i  Slovenského automobilového klubu. Počas doby prechodu fronty rokoval s velením Nemcov a neskôr aj Červenej armády a svojim diplomatickým úsilím zabránil vážnejším škodám, či rabovaniu a násilnostiam v meste. „Tomuto Fábrymu by malo mesto urobiť pamätnú tabuľu! Tento pán zachránil obyvateľstvo od násilnosti a od škôd na majetkoch.“

Na konci vojny zavládla v Mikuláši veľká eufória: „To sa nedá opísať. To čo sa vtedy udialo, to bola nádhera, to nebolo hádam chlapa, ktorý by z tých dedín neprišiel do mesta a ženy a deti, všetci mávali na slávu. Tribúna bola postavená pred kinom Máj, vojenská kapela hrala a veliteľ posádky išiel na krásnom koni, keď bubeník na veľký bubon udrel. Veliteľov kôň sa postavil na zadné nohy, ten kapitán sa udržal na tom koni a ten kôň na tých zadných nohách popod celú tribúnu prešiel, a až za tribúnou padol aj na predné potom. To bol taký potlesk! To bol priam cirkusový kúsok.“

Po vojne triedny nepriateľ, nástup do výroby a následne do PTP

Krásny, ale krátky čas nastal po vojne, až kým neprišlo ku komunistickému prevratu vo februári 1948. V Liptovskom Mikuláši sa po vojne predával hotel a do nájmu ho dostala Dušanova rodina. Do hotela investovali svoje peniaze. „Keď sme ten hotel zariadili za 1,5 mil. korún a mali sme tam už aj zásoby, tak Národná správa ho zobrala a dosadila tam svojho správcu.“ Sľúbili im, že im uhradia čiastku za zásoby, ktoré zaobstarali do hotela, ale nikdy ich nevideli. Z Dušana sa stal triedny nepriateľ a musel nastúpiť do výroby. „Dotklo sa to každého, by sa dalo povedať, lebo začali kádrovačky, prišlo k znárodňovaniu, živnostníci prišli o živnosti, dosadili im tam správcov a nakoniec museli odísť. Tým bojom proti kapitalizmu bol nakoniec skoro každý poznačený. Chlapci z tých rodín nemohli ďalej študovať. V mojom prípade to bolo tak, že som musel ísť do výroby.“ 

V máji 1950 začal pracovať ako plánovač v mestskom liehovare, kde mu však umožnili aj ďalej sa vzdelávať a poslali ho na priemyselnú liehovarnícku školu do Havlíčkovho Brodu. Škola ho bavila a dosahoval veľmi dobré študijné výsledky. Došiel mu však povolávací rozkaz. Prišiel s ním na Okresnú vojenskú správu v Liptovskom Mikuláši a aj keď ešte študoval a mal aj potvrdenie, pre neho to neplatilo a nedostal žiaden odklad. Čo ho čaká ešte netušil. Narukoval do vojenského výcvikového tábora v Mimoni v česko-poľskom pohraničí, kde absolvoval trojtýždňový výcvik. Dostali poničené veci po Nemcoch. Pamätá si na poručíka Gladiča, veliteľa ich roty, ktorý sa choval korektne. „Jeho brat ušiel do Švajčiarska, tak ostal poručíkom na veky, aj to len preto, že prešiel Duklou. To bol jeden poctivý, dobrý, spravodlivý chlap, ja si ho dodnes vážim.“  

Po prísahe boli rozdelení po rotách do jednotlivých pracovísk. Dostal sa najprv do Karvinej a nakoniec do Radvaníc do bane Ludvík. Stretli sa aj s odchádzajúcimi „pétepákmi“, ktorí im aspoň v rýchlosti stihli povedať, čo ich čaká. Dušanovi jeden známy z Palúdzky poradil nech sa hlási za zámočníka. Pravidelné boli poplachy, nástupy, nútené spievanie a rôzna šikana zo strany dôstojníkov. Samozrejmé povinné boli aj politické školenia a komunistická propaganda. „Tam nám prednášali politruci, čo boli chlapi z Ostravy – baníci, ktorí nemali dostatočné vedomosti ani len o Leninovi, Stalinovi a komunizme. Medzi nami boli aj vysokoškoláci. Politruci mali také brožúrky a tak nám začali čítať, no my sme z toho mali srandu. A keď sa už nahnevali, tak skríkli: ,Ticho, to je v knihe toto!‘ To brali ako Sväté Písmo.“ Zámočníka robil len istý čas. „Ak sme splnili plán na viac ako 100 percent, tak sme mali dostať raz také platy. To platilo pre všetkých. Avšak náš séf, nám vojakom, ako ja, čo som robil zámočnícku robotu, tie peniaze nepriznal. Po 3 mesiacoch mu vravím, ja nejdem vám už robiť za tieto peniaze. Takže ma dá fárať. Ja, že dobre, chvalabohu!“ 

V PTP Dušan strávil dlhých 26 mesiacov z toho väčšinu fáraním v bani. V bani robili aj klasickí baníci, pred očami ktorých sa ponižovanie príslušníkov PTP zo strany komunistickej moci odohrávalo. Pétepáci zbrane samozrejme nemali, ich zbrane boli krompáč a lopata a ani tie nemali v kasárňach, ale ich fasovali pri nástupe na šichtu. Známe čierne výložky boli práve na vychádzkových uniformách. „Keď som prišiel v takých vychádzkových šatách domov na dovolenku a s mojou paňou som išiel po meste, tak všetci ucháni ma zdravili, čo boli tu v kasárňach, lebo nevedeli, čo to je čierna výložka.“ Domov sa však odvedenci do PTP dostávali len veľmi ťažko a pamätníka ani na priepustku nepustili k ťažko chorej matke. „Brat mi poslal telegram. ,Príď domov, mama nám zomiera!‘ Tak som išiel za veliteľom s tým telegramom. ,Prosím Vás matka mi zomiera, chcem ju vidieť ešte živú.‘ ,No a čo! Pomôžeš jej?‘ Nepustil ma. Vydržala chudera až dovtedy, kým som prišiel prepustený do civilu, myslím okolo 11. decembra domov. A už bola tak vychudnutá na kosť, že som ju skoro ani nespoznal.“

Počas vojenčiny v roku 1950 sa aj oženil. Do civilu sa dostal nakoniec práve vďaka manželke. Tá išla na vojenskú správu a na jej urgenciu ho z vojenskej služby uvoľnili. Služba v PTP sa prejavila aj na jeho zdraví. „Rok po vrátení z vojny som ešte vykašliaval uhlie.“ 

Po vojne Dušan zistil prečo musel narukovať do PTP. Dozvedel sa, zo svojho vojenského spisu, do ktorého mu bolo dovolené nahliadnuť, čo komunistom vadilo. „Vraj som žil na vysokej nohe a podobné veci, mal som vlastné auto v tom období, nemecké DKW Meisterklasse kabriolet. S mojou paňou sme sa zobrali a išli sme do Tatier, alebo na Oravu. To boli krásne cesty, výlety sme si robili. Brali ma proste ako kapitalistu.“

Nahnevaný je na vyobrazenie pétepáckeho života vo filme Černí baroni. „Mali ukázať aj pravdivosť toho celého. To čo oni ukázali, to bola fraška! Ja neviem, kto pripustil takto znevážiť tú skutočnosť, ktorá bola tvrdá. Tam nejeden chlapec dostal úraz, boli aj mŕtvi chlapci. To nebolo, že idete na prechádzku, dakde v krčme sa opijete, ako to tam ukazovali.“

Na PTP je podľa Dušana potrebné pamätať aj dnes, aby ľudia vedeli aký údel čakal ľudí z ktorých komunisti vyrobili triednych nepriateľov. „Ľudia by mali pamätať na jedno. Bez prečinu, bez dákych chýb v spoločnosti, ktoré sú odsúdeniahodné, by sa človek nemal takto dostať do pracovného tábora. Ja ak nič nevyvediem, proti predpisom, proti štátu, alebo nevykonám protiprávny čin, nemal by ma stihnúť trest.  Svojvoľne poslať mňa, alebo ktorýchkoľvek z tých mladých ľudí do tábora, bez rozsudku, len preto, že generál Čepička si svojvoľne stanovil naplniť bane lacnými pracovnými silami, to je nehorázne. Hoci neboli lacné, lebo peniaze išli na armádu, bohvie, kde ešte išli tie peniaze, to by bolo dobré zistiť.“

Návrat do civilu a neskorší život 

Po návrate do civilu pamätník opäť pracoval v liehovare v Liptovskom Mikuláši. Neskôr sa z neho stal inšpektor a mal na starosti 11 páleníc a dva liehovary. Pracoval aj na zlepšovacích návrhoch a mal na starosti vývoj nových výrobkov. Potom sa stal vedúcim závodu - súčasného St. Nicolaus v Liptovskom Mikuláši. Jeden čas bol preradený z Mikuláša do Dubnice nad Váhom, kde pracoval 3 roky. Ako úspešného ho chceli komunisti využiť a lanárili ho k vstupu do strany. „V Dubnici prišiel za mnou kádrový referent z Mikuláša a povedal: ,Dušan, ideš do strany!‘ Ja: ,Nehnevaj sa, nejdem!‘ Odmietol som, ja som bol stále, ako kapitalista vedený v závode a teraz vstúpim do strany?“

V šesťdesiatych rokoch vnímal uvoľnenie komunistického režimu, ktoré vyvrcholilo menovaním Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka KSČ a tzv. Pražskou jarou. Táto politika ak by bola pokračovala, tak by podľa Dušana bola pre ľudí prijateľná. Ľudia jej začínali veriť a mala ich podporu, mal ju však hlavne Dubček. Nádeje však ukončil príchod vojsk Varšavskej zmluvy pod vedením Sovietskeho zväzu a nástup normalizácie. „Zase sa vynorili ľudia, ktorí boli komunisti a kariéristi a tí potom už začali kádrovať aj po fabrikách, úradoch a podobne.“ Dušan mal vtedy aj šťastie, jeho riaditeľ na komisii odpovedal za neho, že súhlasí so vstupom „bratských vojsk“. „On hovorí: ,Však on súhlasí s tým všetkým, to je v poriadku!‘ Povedal to za mňa, keď som ja mal odpovedať. On ma takto prekádroval, lebo vedel, že by som musel odísť zo závodu, keby som bol povedal, že som s tým nesúhlasil.“

Dobu normalizácie má spojenú predovšetkým s eštebákmi, ktorými bola spoločnosť „prelezená“. Až neskôr sa Dušan dozvedel, že aj u nich vo fabrike ich bolo najmenej päť, ktorí donášali na to, čo sa deje v závode. Údernou zložkou komunistickej moci v závode boli podľa Dušana Ľudové milície, tzv. milicionári. „To bolo taká garda komunistov, nad nich nebolo v závode. Mali svoje zbrane, boli vyzbrojení, mali cvičenia, guláše sa varili a fasovali pálenku. V našom závode bola zbrojovňa, zobrali zbrane a keď išli na cvičenie, tak sa potúžili a strieľali na strelnici.“

Rok 1989 nežnú revolúciu a pád komunizmu veľmi živo vnímal a vkladal do zmeny politických pomerov nádeje, ktoré neboli v plnej miere naplnené. Pociťoval hlavne uvoľnenie atmosféry v spoločnosti, ľudskejšie pomery, väčšiu otvorenosť a možnosť slobodne si povedať vlastný názor a aj kritizovať pomery.

V roku 2013 zomrela Dušanova manželka Oľga (nar. 1931), ktorú veľmi miloval a život bez nej je pre neho veľmi ťažký. Veľmi hrdý je na svoje dve deti, ktoré úspešne vyštudovali a uplatnili sa v živote. „Môj život nebol, ľudovo povedané na zahodenie, snažil som sa žiť v tých podmienkach, najlepšie ako sa dalo.“ V živote sú podľa neho najdôležitejšie vedomosti, prípadne aj prax a nie majetky a peniaze. Snažil sa riadiť tým, čo mu povedal otec. „Ak chceš niečo dosiahnuť v živote, ak sa chceš niekde prepracovať, musíš sa o to pričiniť.“   

V závode, v ktorom bol vedúci úseku, rôznymi technologickými riešeniami a organizačnými opatreniami neustále zvýšoval výrobu a produktivitu práce. Náročnosť práce v kombinácii so stresom mu ale podlomila zdravie. Ako 60-ročnému mu lekári diagnostikovali angínu pektoris. Čas preveril, že táto diagnóza nebola správna. Od roku 1989 vedie život dôchodcu. A ako dôchodca aktívne sleduje aj vývoj spoločnosti. S adekvátnym kritickým postojom.

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko