Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Maďar (* 1932)

• narodil sa 31. júla 1932 v Borskom Svätom Jure

• koncom štyridsiatych rokov sa pokúsil emigrovať z komunistického Československa

• v roku 1952 bol znova zatknutý a odsúdený na 10 rokov väzenia

• viac ako päť rokov strávil v Jáchymove

• po páde komunistického režimu sa angažoval pri zakladaní konfederácie politických väzňov

• v súčasnosti žije na dôchodku v Borskom Svätom Jure

Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v päťdesiatych rokoch. Pamätník ešte ako mladistvý musel na vlastnej koži okúsiť drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel desať rokov za vykonštruovanú špionáž a vlastizradu. Väčšinu času potom strávil v jáchymovských uránových baniach.

POKUS O ÚTEK A NÁSLEDNÉ VYŠETROVANIE
            Štefan Maďar sa narodil 31. júla 1932 v malej obci Borský Svätý Jur neďaleko rakúskych hraníc. Jeho otec bol železničiar a matka pracovala v domácnosti. Štefan nenasledoval pracovnú dráhu svojho otca, ale po absolvovaní piatich tried ľudových mal v úmysle vyučiť sa za obuvníka. Prišiel však február 1948 a s ním komunistický prevrat v Československu. Všetku moc v štáte prevzala komunistická strana a jej mocenské a represívne zložky začali tvrdo prenasledovať skutočných i domnelých odporcov nového režimu. Už v roku 1948 sa začali politické procesy s bývalými príslušníkmi demokratických strán a z Československa vtedy utieklo niekoľko tisíc občanov. Politické zmeny v krajine sa však prejavovali aj na lokálnej úrovni. V obci Borský Svätý Jur sa hneď po februári vymenilo vedenie obce a komunistickí funkcionári začali zastrašovať miestnych občanov. Vyhrážali sa tábormi nútených prác a sľubovali urýchlenú kolektivizáciu dediny. Podľa viacerých dobových správ sa tamojší obyvatelia sťažovali, že miestny predseda MNV Marek Macejka sa v obci správa ako neobmedzený diktátor.[1]

            Štefan nemohol nevnímať výraznú zmenu politických pomerov a už v mladom veku sa spolu so svojím spolužiakom Karolom Thýrom rozhodol narýchlo emigrovať. Z Borského Svätého Jura sa obaja autobusom odviezli do Bratislavy, odkiaľ pokračovali pešo po petržalskej strane Dunaja smerom do Rakúska. Ich plánom bolo dostať sa až do Viedne do americkej zóny, čo sa im takmer podarilo. Pár kilometrov od hlavného mesta Rakúska ich ale legitimovala miestna policajná hliadka. A keďže nemali pri sebe žiadne doklady, odovzdali ich československým úradom.

            Nasledujúce mesiace strávili obaja vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave a malo ich čakať súdne pojednávanie. Okresná prokuratúra v Malackách totiž na nich podala trestné oznámenie za „neoprávnené opustenie územia republiky“[2]. Nikto nevedel, čo s nimi bude ďalej, no mladý vek ich zrejme zachránil. Štefan Maďar bol po pár mesiacoch prepustený dňa 11. mája 1950.[3] K obuvníckemu remeslu sa už ale nechcel vrátiť a začal pracovať v miestnej fabrike v Malackách. Začiatkom júla 1951 sa potom rozhodol vycestovať za bratom Imrichom do Varnsdorfu na severe Čiech. Tu takmer celý rok pracoval v textilnej továrni, kým si poňho opäť neprišli príslušníci Štátnej bezpečnosti: „V neskorých večerných hodinách prišla po mňa Štátna bezpečnosť, naložili ma do auta a hodili na mňa kabát, aby som nevidel, kam ma vezú. Zaviezli ma najprv do väznice na Boroch v Čechách a na druhý deň ma odviezli na Slovensko, kde ma vyšetrovali. Tam sa začala moja krížová cesta.“

            Pamätník si len veľmi nerád spomína na niekoľkomesačné obdobie strávené v studenej vyšetrovacej cele a pred brutálnymi vyšetrovateľmi: „Ó, svätá Mária, koľko bitiek som dostal! Každý večer, keď sa zotmelo, tak sa začalo vyšetrovanie. Traja eštebáci ma vyšetrovali, dávali mi všelijaké otázky, koho som poznal, s kým som sa stýkal a pritom som mal rozkaz spraviť sto drepov, že keď ich nespravím, potom uvidím. A potom ma začali kopať, podávali si ma z ruky do ruky, a tak ma mlátili. A bolo tam otvorené okno a ja som to už nemohol vydržať a hovoril som si, že ja tuším vyskočím z toho okna, ale jeden z nich ma stačil zachytiť. Až po štyroch mesiacoch sa skončilo moje utrpenie.“

            Až neuveriteľne drastické metódy opisuje pamätník, keď si spomenie na vyšetrovanie Štátnou bezpečnosťou. Podľa vykonštruovaného obvinenia sa mal Štefan Maďar neustále stýkať „s osobami, ktoré sú nepriateľsky zaujaté proti terajšiemu režimu“. Dokonca mal v roku 1951 založiť „na pokyn Jozefa Krutého protištátnu organizáciu, ktorej cieľom bolo získavať špionážne správy v prospech americkej spravodajskej služby CIC“. V správe pre Štátnu prokuratúru však vyšetrovatelia museli konštatovať, že sa k protištátnej činnosti doznať nechcel. Kto však vlastne bol Jozef Krutý a akú špionážnu činnosť mal podľa vyšetrovateľov Štefan Maďar vykonávať, keď si zaslúžil takéto surové metódy?

ŠPIÓNI AMERICKEJ TAJNEJ SLUŽBY

            Na jar roku 1951 našli príslušníci Štátnej bezpečnosti v niekoľkých obciach na Záhorí rozhodené letáky, ktoré mali povzbudzovať obyvateľov, aby odmietali vstúpiť do družstiev, a taktiež vyzývať veriacich, aby nesúhlasili s vtedajším komunistickým režimom. K rozširovaniu týchto letákov donútili priznať sa po niekoľkomesačných výsluchoch iba sedemnásťročného Jozefa Krutého z Borského Svätého Jura.

            Jozef ešte počas prvý výsluchov odmietal, že by mal niečo s rozširovaním letákov spoločné a dnes je už takmer nemožné zistiť, či aj celá letáková akcia nebola iba provokáciou Štátnej bezpečnosti. Každopádne Krutý bol pre eštebákov výhodná obeť. Raz sa mu totiž podarilo z Československa utiecť až do Viedne a v októbri 1951 ho pri druhom úteku za hranice zaistila pohraničná stráž. Výsluchy s mladistvým potom viedol strážmajster Juraj Petrík a veľmi dôkladne ho pripravil na neskorší zinscenovaný súdny proces. Po pár týždňoch už sedemnásťročný mladík v zápisnici podpísal všetko, čo mu vyšetrovateľ predkladal.

            Podľa neuveriteľnej eštebáckej konštrukcie sa mal Jozef Krutý vo Viedni napojiť pomocou ľudáckych emigrantov na americkú špionážnu službu CIC, ktorá ho mala poveriť spravodajskými úlohami v Československu. Z Viedne sa síce Jozef aj naozaj vrátil domov, ale len na pár týždňov a väčšinu času sa zdržiaval u svojich rodičov. Nie je známe, prečo sa pokúsil utiecť aj po druhýkrát, no zdá sa, že to bolo práve kvôli hrozbe zadržania. Po následných neskutočne krutých výsluchoch vypovedal, že súčasťou jeho protištátnej organizácie je aj Štefan Maďar, pracovník v textilnej továrni vo Varnsdorfe.

SNAŽIL SA ZAPIERAŤ, AJ KEĎ VŠETKO BOLO PROTI NEMU

            V rokoch 1950-1952 vrcholili stalinistické monsterprocesy v Československu. Pred súd sa postavili českí a slovenskí biskupi a rehoľníci, zvyšní predstavitelia demokratickej opozície, protifašistickí odbojári, povstalci a partizáni a nakoniec došlo aj na „zradcov“ v komunistickej strane. No vysoké tresty nedostávali len predstavitelia vysokej politiky alebo ľudia vo vrcholných funkciách. Stalinistický teror postihol nakoniec všetkých občanov bez rozdielu.

            V roku 1951 boli už sovietski poradcovia v štruktúrach ŠtB pevne etablovaní a novozriadené ministerstvo národnej bezpečnosti malo začať ešte aktívnejšie vyhľadávať triednych nepriateľov a všadeprítomných zradcov. Na Slovensku mali byť likvidovaní najmä agenti ľudáckeho podzemia napojení na tzv. ľudáckej emigráciu. A takýchto „agentov“ eštebáci nachádzali, prirodzene, najmä v prihraničných obciach s Rakúskom.

            Toto bol zrejme jeden z dôvodov vytvorenia a neskôr „odhalenia“ protištátnej skupiny Jozef Krutý a spoločníci. Na Štátnom súde v Bratislave, ktorému predsedal Václav Hamák, sa na lavici obžalovaných v októbri 1952 ocitli štyria ľudia, všetci z Borského Svätého Jura. Okrem Jozefa Krutého a Štefana Maďara aj osemnásťročná predavačka Helena Maxiánová a pôrodná asistentka Mária Kovaríková. Obvinení boli z vlastizrady a špionáže, za čo im hrozili mimoriadne vysoké tresty. Ešte pred samotným začiatkom pojednávania navrhol prokurátor Ľudovít Valo, aby sa pojednávalo neverejne, následkom čoho museli rodinní príslušníci obžalovaných opustiť miestnosť. Absurdný stalinistický proces sa mohol začať.

            Problémom však bolo, že Štefan Maďar sa na súde k údajnej špionáži odmietol priznať: „Ja som na ŠtB vypovedal pod fyzickým nátlakom a slová uvedené v zápisnici sú čiste slová referentove,“ uviedol pamätník podľa záznamu zo súdneho pojednávania.[4] Za nepravdivé označil aj svedecké výpovede ostatných zmanipulovaných svedkov. Napriek tomu súd Štefanove výpovede odmietol zobrať na vedomie. Rozsudok pre neho znel desať rokov a pre Jozefa Krutého dokonca dvadsaťpäť rokov, ostatné obžalované dostali nižšie tresty. V zdôvodnení Štátneho súdu sa o Štefanovi ďalej písalo: „Obvinený Štefan Maďar, aj keď je robotníkom, neľutoval svojho činu a čin sa snažil zapierať, hoci všetko bolo proti nemu. Jeho zarytosť má pôvod v náboženskej bigotnosti.“

DÁVALI NÁS NA ÚSEKY, KDE TO BOLO NAJVIAC NEBEZPEČNÉ

            Pamätník musel následne nastúpiť do Jáchymova - jedného z najkrutejších pracovných táborov v Československu: „Po príchode do Jáchymova nám dali väzenské šaty a vodili nás omotaných lanom do asi dva kilometre vzdialenej šachty. A bol daný rozkaz, kto spraví krok mimo lana, bude proti nemu použitá zbraň. Dvaja ozbrojenci stáli vpredu a dvaja vzadu. Boli však medzi nami aj starší väzni, ktorí mali okolo sedemdesiat rokov a ktorí za nami nestačili. Šachta mala dvanásť podzemných poschodí po päťdesiat metrov a ja som pracoval väčšinou na tom štvrtom. Nás dávali najmä na také úseky, kde to bolo najviac nebezpečné, a vtedy sa veľmi ťažko plnili normy, ktoré po nás požadovali. Ale nevzdával som sa, hoci neraz som plakal a modlil sa, či sa ešte vrátim živý.“[5]

            Štefan väčšinu času strávil v neľudských podmienkach na Mariánke a na Rovnosti a v Jáchymove si odpracoval viac ako 5 rokov. Za to, že to tam dokázal vydržať, ďakuje najmä jeho spoluväzňom kňazom, ktorí mu dodávali nádej a dokázali ho povzbudiť, aj keď už bol na pokraji síl. Zúfalí Štefanovi rodičia medzitým poslali prezidentovi Zápotockému niekoľko listov, aby ich synovi udelil milosť, no všetky ich žiadosti boli zamietnuté. Z väzenia sa pamätník mohol vrátiť až v júli 1957, keď sa v Československu začala pomalá a nechcená destalinizácia.

            Po prepustení z väzby sa Štefan vrátil domov, oženil sa a založil si rodinu. Napriek tomu však bol ešte dlhé roky sledovaný informátormi Štátnej bezpečnosti, ktorí ho kontrolovali a podávali naňho správy. Pád komunistického režimu preto vrelo privítal a v Borskom Svätom Jure dokonca zakladal odbočku Konfederácie politických väzňov. V súčasnosti žije na dôchodku v kruhu svojich známych a rodiny.

[1] Archív Ústavu pamäti národa (ÚPN), fond: Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti Správa Štátnej bezpečnosti Bratislava (ďalej KS ZNB S ŠtB), BA-V, arch. č. 45. Zápisnica s obvinenou Máriou Kovaríkovou zo dňa 27. 2. 1952.

[2] Osobný archív Štefana Maďara. Obžalobný návrh Okresnej prokuratúry v Malackách zo dňa 11. apríla 1950.

[3] Osobný archív Štefana Maďara. Priepustný list zo dňa 11. mája 1950.

[4] Archív ÚPN, fond KS ZNB S ŠtB Bratislava, BA-V, arch. č. 45. Zápisnica o hlavnom pojednávaní napísaná dňa 22. 10. 1952 na Štátnom súde, odd. v Bratislave. Trestná vec: Jozef Krutý a spol. pre trestný čin velezrady, s. 4.

[5] Osobný archív Štefana Maďara. Spomienky na r. 1951.