Viktor Magdolen

„Mali sme direkciu, bolo päť nejakých direktorov, hlavný a vedľajší a tí to museli prečítať a preštudovať. Zrovna z vysielania z Československa to dostávali každý deň a to si museli tiež preštudovať, aby vedeli čo tam sa hovorí a ako oni musia na to odpovedať. Dostali z Československa všelijaké reakcie, to bolo veľmi živé. A každý deň bola aj konferencia, a síce redakcie, nie nás. My sme mali sem tam nejaké konferencie z produkcie, ale oni mali každý deň. Niekedy aj mňa pozývali na tie konferencie, keď išlo o veci vysielania a tak ďalej.“

„Najprv som vystupoval pod vlastným menom, lebo všetci sme vystupovali pod vlastným menom. Potom povedali: ,To nie je dobré, tí ľudia na Slovensku majú nepríjemnosti, či také alebo také.ʻ Tak sme si každý zobrali krycie meno, museli sme si zobrali. Ja som si zobral Števo Korec. Štefan Korec.“

„Ja som bol veľmi angažovaný ešte v Janíkovciach, som založil Hlinkovu slovenskú stranu pre deti.“ „Čiže Hlinkovu mládež ste tam zakladali, organizovali.“ „Hlinkovu mládež a ja som tam bol, samozrejme, predsedom aj všetko, vlastne všetko.“ „A potom, keď ste išli do Bratislavy, tak ste zase išli do Hlinkovej mládeže v Bratislave.“ „My sme mali vysokoškolskú Hlinkovu mládež, tak som bol tam a v tej janíkovskej som zostal. A tam som ju viedol, direktívy som dával a tak ďalej. Ja som chodil veľmi často domov, každé dva týždne.“

„Naše oddelenie, produkcia, to bolo tam, cez tie okná. Aj sme boli bez úradu, na chodbách sme pracovali. Ale to prešlo rýchlo, to sa dalo do poriadku. Ja som bol dokonca vtedy, keď bol ten atentát, chorý, ležal som doma. A hovorili mi, že bol atentát a že práve v mojom oddelení. Musel som si to ísť dať do poriadku. Musel som vstať ako nemocný. Stoly boli prekotené alebo poškodené, tak som musel vstať a dať si všetko dohromady a potom som až po chorobe robil. To za týždeň bolo hotové.“