Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Mandelíková (rod. Sidonová) (* 1942)

• narodená 24. apríla 1942, otec židovského pôvodu, matka kresťanka

• jar 1942 - otcovi rodičia a piati súrodenci zahynuli v Auschwitzi- Birkenau

• otcovi udelená výnimka z deportácie na výkon povolania

• sept. 1944 - bojoval v povstaní, po jeho potlačení sa ukrýval v horách

• Anna s matkou a sestrou prežívali razie gardistov

• po vojne je rodina perzekvovaná, otec bol vo väzení, uránových baniach aj pracovnom tábore

• Anna a sestra nemohli študovať podľa svojej voľby

• pracovala ako učiteľka TV a úspešná trénerka basketbalu

• po páde komunizmu vycestovala do USA, starala sa o manželov zo židovskej komunity

Anna Mandelíková sa narodila v Sliači rodičom Anne a Gabrielovi Sidonovcom 24. apríla 1942. Zväzok matky kresťanky a otca židovského pôvodu od počiatku narážal na nepriazeň okolia. „Otec veľmi miloval mamu,“ hovorieva pani Anna. Sobáš, vcelku netradičný a pre dotknuté rodiny celkom neprípustný, sa v roku 1934 uskutočnil tajne v Šahách.

Annina matka sa narodila v Spojených štátoch amerických, kam jej rodičia vycestovali za lepším zárobkom. Po návšteve domoviny rodina plánovala návrat za oceán, ale prišla o lodné lístky a do USA sa nikdy nevrátila. 

Sidonovci boli zas reformovaní židia a v Trnave vlastnili hostinec, kde väčšina rodiny aj pracovala. Gabriel vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu v Bratislave, neskôr bol dva roky frekventantom dôstojníckej školy v Košiciach a po sobáši sa manželia usadili v Sliači. Anna na otca spomína ako na pracovitého, zhovorčivého a dobroprajného človeka.

Tragické roky 1938 - 1944

Antisemitizmus bol v predvojnovom Československu hojne prítomný, ale ešte nie legitimizovaný. Na jeseň 1938, v čase mníchovskej krízy, bol Gabriel Sidon ako dôstojník v zálohe mobilizovaný na južnom Slovensku. V čase nemeckého ťaženia voči Poľsku bol už na základe opatrení slovenskej vlády preradený do tzv. pracovného útvaru v Stropkove a zbavený vojenskej hodnosti, a s novou hodnosťou „robotník-žid“ zaradený ku krompáču a lopate. Aj takto ľudácky režim uplatňoval líniu norimberských zákonov v armáde – ťažkou prácou v zlých podmienkach a za výdatného ponižovania zo strany predákov, často kompenzujúcim vlastnú neschopnosť.

Keďže ako staviteľ bol pre hospodárstvo štátu dôležitý, dostal výnimku, ktorá mu dovoľovala pracovať a chránila ho pred deportáciou.

Jeho rodičia a súrodenci také šťastie nemali. V marci 1942 začal Tisov režim s transportmi židovského obyvateľstva do vtedy okupovaného Poľska. Týždeň po Anninom narodení odvliekli dve otcove sestry transportom z Patrónky, nasledovali rodičia a napokon traja bratia, najmladší vo veku štrnásť rokov. Všetci zahynuli v Auschwitzi. Iba dvom ďalším sestrám sa podarilo včas zachrániť útekom do Anglicka. Annin otec ako jediný zo židovskej rodiny ostal na Slovensku. Hostinec pripadol arizátorom.

V tomto čase už Sidonovci mali staršiu dcéru, potom im dve deti umreli, Anna prišla na svet v poradí ako štvrté dieťa a neskôr do rodiny pribudli ešte mladšia sestra a brat.

V nádeji na zlepšenie svojej situácie sa Annin otec nechal pokrstiť evanjelickým kňazom zo Zvolenskej Slatiny. No gardisti dobre poznali ich rodinu a opakovane im robili prehliadky.

1944 - Slovenské národné povstanie

Odpor obyvateľstva proti ľudáckemu režimu však rástol a formoval sa do organizovaného vojenského povstania, v ktorom želaním väčšiny bolo obnoviť Československú republiku. Povstanie vypuklo, keď 29. augusta nemecké vojská začali obsadzovať slovenské územie. Anna má v živej pamäti obraz otca, ako spolu s ďalšími chlapmi odchádzal na nákladnom aute do povstaleckej armády.  Ako dôstojník-pátrač v zálohe sa zúčastnil bojov v Handlovej, Novej Bani, vo Zvolene a na Donovaloch.

Anna s matkou a staršou sestrou zatiaľ bývali v podnájme u rodiny, ku ktorej sa neskôr nasťahovali aj vojaci Werchmachtu. Bolo to neďaleko sliačskeho letiska, kde pristávali ťažké lietadlá: „Mama nás počas náletov schovávala do bielej skrine,“ hovorí pani Anna. Dodnes sa necíti dobre, keď počuje hukot ťažkých lietadiel. Z maminho rozprávania sa dozvedela, že vďaka tmavým kučerám vyzerala trochu inak ako ostatné deti. Raz sa stalo, že nemecký vojak schytil mamu a skríkol: „Ty vychovávaš židovské dieťa!“ Vtedy jej začala mama viazať na hlavu šatku.

Aby boli v bezpečí, mama rozhodla, že sa presťahujú na iné miesto, tam, kde už Nemci nechodili. V spoločnom dvore troch rodín v neďalekej obci Rybáre sa so sestrou ľahšie stratili v skupine detí.

Po potlačení povstania nastalo na Slovensku obdobie nebývalého násilia. Tí, čo sa doň zapojili a nemali úkryt, boli vystavení teroru jednotiek SS a Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd. Aj Annin otec sa až do marca 1945 ukrýval na rôznych miestach, prevažne v horách. Počas jedného mesiaca bol ukrytý v dedine Anninej starej mamy, kde si vyhĺbil dieru pod búdou psa. Písal si heslá, povely psovi Bundášovi, podľa ktorých vedel, že mu nesú jedlo či petrolej. Podľa pani Anny si ocko veľmi vyčítal, že mama pre neho trpí. V jeho zápisníku sú aj tieto slová: „Verím ti, mamička moja, lebo ťa mám veľmi rád [...] Verím, že ma moja dôvera v teba nikdy nesklame, ale bude vždy pevná ako doposiaľ. Buď aj naďalej opatrná a rozumná, aby sme z toho boja vyšli telesne aj duševne zdraví s našimi deťmi. Iste sa v izbe zamykáš, ale aby si sa presvedčila o čestnosti týchto ľudí, urob každý večer opatrenia, ako som to robieval, keď som ráno odchádzal do práce. Dvere v izbe zamkni, na kľučku poves kovový predmet, ktorý spadne, keď sa kľučka aj pomaly stisne.“

Na inom mieste píše: „Čo sa týka situácie, stav okolo nás sa v krátkom čase nebude meniť. Konečné rozhodnutie musí padnúť v Nemecku. Keď Anglosasi prekročia Rýn a prevedú veľkú ofenzívu, môžeme očakávať kapituláciu. Koncom februára, začiatkom marca. A to bude aj naše vyslobodenie.“ Z úkrytu vyšiel po mesiaci takmer slepý.

Razie bezpečnostnej polície u Sidonovcov pokračovali. Mamu a deti gardisti s puškou stavali k stene, brali im majetok. „Pretože ,čierni´sa vždy pýtali mamy, kde je jej manžel, mňa naučili povedať: ,On už je v nebíčku a díva sa na nás.´ Mama hovorievala, že nám to možno aj zachránilo život,“ hovorí pani Mandelíková.

Diktatúra proletariátu

Keď napokon prišlo oslobodenie, otec sa vrátil domov. Po vojne krajina prežívala obrovskú traumu, medzi ľuďmi však bolo odhodlanie meniť veci k lepšiemu. Aj Gabriel Sidon sa politicky angažoval, aby sa už hrôzy Slovenského štátu neopakovali. S kamarátmi v obci založili komunistickú stranu, lebo uverili ideám spravodlivej spoločnosti. „Vtedy sme tomu verili,“ spomína pani Anna. Aktívna bola aj mama a deti. Anna sa zúčastňovala kultúrnych podujatí a brigád. Otec pracoval na výstavbe sliačskych kúpeľov. Anna bola často pri ňom, keď sedával nad výkresmi: „Bola bieda a otec do noci kreslil plány pre ľudí, pomáhal chudobným. Mal však ružové okuliare... Žili sme predsa s tými, ktorí nás predtým s puškou stavali k stene. Mama mi ich často ukazovala: ‚Títo nám robili prehliadky, títo nám zobrali lyže, tamtí rádio.‘“   

Keď komunisti vo februári 1948 zavŕšili politický prevrat, mašinéria stalinskej diktatúry začala požierať svoje vlastné deti. Nasledovalo obdobie tvrdých perzekúcií, politických procesov, zastrašovania. Pani Anna hovorí: „Nastali časy, keď ľudia mizli. Večer ho zobrali a už sa nikdy nevrátil.“

Keď chodila do piatej triedy, mama jej prišla povedať, aby sa rozlúčila s ockom, lebo ho zatýkajú – údajne za defraudáciu štátneho majetku. Sidona vylúčili zo strany a odsúdili. Zakúsil väzenie v Leopoldove, nútené práce v Jáchymove aj pracovný tábor v Snine. Rehabilitovaný bol až v roku 1968. Anna je presvedčená, že ho udali bývalí gardisti: „Sám veliteľ žandárskej stanice Gubek vtedy vyhlásil: ,Ľudia, povedzte, čo viete na Sidona, ten bude visieť!‘“ On sám ťažko niesol neprávosti. Gubeka dokonca vypátral v Košiciach a myšlienka na pomstu ho sprevádzala do konca života.

Anninu budúcnosť predurčil vývoj udalostí. Na 11-ročnej strednej škole vo Zvolene sa ukázalo, že je športovo aj umelecky nadaná. Vynikala najmä v basketbale a atletike, od otca dostala dar pekne kresliť a maľovať. Mala rada jeho dobrotivú povahu, no pochopila, že jeho dôverčivosť a snaženie sa nakoniec obrátili proti nemu. Najmä po tragických vojnových udalostiach mala veľa nezodpovedaných otázok. Zaujímal ju jej pôvod, židovská viera jej bola bližšia ako kresťanstvo. Ako sedemnásťročná sa vybrala do Osvienčimu pátrať po svojej rodine. O návšteve bývalej „fabriky na smrť“ hovorí: „Tam to bolo všetko ešte v živom stave – kopa protéz, vlasov a detských hračiek.“ Pôsobilo to na ňu strašne.

Po maturite sa prihlásila na fakultu architektúry a bola úspešne prijatá. Jej ambíciou bolo dostať sa v Bratislave do basketbalovej reprezentácie. Vysokopostavený otec neúspešnej spolužiačky však pred skončením prázdnin zariadil, že po dodatočnom posúdení kádrového materiálu nemohla nastúpiť na štúdium. „Zrútil sa mi svet,“ spomína Anna. Napokon nastúpila na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, kde pol roka čakala, kým ju zapísali na štúdium. Po celý čas reprezentovala školu v rôznych športoch a dosahovala úspechy. Po škole nastúpila v Sliači ako trénerka a učiteľka telesnej výchovy a ruského jazyka. Ešte počas štúdia sa vydala za Rudolfa Mandelíka, ktorý sa venoval marxisticko-leninskej filozofii. Stranícka legitimácia mu zaručovala kariérny postup. Narodili sa im deti Rudolf a Anna. Po desiatich rokoch sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde Anna úspešne pokračovala v učiteľstve a trénerstve. Za svoj pedagogický prístup vo vzdelávaní detí a mládeže dostala niekoľko vyznamenaní.

Od 60. rokov po November 1989

Keď v auguste 1968 Sovieti napadli Československo, žili ešte v Sliači: „Z nášho strešného okna bolo vidno na letisko. Vrátili sa mi ťažké spomienky - nalietavali tam lietadlá, priviezli tanky. Znova sme plakali. Báli sme sa, že muži pôjdu do vojny.“

V tomto období sa jej s manželom, deťmi a rodičmi podarilo vycestovať do Rakúska na návštevu otcovej sesternice. Pracovala v imigračnom tábore a ponúkla rodine pomoc. Anna bola pripravená urobiť vážne rozhodnutie, nenašla však podporu u manžela ani rodičov. 

Napriek tomu, že mala za sebou kariéru úspešnej trénerky, práca ju prestala uspokojovať. Chcela postupovať, venovať sa ďalším pedagogickým výzvam. Nebola však členkou strany, a to limitovalo jej možnosti. Napokon sa jej podarilo získať miesto metodičky v Obvodnom pedagogickom stredisku pre ďalšie vzdelávanie učiteľov v Petržalke. Zrušenie zariadenia, ktoré bolo označené za socialistickú inštitúciu, považovala za veľký omyl. Po revolúcii ho opäť obnovili a ponúkli jej vedúcu pozíciu, ale s trpkosťou odmietla. Do dôchodku odišla z pozície zástupkyne riaditeľa na základnej škole. Čakal ju ďalší boj, a to rakovina prsníka, ožarovanie a chemoterapia.  

V novembri 1989 napriek svojmu presvedčeniu nechodila demonštrovať, robila si starosti o starnúceho otca: „Ocko plakal: ,Len nie Slovenský štát, modlite sa, aby nebol Slovenský štát!´“ Z uránových baní sa vrátil zlomený a zamĺknutý, nikdy sa už celkom nezotavil. „Sám sa často týral: ,Čo čakáš od smradľavého Žida?´ Až vtedy som si uvedomila, čo všetko mu Slovenský štát spôsobil.“

Gabriel Sidon sa dožil vytúženej slobody, žiaľ, v apríli 1990 skončilo jeho životné trápenie.

Súčasnosť

Po otvorení hraníc Anna niekoľkokrát vycestovala do USA za jeho sestrou Frederikou, ktorá sa zachránila pred holokaustom. Slobodný svet na ňu urobil veľký dojem. Od Frederiky sa najviac dozvedela o svojej rodine a pôvode. Nejaký čas pracovala v ortodoxnej rodine, starala sa o dvoch manželov. S nimi prežila celkom nový život, navštevovala synagógu, osvojila si nové zvyky a tradície. Od júna 2003 je členkou Bratislavskej židovskej obce. 

Ako 59-ročná však ovdovela. Útechou sú jej deti a ich rodiny. Syn Rudolf, ktorý vyštudoval fakultu telovýchovy a športu, tiež vyučuje telesnú výchovu a venuje sa basketbalu. Dcéra Anna vyštudovala farmaceutickú fakultu a pracuje v lekárni.  

Dnes žije pani Anna v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu v domove pre seniorov, kde sa aktívne venuje maľovaniu obrazov. Teší sa z úspechov svojich detí a dospelých vnúčat Petra, Laury a Mareka. Modlí sa za to, aby nezažili také príkoria, aké postihli ju a jej najbližších.