Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jana Marcus roz. Natanová (* 1948)

• narodila sa 2. februára 1948 v Prahe

• jej rodičia sa zoznámili v koncentračnom tábore Terezín, starí rodičia tam zahynuli

• po ukončení povinnej školskej dochádzky Jana študovala na Strednej ekonomickej škole v Prahe-Vinohradoch

• po úspešnej maturite sa zamestnala v Československom rozhlase

• 3. 9. 1968 emigrovala do Londýna

• štúdium hebraistiky a pedagogiky, vyučovanie náboženstva a nemčiny na strednej škole

• 1972 – svadba s budúcim reformovaným rabínom Marcelom Marcusom

• s manželom mali 3 synov

• z Londýna sa presťahovali do Švajčiarska a v lete 1996 do Izraela, kde žijú dodnes

Písal sa rok 1948 a okrem sa komunistického prevratu sa blížilo i narodenie Jany Natanovej. Na svet prišla tri týždne pred nástupom komunistickej moci 2. februára 1948 do rodiny Františka Natana a jeho manželky Leopoldine. Jej otec patril medzi uznávaných pražských Židov a matka pochádzala z Viedne, z nábožensky založenej židovskej rodiny.

Láska z Terezína

„Môj ocko bol veľký český Žid, ktorý vyrástol i vyštudoval v Prahe. On nebol vôbec pobožný, robil si z toho skôr srandu, než by niečo dodržiaval, hoci tiež pochádzal z veriacej židovskej rodiny.“ Mama vo Viedni študovala na Židovskom gymnáziu, odkiaľ bola neskôr odvlečená do koncentračného tábora v Terezíne. Na tomto osudovom mieste sa stretli. V tom čase bol ešte František Natan ženatý s prvou manželkou: „Otecka odvliekli do Terezína druhým transportom z Prahy, nazývaným AK2, 4. decembra 1941. AK1 bol prvý transport, ktorý bol koncom novembra 1941. To znamená, že vždy išli dva transporty po tisíc chlapcov, všetci mali okolo tridsať rokov. Tí museli postaviť celý koncentračný tábor v Terezíne.“ Znie to možno zvláštne, no azda aj vďaka tomu, že Janin otec šiel do Terezína medzi prvými, bol istým spôsobom šťastlivec. Ako mladý, zdravý a silný chlap bol schopný ťažkej práce, a teda ho neposlali ďalej na východ. „Takže on prežil celú vojnu v Terezíne, kde bol oslobodený sovietskou armádou v máji 1945.“

Leopoldine Storper nasadla na transport z Viedne do Terezína spolu so svojimi rodičmi v októbri 1942 a keďže už mala takmer 16 rokov, nebola umiestnená do časti tábora pre deti, ale medzi pracujúcich dospelých. „Maminka bola poslíčkom v Terezíne. Musela chodiť z úradu do úradu, nosila spisy a čokoľvek bolo treba. Otecko pracoval na úrade, kde zadeľovali prácu v Terezíne, a tak sa zoznámili. Hoci bol v tom čase ženatý, veľmi sa zaľúbil do toho mladého dievčaťa a obaja mali šťastie, že vojnu prežili.“ Leopoldine v Terezíne prišla o oboch rodičov a  po vojne sa musela do Viedne vrátiť úplne sama. Až v roku 1947 sa dostala do Prahy, kde ju čakal František. Hneď v máji toho istého roku sa zosobášili, hoci začiatky pre mladučkú Rakúšanku-Židovku v Prahe vôbec neboli ľahké. Ľudia na ňu často poukazovali, keď na verejnosti prehovorila v nemčine, a pýtali sa, či jej ako Židovke Nemci už nespôsobili dosť trápenia na to, aby ešte hovorila ich jazykom. Aj z toho dôvodu sa veľmi rýchlo snažila naučiť česky, čo sa jej vďaka šikovnosti a manželovej pomoci podarilo.

Rok 1948 a čo bolo potom...

Už pred vojnou František Natan inklinoval k ľavicovej ideológii, vkladal do nej nádej ľudstva, dokonca i v lágri sa učil ruštinu a po nástupe komunizmu sa s veľkým nadšením stal jedným z prvých členov KSČ. Začal pracovať v Rudom práve ako žurnalista a viedol inzertné oddelenie v čase, keď bol šéfredaktorom tohto denníka, ústredného tlačového orgánu Komunistickej strany Československa, Rudolf Slánský. V roku 1950 prišla na svet Janina sestra Eva. „Ocko bol veľmi šťastný, že sa mu narodilo dieťa, a túžil po futbalovej jedenástke. To sa mu však nesplnilo, pretože po narodení mojej sestry v roku 1950 začali komunistické čistky, čo ho od tretieho dieťaťa úplne odradilo. Mali s mamkou strach z toho, čo všetko sa potom stane.“

Začiatkom päťdesiatych rokov bol totiž Slánský zbavený funkcií, ktoré zastával, a obvinili ho z organizácie protištátneho sprisahania. Stal sa „pre vlastných“ nepohodlným. Vo vykonštruovanom politickom procese, ako aj v rámci antisemitskej propagandistickej kampane bol na nátlak Stalina a vedúcich predstaviteľov ZSSR Rudolf Slánský, pôvodom Žid, odsúdený a v roku 1952 popravený. Jeho smrť, podobne ako smrť viacerých ďalších vysokých komunistických funkcionárov, mala byť výstrahou a varovaním všetkým komunistickým štátom, ktoré by sa azda chceli odchyľovať od sovietskej politiky. Tieto udalosti naozaj vzbudili v ľuďoch strach a inak tomu nebolo ani v rodine Natanovcov. Po procese so Slánským bol František z Rudého práva prepustený. „Aj ocko sa musel zúčastniť čistky, kde jeden jeho známy z lágru, pán Kohn, povedal o mojom ockovi, že v lágri bol veľmi slušným človekom, ktorý pomáhal ľuďom, na základe čoho ho potom nedali do väzenia, ale poslali na manuálne budovateľské práce.“ Po odpracovaní si dĺžky trestu sa zamestnal v národnom podniku Kniha, neskôr bol riaditeľom vydavateľstva a nakladateľstva Práca, ktoré patrilo Ústrednej rade odborov. Vďaka otcovej práci sa v Jane zakorenila láska ku knihám, k čítaniu i k často navštevovanému Slovensku. Bola veľmi šikovnou žiačkou a vo voľnom čase vypomáhala v neďalekej knižnici.

Posvätné spomienky

Jana bola odmalička veľmi zvedavá a mnohokrát sa stalo, že doma objavila dokumenty, ktoré objaviť nemala; že sa jej dostali do rúk veci, ktoré jej nepatrili. „Jedného dňa ma našla maminka sediacu na zemi, kde som mala položený krásny hodvábny šál. Na ňom som mala dve čierne krabičky, s ktorými som sa hrala, akoby to boli autíčka. Avšak moja maminka začala strašne plakať a kričať, že to nesmiem dávať na zem, že to je niečo sväté, čo na zem nepatrí. Bol to talit, židovský modlitebný plášť, a tie dve krabičky boli filaktérie, ktoré si muži pri modlitbách dávajú na ruku a na čelo. Boli to veci môjho starého otca, ktorý bol zavraždený v Terezíne.“ 

Janino hľadanie, skúmanie a nachádzanie nepoznaného viedlo k objasňovaniu minulosti jej predkov. Ako sama tvrdí, od malička vedela, že je Židovka a že jej starí rodičia zahynuli v koncentračnom tábore. Nikdy však nechcela svojou zvedavosťou a úvahami znepokojiť či zarmútiť rodičov, ktorí ju odmalička zahŕňali veľkou láskou. „Nedelila som sa mojimi rodičmi ani o nočné mory z toho, že sa raz znovu vrátia esesáci. Nechcela som ich nijako trápiť. Najmä moju maminku, ktorá bola krehká ako porcelánová bábika.“ Rúškom tajomstva bol zahalený i spis, ktorý Jana objavila počas hry v skrinke svojich rodičov. „Čítala som ho, keď som mala asi dvanásť rokov. Bolo tam napísané, že otecko sa vzdáva otcovstva Daniely Natanovej.“ Dovtedy nič netušiaca Jana sa tak dozvedela, že jej otec bol pred vojnou ženatý a že jeho manželka vojnu prežila. Keďže sa jej narodilo dieťa ešte v čase, keď neboli rozvedení, dcéra dostala meno po Františkovi Natanovi. Až keď sa jej on zriekol, mohol si ju vlastný otec adoptovať. Tieto veľmi komplikované vzťahy, hoci v malom, no predsa naštrbili neoblomnú dôveru malého zvedavého dievčaťa voči jej mužskému idolu, milovanému ockovi.

„Mami, volám sa Jana, alebo Židovka?“

„Pamätám si, že keď som mala asi štyri roky, tak na ulici na mňa kričali deti: ‚Židovka, Židovka!‘ a ja som prišla domov a spýtala sa maminky: ‚Mami, volám sa Jana, alebo Židovka?‘“ Pamätníčka dostala meno po dievčatku, ktoré zahynulo počas holokaustu. Otcovmu dobrému priateľovi sa v Terezíne narodilo dieťa, no krátko po pôrode boli matka i bábätko odvlečené do Osvienčimu, kde skončili v plynovej komore. Po Janinom narodení sa otcov priateľ stal krstným otcom jeho prvorodenej dcéry.

Jana bola vynikajúcou žiačkou, no pokiaľ išlo o náboženstvo, nikdy nevedela, že má okolo seba spolužiakov, ktorí majú taktiež židovský pôvod. To by jej isto v tom čase veľmi pomohlo zvládať posmešky iných detí. Veľakrát zažila odmietnutie od rovesníkov len kvôli tomu, že je Židovka. Nechceli ísť do kina, nebavili sa s ňou. „Ale omnoho ľahšie by som to všetko znášala, keby som vedela, že Jirka je Žid, že Alena je Židovka, že Viera je Židovka, tak by sme si navzájom mohli pomôcť v okamihu, keď niekto povedal takú antisemitskú vec. Ale my sme to nevedeli. Našim rodičom nebolo jasné, že nám to majú zreteľne povedať. Brali to tak, že to bolo dané. Malo byť samozrejmé, že keď Viera nemá starých rodičov, ktorí zahynuli počas vojny v lágri, tak je Židovka. Ale my sme to vtedy tak nechápali.“ Realitu Jana spoznala, až bola staršia.

Koniec nádherného detstva

Jana spomína na svoje detstvo ako na nádherné obdobie, počas ktorého ju najmä otec zahŕňal množstvom lásky, pozornosti a venoval jej a jej sestre veľa času. Táto éra sa skončila v roku 1965, keď František Natan náhle zomrel. Od toho času bola aj mama veľmi depresívna a nešťastná, keďže stratila jediného blízkeho človeka, ktorého popri dcérkach mala. Jana po ukončení základnej školy študovala na Strednej ekonomickej škole v Prahe-Vinohradoch, odkiaľ mali v osudný deň organizované vysádzanie stromčekov na Šumave. „Boli sme v pohraničnom pásme a to miesto bolo prísne tajné. Ani naši rodičia nemali adresu, kde vlastne sme. Maminka teda vôbec nevedela, kde ma má hľadať, ako mi má dať vedieť, že otecko mal srdcový infarkt. Hľadali ma aj cez školu, cez políciu a našli ma vďaka tomu, že otecko bol veľmi známy a jeho meno v Prahe malo isté povedomie.“ Do hôr, kde pracovali, po Janu prišla polícia a odviezla ju domov za maminkou, ktorá ako 38-ročná krásna žena takto náhle ovdovela.

Keďže bol František Natan známou pražskou osobnosťou (riaditeľom vydavateľstva či členom olympijského výboru boxerov), bola informácia o jeho smrti na druhý deň uverejnená vo všetkých pražských denníkoch a novinách. „Dodnes mám schované výstrižky z novín s jeho fotkou,“ hovorí pani Marcus.

Život začal byť náročný. Takmer dospelá Jana po pohrebe pomáhala matke s vybavovaním všetkých právnych záležitostí, nikto ani v škole nebral ohľad na to, že prežívala žiaľ. Ani jej sestra to nemala ľahké. Hoci úspešne vykonala prijímacie skúšky na gymnázium, nakoniec tam študovať nemohla, pretože jeden z učiteľov bol veľký antisemita. Robil jej problémy, až napokon musela zo školy odísť.

Rok 1968

Po maturite sa Jana zamestnala v Československom rozhlase a keďže ovládala angličtinu i nemčinu, pracovala v anglickej sekcii: „Spolupracovala som s úspešnou a známou Tatianou Hoffmanovou, začala som písať vlastné básne, dostala som sa do programu, kde som ich mohla čítať, a myslela som si, že budem mať veľkú kariéru ako žurnalistka. Veľmi som sa chcela stať novinárkou.“ Prihlásila sa preto i na novinársku vysokú školu, no na samotné štúdium sa nedostala. Strach z toho, čo prinesie okupácia vojsk varšavskej zmluvy, bol silnejší než Janine túžby ostať v Československu. Ľudia, s ktorými sa často stretávala, vyhlasovali, ako Česko Rusi nikdy neobsadia a ak by aj náhodou áno, nič zlého z Východu nehrozí. Len zo Západu. Podnikla aj viaceré kroky na protest proti okupácii: „Začali sme robiť plagáty proti Rusom a lepiť ich po všetkých možných kútoch na Smíchove. To bola taká naša kontrarevolúcia proti tým okupačným vojskám, no samozrejme, nič z toho nevyšlo.“ Práve to bol čas, keď Jana začínala plánovať svoju cestu do zahraničia. Dňa 3. septembra 1968 emigrovala cez Viedeň do Veľkej Británie, do Londýna.

S touto cestou je spojený i krásny príbeh o zlatej tabatierke, o ktorý sa s nami pani Marcus počas rozhovoru podelila: „Maminka mi dala na cestu zlatú tabatierku na cigarety a povedala mi, že táto tabatierka už raz v Londýne bola. Otecko ju dal svojmu kamarátovi, Dr. Viktorovi Steinerovi (Djusek Steiner), ktorý bol gynekológom a veľmi dobrým oteckovým priateľom. Odišiel do Anglicka pred vojnou. Otecko mu dal túto tabatierku a povedal: ,Djusek, keď sa ti bude zle vodiť, nebudeš mať peniaze a nebudeš mať čo jesť, tak ju predaj.‘ Djusek si tú tabatierku nechal a po vojne sa vrátil do Prahy so svojou ženou Zuzanou, ktorú si vzal v Londýne. Djusek išiel po Václavskom námestí, keď stretol môjho otca. Vtedy sa chytili a veľmi sa tešili, že obaja prežili vojnu. A Djusek vybral zo svojho saka zlatú tabatierku, otvoril ju a povedal: ,Franto, nemáš chuť na cigaretu?‘ A obaja sa strašne rozplakali. Djusek nikdy nefajčil. Tá tabatierka bola plná cigariet a on ju dal môjmu ockovi naspäť. A keď som ja odchádzala do Londýna, tak mi maminka tiež dala tú tabatierku so slovami: ,Vieš čo, keď ti bude zle, môžeš ju predať.‘ Keď som išla vlakom do Londýna, cestovala som so Zuzanou Steinerovou, ktorá náhodou išla tým istým vlakom z Viedne do Londýna. Prišli sme na Victoria Station a tam čakal Djusek. Ja som ho videla a on veľmi plakal, pretože on bol veľmi dobrým kamarátom môjho ocka. Vtedy som mu povedala: ,Djusek, nedal by si si cigaretu?‘ A vytiahla som tú tabatierku. On sa strašne rozplakal, pretože otecko už nežil a vrátila sa celá tá história znova.“

Život v zahraničí

V Londýne začala Jana pracovať ako au-pair a neskôr sa prihlásila na University College, kde sa venovala štúdiu hebraistiky. Po štyroch rokoch štúdia získala titul Bachelor of Art. V roku 1970 sa zoznámila s budúcim manželom Marcelom, narodeným vo Francúzsku, ktorý prišiel do Londýna študovať a chcel sa stať rabínom. Aj jeho rodina na vlastnej koži zažila hrôzy vojny. Starí rodičia zahynuli v Osvienčime, matka sa v roku 1939 presťahovala z Berlína do Londýna a jeho otec počas vojny utekal cez viaceré krajiny, aby si ako Žid zachránil život.

Ako dvaja „kontinentálni Židia“, ako hovorí pani Marcus, mali toho Jana a Marcel mnoho spoločného, stali sa z nich spriaznené duše a v roku 1972 sa zosobášili. „Našou túžbou bolo mať židovskú svadbu v Prahe, pokúsili sme sa o to, všetko sme zariaďovali, kúpili sme si letenky, no potom nakoniec dva týždne pred svadbou nám Československá ambasáda zrušila vízum. Povedali, že sa nesmiem do Československa vrátiť z dôvodu, že som sa išla vydať za rabína a oni tam vraj nechceli žiadne náboženské židovské živly. Hoci som teda odovzdala všetky potrebné dokumenty a zaplatila všetky poplatky, nepovolili mi vrátiť sa domov.“

Tak sa Jana stala rabínovou manželkou v Berlíne, u Marcelových rodičov, avšak z Janinej strany sa svadby nemohol nik zúčastniť. „Ja som svadbu preplakala preto, že tam nebola moja maminka, a Marcel preto, lebo mal veľkú sennú nádchu,“ spomína už teraz so smiechom pani Jana.

Mladá pani Jana Marcus – manželka rabína

Popri starostlivosti o rodinu Jana pokračovala v štúdiu pedagogiky a neskôr vyučovala náboženstvo a nemčinu na strednej škole. V rokoch 1976 a 1978 sa im narodili synovia Nátan a Gadi a keďže Marcel chcel veľmi pôsobiť v nemecky hovoriacej krajine, prijal miesto rabína vo švajčiarskom Berne, kam sa s celou rodinou presťahovali. Jana svojmu manželovi veľa pomáhala, zúčastňovala sa charitatívnych akcií a snažila sa byť dobrou rabínovou ženou. V roku 1982 sa im narodil tretí chlapec Rafael. Svoju mamu a sestru s rodinou v rodnej Prahe mohla Jana po prvýkrát navštíviť až v decembri 1989.

V Jane bola každým dňom silnejšia túžba žiť v Izraeli. Snívala o tom, že jej synovia vyrastajú v krajine bez antisemitizmu, že žijú svoj život bez pocitu viny za židovský pôvod. „A tak sa kvôli mojim snom celá rodina odsťahovala do Izraela.“ Takáto zásadná životná zmena však nebola vôbec jednoduchá. V Jeruzaleme už Marcel nepracoval ako rabín, ale venoval sa kníhkupectvu, ktoré v centre Jeruzalema kúpili. Jana vyše dvadsať rokov pracovala v Židovskom národnom fonde, v európskej sekcii, kde sa mala možnosť rýchlejšie spoznať izraelskú spoločnosť. Všetci chlapci vyštudovali na univerzite a absolvovali i povinnú vojenskú službu. „Ja som mala v jednom čase všetkých troch chlapcov v armáde, čo bolo nesmierne ťažké. Bola to doba, keď boli teroristické výbuchy v autobusoch na dennom poriadku. Každý chlapec, ktorý bol oblečený v uniforme, bol terčom teroristov. Bolo to pre mňa veľmi ťažké púšťať ich po tom, čo boli doma na návšteve, opäť do vojny.“

Napriek náročným časom, ktorými si Janina rodina musela v Izraeli prejsť, je tu šťastná. Život vždy so sebou prináša krásne i trpké chvíle, no pocit slobody a ľudskej dôstojnosti má pre pani Marcus tú najvyššiu možnú cenu: „Ja som vždy verila tomu, že hoci aj v tejto krajine istým spôsobom trpíme, sme tu doma a nikdy tu nebudeme trpieť antisemitizmom. Ja už som sa jednoducho nechcela nikomu ospravedlňovať za to, že som Židovka. Tu sa cítim naozaj slobodná.“