Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viliam Maretta (* 1933)

• narodený 28. mája 1933 v Dolnom Kubíne

• otec Jozef komunistickým režimom väznený 13 mesiacov v súvislosti s Katolíckou akciou

• rodinnú pekáreň im po komunistickom prevrate znárodnili

• 1953 - 1955 absolvoval trestnú službu Pomocných technických práporoch (PTP), resp. Technických práporoch (TP)

• 1961 sa oženil s Agnesou, rod. Kampošovou

• pracovník podniku Elektro-Praga v Dolnom Kubíne, neskôr prešiel do fabriky v Mokradi

• žije na dôchodku v Dolnom Kubíne

Viliam Maretta sa narodil 28. mája 1933 v Dolnom Kubíne. V tomto meste sa prevažne odvíjal aj jeho ďalší život. Pochádzal zo silno veriacej kresťanskej rodiny a bolo ich 5 súrodencov. Otec Jozef bol pekár, mal pekáreň najprv v Kláštore pod Znievom a potom práve v Dolnom Kubíne. Bol aktívny v náboženskej oblasti a bol sympatizantom politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), hlavne Andreja Hlinku. Na detstvo Viliam spomína ako na pomerne pekné, až kým neprišla druhá svetová vojna.

Dolný Kubín počas druhej svetovej vojny a SNP

Počas Slovenského národného povstania (SNP) si pamätník spomína na prestrelky Nemcov a partizánov. „Keď prišla vojnová doba, všetko sa začalo akosi inak obracať. V Dolnom Kubíne vyhodili najprv most Nemci, keď ustupovali a druhý most zase vyhodili partizáni. Otec však s týmito sabotážnymi akciami veľmi nesúhlasil. Keď robili partizáni výkop na vyhodenie mosta, otec sa ich pýtal: ,Prečo to robíte? Však Nemci cez Orávku, tým ich nezabrzdíte nijak .‘ Za toto si ho niektorí azda poznačili a zapamätali.“

Partizáni Viliamovho otca nakoniec zatkli. „Ako ho viedli dvaja partizáni, popod pazuchy ho držali, a jeden povedal: ,A to si ty Jožo?‘ Ten partizán, čo ho oslovil sa rozpamätal, že spolu vojenčili v Dolnom Kubíne. ,To ty nebudeš tu v pivnici spať, budeš hore na posteli!‘ Tak ho tam uložili, ale prišiel nejaký význačnejší partizán, ktorý tiež potreboval spať, tak otca predsa dali do tej pivnice a tam čakal do rána. A keď ho už vyšetrovali, tak mu dávali rôzne otázky a obvinil ho, že Nemcom kytice rozdával. A otec odpovedal: ,Áno ja som mal kyticu, ale svoje dieťa som držal v náručí a nie kyticu kvetov.‘“

Rodina medzitým zatelefonovala tunajšiemu kňazovi, ktorý sa volal sa Viktor Trstenský a ktorý za neho intervenoval. Nakoniec otca partizáni prepustili s varovaním, aby sa stránil rečí na verejnosti a dával si pozor, lebo ak by sa k nim ešte raz dostal, už by mu nič nepomohlo. 

Na konci vojny prišla sovietska armáda aj do Dolného Kubína a zdržali sa tu pomerne dlho. Rodinu Marettovcov vyhodili z domu, a tak sa museli nasťahovať do domu Viliamovho starého otca, kde zotrvali asi mesiac.

Nástup komunizmu, Katolícka akcia a uväznenia otca

Na nástup komunizmu si Viliam pamätá veľmi dobre. Komunisti brojili proti cirkvi a začali aj brať a zatýkať kňazov. Dotklo sa to aj ich kňaza z Dolného Kubína Viktora Trstenského. „My sme mali dobrého kňaza, tak sme si ho bránili. Zobrali ho priamo zo školy. Ukradli ho z nej! Medzitým spravili prehliadku na fare a jeho odviedli do Vyšného Kubína. Jeden človek prišiel povedať môjmu otcovi, že čo sa stalo. A môj otec bol dosť taký aktívny a za spravodlivosť horel. Chytro zmobilizoval hromadu ľudí, aj nejakého bývalého komunistu, ktorý mal auto. A ten na tom aute tam nazvážal ľudí.“ 

Keď chceli Trstenského komunisti z Vyšného Kubína odviezť, dav sa na eštebákov a policajtov vrhol a podľa slov pamätníka vraj vznikla šarvátka aj so zraneniami. Viliamovho otca, ktorý bol do šarvátky zapletený odviezli na policajnú stanicu vo Vyšnom Kubíne. Na podporu kňaza Trstenského sa vypravila z Dolného Kubína aj procesia. Asi aj na základe občianskeho tlaku bol Trstenský prepustený, ale neustále bol komunistickými orgánmi sledovaný. Jeho farníci ho však svedomito strážili. Viliamovho otca najskôr prepustili, ale neskôr ho opäť zatkli a aj odviezli na výsluch do Žiliny. „Tam bol taký masívny chlapík a ten ho začal mlátiť hlava-nehlava a otec mal okuliare, a chytro mu povedal predtým, ako ho začal mlátiť: ,Zlož si okuliare!‘“

Viliamov otec nakoniec skončil vo väzení. Bol trestaný v rámci Katolíckej akcie a strávil 13 mesiacov vo väzbe. Dva mesiace bol v Ružomberku a 11 mesiacov v Novákoch. Ešte v Ružomberku ho pred Vianocami vyšetrovali, psychicky „spracovávali“ a naznačovali, že by ho aj boli ochotní prepustiť pred vianočnými sviatkami domov. „Dali mu nejaký papier, nech im to podpíše. A otec čítal: ,Áno, podpíšem vám, ale ak mi tu ešte dopíšete, pokiaľ sa to nebude týkať proti desatoro božím prikázaniam! Potom vám to podpíšem.‘ ,No to sa nemôže to je úradná listina, tu sa nedá nič vkladať.‘  No a otec povedal: ,Tak vám to nepodpíšem!‘ ,Tak ostanete tu!‘ A musel tam ostať aj cez sviatky. Darmo som šiel na stanicu, ak by ho náhodou pustili.“ Otcova pekáreň bola medzi tým znárodnená a stroje boli premiestnené do Liptovského Mikuláša. Dostali úradný papier na minimálne „odškodné“, ktoré však boli na viazaný vklad a ten prepadol. Len miešačka však mala podľa pamätníka vyššiu hodnotu ako takzvané odškodné, ktoré mali dostať.

Pamätník Viliam zatiaľ nastúpil ako učeň v Dolnom Kubíne do Elektro-Praga. Keď nastal čas vojenskej služby, Viliam ako branec navštevoval šoférsky kurz a počítal s tým, že na vojne bude mať na starosti nákladné auto. Raz počas výučby ale prišiel do miestnosti jeden vyšší dôstojník. „A povedal: ,Je tu Maretta?‘ ,Áno to som ja.‘,Tak môžeš ísť domov, lebo ty budeš pridelený do inej vojenskej služby.‘ Tak nejako mi to zavinšoval. Tak ja som  išiel domov a po čase mi prišiel povolávací lístok.“

Čierne výložky a služba v PTP   

Viliama tak čakala od 1. 11. 1953 služba v trestných Pomocných technických práporoch (PTP), neskôr od 1. 3. 1954 len formálne premenovaných na Technické prápory (TP). Hoci podľa Viliama v tom nebol rozdiel. „Sprvu som nevedel, kde ideme. Mali sme tradičné drevené kufríky. V Žiline sme museli dosť dlho čakať, tam prišla skupina mladých ľudí, oblečených v rovnošate ČSM a na mandolínach nám pekne hrali a potom sme nastúpili na vlak aj s eskortou. Do cieľa nás mali doviesť ozbrojení vojaci, ale vôbec nám nepovedali, kde ideme a čo ideme. Pristavili nás v Komárne, tam sme vystúpili a už nás tam privítal nejaký dôstojník.“  Ten im dal dôrazne najavo, že vojenská uniforma „zotiera“ ich minulosť, rôzne tituly a spoločenské postavenie a nabádal ich najmä k disciplíne.

V izbách mali vojaci poschodové postele a v každej ich bolo asi pätdesiat. Už na druhý deň absolvovali poradový výcvik a neskôr aj poplachy. „Kto nevládal toho službukonajúci poddôstojník chytil za opasok, ťahal ho dopredu a ziapal naňho až do zachrípnutia. Každé ráno rozcvička bez košele. Pri každom úkone veliteľ družstva preveroval, či všetci správne cvičia. Všetko sa to dialo za mrazivého vetra.“ Niektorí prechladli, medzi nimi aj Viliam. V otrasných podmienkach bol aj operovaný na slepé črevo v Komárňanskej nemocnici. Pamätá si, že v izbe kde ležal bola na stene namaľovaná červená hviezda a vedľa nej veta v maďarčine. Spolupacienti mu vysvetlili, že v preklade to znamená: „Sovietske zdravotníctvo náš vzor.“

Jeho útvar medzitým presťahovali do Martina, kde sa po zotavení vybral aj Viliam. V Martine si spomína na novozriadené kasárne a strašnú zimu v nich. Nestihli do nich totiž zapojiť ústredné kúrenie. V roku 1953 bola krutá zima a „pétepáci“ museli v noci spávať oblečení pod dekami a celtami. Ako útvar pracovali hlavne na stavbách na viacerých miestach a hlavne tam, kde sa ťažko plnil plán. Z Martina ich prevelili najskôr do Mirošova a neskôr presídlili na Padrť, kde kopali pozorovacie bunkre pre delostrelcov a z drevených dosiek montovali makety tankov, do ktorých sa delostrelci triafali. Z Padrte putovali do Strelských Hoštíc, kde v skalnom teréne so zbíjačkami v rukách rozbíjali a odvážali kameň pre budúcu stavbu veliteľskej budovy. Odtiaľ zas putovali do Šumavských lesov – Babína, kde pracovali na konečnej úprave vojenských objektov. Ďalšie pôsobisko bolo vo Svätej Dobrotivej, kde z nich spravili strážny oddiel, ktorý strážil vojenský výstroj. Za krátky čas opäť menili pôsobisko a prišli do Hýskova v okrese Beroun. Nachádzala sa tam veľká betonáreň na výrobu panelov a rôznych prekladov. „Mali sme tam rozmanité pracovné možnosti. Napríklad z vagónov sme vynášali dlhé zväzky tyčoviny do betónových prekladov a do špeciálneho skladu na železné armatúry. Iná skupina strihala tyče na rôzne miery. Iní zase odvážali hotové betónové dielce na akumulátorových vozíkoch na skládky.“ Potom si ich vyžiadali z Janovíc nad Úhlavou. „Tam sme stavali 4 bytové domy pre vojenských dôstojníkov s rodinami, myslím, že ich bolo vyše štyridsať. Pamätám sa, že keď sme odchádzali z posledného - deviateho - pracoviska, skandovali sme: ,Nikdy více Janovice.‘“

V trestných práporoch strávil Viliam celkom 2 roky a ešte 2 mesiace, o ktoré im to ako útvaru predĺžili s odôvodnením, že je neistá doba a možno bude nukleárna vojna. Domov do civilu sa dostal až krátko pre Vianocami dňa 22. decembra 1955. Prečo bol pétepákom a musel nosiť čierne výložky sa dozvedel až o 50 rokov neskôr, keď z Ministerstva obrany SR obdržal Evidenčný list branca. V ňom sa okrem iného píše: „V práci je svedomitý, je však pod vplyvom otca – náboženského fanatika. Kolektív ho môže prevychovať, pretože po stránke pracovnej je bez závady.“ V rubrike Zvláštne záznamy sa ešte dodáva: „Celá rodina reakčná.“

Ďalší život a problémy s komunistami v zamestnaní

Po návrate do civilu nastúpil Viliam do podniku Elektro-Praga v Dolnom Kubíne, chvíľu robil v sklade a potom robil nástrojára, za ktorého sa aj vyučil. Kvôli svojej otvorenej povahe a názorom sa dostal do konfliktu s komunistami zamestnanými v podniku. „Mali sme debaty, keď bol na to čas. Tak sme si vymieňali názory, no a ja som bol tiež podobný ako otec, troška taký naivný a otvorený. Tak som im oponoval v tom smere, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. A jeden mi odvetil:  ,Ty, ale brzdi, brzdi, lebo môžeš ísť do basy!‘  A ja som mu povedal, tak slávnostne: ,No a čo, tam by som bol aspoň medzi ľuďmi.‘ A to sa ho dotklo, či oni nie sú ľudia.“

Tento incident sa neskôr riešil na straníckych schôdzach, a preto Viliam radšej zmenil pracovisko a odišiel do fabriky v Mokradi, kde pracoval až do odchodu na dôchodok. Tu videl v praxi (ne)fungovanie komunistického plánovaného hospodárstva. Robilo sa, ale neefektívne, len aby nebola nezamestnanosť. Aj v neďalekej obci Nižná sa vyrábalo množstvo televízorov, ktoré nemali kde vyexpedovať a dokonca to nabralo až také absurdné rozmery, že ani kde skladovať. Viliam si pamätá, že potom ich rozdávali aj gazdom do domov.   

Viliam sa veľmi potešil z pádu komunizmu v novembri 1989. Výsledok očakával lepší, oceňuje však, že je sloboda. Komunizmus považuje za ideológiu, ktorá ničila jednotlivcov, rodiny, ale aj spoločnosť a dôsledky sú viditeľné dodnes. O období ich vlády hovorí ako o dobe temna, kedy až do krajností zneužívali svoju moc. „Vo veľkom formáte „vyrábali“ triednych nepriateľov, koľko potrebovali do uránových a uhoľných baní a na práce rôzneho druhu. Komunistické myslenie je také, že za každú cenu hľadá nepriateľa, ktorého onálepkuje rôznymi prívlastkami a keď vyčerpá všetky možnosti, tak začne triednych nepriateľov hľadať aj vo svojich radoch.“

Viliamovi sa ho podarilo prežiť vďaka svoje viere, ktorú si udržal počas celého jeho trvania. „Ja som dovolenky využíval na katolícke sviatky. Ostatní vždy vedeli, že je dáky sviatok, keď som pýtal dovolenku.“  V roku 1961 sa oženil s Agnesou, rod. Kampošovou. Mali spolu 7 detí - 3 synov a 3 dcéry, prvorodený syn im krutou ranou osudu po 3 mesiacoch a 4 dňoch zomrel. V súčasnosti sa tešia aj z množstva vnúčat. Spolu s manželkou žijú na dôchodku v Dolnom Kubíne.

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko.