Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

August Masár (* 1942)

• narodil sa 8. novembra 1942 v Bratislave

• rodičia August Masár a Karolína Masárová, rod. Nittnausová, boli nemeckej národnosti

• otec prevádzkoval stolársku dielňu, matka krajčírstvo a módny salón

• ako dieťa zažil nálety spojeneckých vojsk na rafinériu Apollo

• v roku 1946 bola celá rodina internovaná do TNP Nováky pre svoju nemeckú národnosť a prevádzku živnosti

• v tábore prežili dva roky v neľudských podmienkach

• majetok aj podnik im navždy skonfiškovali

• vyštudoval za vodoinštalatéra

• ako branec z nespoľahlivej rodiny absolvoval vojenskú pracovnú službu v Technických práporoch

• zamestnal sa ako vodoinštalatér vo Vojenských stavbách Brno, neskôr musel byť pre svoj kádrový posudok prepustený

• zamestnal sa v bani Cígeľ, kde pracoval na povrchu, neskôr v podzemí

• po otcovej smrti sledovaný orgánmi ŠtB

• po vážnej mozgovej príhode nastúpil v roku 1992 do predčasného invalidného dôchodku

• v súčasnosti žije v Handlovej

August Masár sa narodil 8. novembra 1942, pochádza z Bratislavy. Otec August bol pracovitý a podnikavý človek, ktorý bol vyučeným stolárom a svojou vôľou a pracovitosťou si postupne vybudoval v Bratislave vychýrenú stolársku dielňu. Matka Karolína (rod. Nittnausová), rodená Rakúšanka, bola šikovnou krajčírkou a neskôr si založila krajčírsku dielňu a módny salón: „Rodičia boli pracovití ľudia a žili v Bratislave, ktorá bola vtedy multinárodnostným mestom. Ani my, ako etnickí Nemci, sme nepociťovali žiadne problémy. Spoločne so sestrou Alžbetou sme mali v tých časoch šťastné detstvo. K otcovi v neskorších vojnových časoch nosili ľudia poškodený nábytok, dvere a ďalšie veci, ktoré potrebovali opravu šikovných stolárskych rúk. Problémy však priniesli až neskoršie hektické udalosti.“

Nepríjemnou spomienkou je pre Augusta spojenecké bombardovanie Bratislavy pri snahe zničiť vtedajšiu rafinériu Apollo: „Bývali sme v starom Ružinove, videli sme, ako naokolo dopadajú bomby a všade vládne chaos. Dodnes si pamätám ten strach a neistotu, ktorú sme spoločne s rodinou prežívali. Našťastie sa nám nič nestalo, ale naokolo spôsobilo bombardovanie veľké škody na majetku aj životoch.“ To však ešte rodina Masárovcov netušila, že najhoršie obdobie ich ako etnických Nemcov čaká po skončení vojny.

Nepriateľmi režimu len pre svoj pôvod

Napriek tomu, že rodičia boli apolitickí ľudia, ktorí sa nikdy neangažovali v štruktúrach ľudáckeho alebo nacistického režimu, ani nepatrili ku kolaborantom, živelná hektická doba povojnových čias z nich spravila nepriateľov republiky. Jednak pre ich nemeckú národnosť, ale v neposlednom rade aj pre podnikavého ducha, ktorým si otec budoval svoju živnosť, sa stali tŕňom v oku nastupujúceho komunistického zriadenia: „Viete, tí komunisti, to boli ľudia, čo nevedeli nič vytvoriť, žiadne hodnoty. Vedeli len zobrať a ukradnúť to, čo svojou hlavou a drinou vytvoril niekto iný. Netrvalo dlho a prišli aj do nášho domu.“

V roku 1946 vtrhli k Masárovcom ozbrojené zložky a zabavili im všetok majetok, firmu, osobné veci. Násilným spôsobom ich z Bratislavy deportovali do Tábora nútených prác v Novákoch, kde strávili takmer dva roky. Samotný tábor v Novákoch mal svoju temnú históriu už v predošlom období, keď od roku 1942 slúžil ako tábor pre Židov, ktorí tam boli umiestnení na nútené práce, a zároveň bol prestupnou stanicou na ceste do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Po vojne však jeho brány naďalej slúžili ako Tábor nútených prác pre Nemcov, pričom mnoho rodín sa tam ocitlo len pre svoju národnosť, bez reálneho podielu na zločinoch nacistického režimu. Takýto osud postretol aj rodinu Masárovcov. Istú dobu ešte fungoval aj v 50. rokoch 20. storočia, tentokrát ako Tábor nútených prác pre nepohodlných ľudí prenasledovaných komunistickým režimom.

V mladom Augustovi zanechali tieto udalosti trpké spomienky na celý život: „Podmienky boli katastrofálne, spávalo sa na holej zemi, na hline, kto mohol, zohnal si trochu slamy. Matka stihla zobrať aspoň deku, keď nás deportovali, a do tej nás ukladala. Samotní rodičia spávali len na holej zemi. Otec musel každý deň úmorne pracovať v miestnej chemickej fabrike, vracal sa zničený, vychudnutý. Nechápal som to, ako chlapec som sa s ním chcel hrať, keď prišiel, no nebolo to možné, ledva stál na nohách. V tom veku som tomu nerozumel, ale ten obraz mám pred očami dodnes.“

Tábor v tom čase strážili slovenskí vojaci, ktorí prešli frontom a neboli ešte prepustení do civilu. Na ich správanie nespomína August v zlom, horšie to bolo s civilnými zamestnancami v priestoroch tábora: „Pochádzali sme z Bratislavy, otec vedel hlavne po maďarsky a po nemecky, matka rozprávala len po nemecky. Doma sme sa teda odjakživa rozprávali nemčinou. Nerozumeli sme po slovensky. Civilní zamestnanci nás kvôli tomu odsudzovali, pohŕdali nami a dávali nám to patrične najavo. Cítili sme sa menejcenní.“

Rodina Masárovcov tieto ťažké okamihy nakoniec silou vôle, hoci s podlomeným zdravím prežila. Nikdy im však už nevrátili ich majetok, nikdy im neumožnili vrátiť sa domov do Bratislavy. Majetok budovaný v pote ich práce prepadol do rúk komunistickými štruktúrami určených prisluhovačov.

Nový začiatok a ťažké roky neistoty v červenej diktatúre

V roku 1948 sa rodina dostala do Nitrianskeho Pravna. Otec tam získal prácu stolára v miestnom podniku pána Hagaru, neskôr ho na základe jeho schopností menovali za hlavného majstra. Aj tu však kádrový posudok rodinu neustále prenasledoval. Mladý August mal v roku 1948 nastúpiť do školy, z tábora bol však vychudnutý a vyslabnutý, preto mohol nastúpiť až v roku 1949. Mama sa musela urýchlene naučiť po slovensky a dohliadať tak nad štúdiom svojho syna. V neskorších rokoch sa snažil August dostať na štúdium priemyslovky v Novákoch, ako syn bývalého živnostníka nemeckej národnosti však nebol prijatý. Sám na to spomína: „Nikde ma nechceli zobrať. Otec šiel so mnou k riaditeľovi Okresného stavebného podniku, kde vtedy pracoval. Otec bol skromný a pracovitý človek, vtedy som ho však videl prvýkrát poriadne sa rozčúliť a búchať päsťou do stola. Nechcel sa zmieriť s tým, že jeho syna nechcú zobrať na žiadnu školu a nie je mi umožnené zaistiť si dôstojnú budúcnosť. Dobehli ľudia z vedľajších kancelárií, aj predseda ROH (Revolučné odborové hnutie), ktorý ukľudňoval otca, že sa všetko dá do poriadku. Nakoniec ma prijali za vodoinštalatéra na učňovskej škole v Prievidzi.“

Po trojročnom štúdiu a krátkej praxi dostal August v roku 1961 povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby. Po príchode do Plzne mu však povedali, že to bol omyl. Šiel teda domov a opätovný povolávací rozkaz dostal až v januári 1963. Tentokrát sa na neho už režim dostatočne pripravil a na základe jeho minulosti ho zaradil k Technickým práporom, ktoré boli reorganizovaným útvarom bývalých Pomocných technických práporov a slúžili pre vojakov z „nespoľahlivých“ rodín, ktorým nebola umožnená tradičná vojenská služba so zbraňou. August tu pracoval ako šofér, neskôr sa na stavbách manuálnou prácou spoločne s ďalšími nespoľahlivými vojakmi ako lacná pracovná sila podieľal na budovaní socialistickej utópie. Po roku vojenskej služby bol ako vyučený vodár pridružený k štátnemu podniku Vojenských stavieb Brno. Zvykol si na tunajší kolektív, a tak tu zostal pracovať aj po skončení základnej vojenskej služby. Ani to však nebolo možné: „Minulosť ma tu opäť dobehla. Prišiel prípis, že ako syn živnostníka nemeckej národnosti nesmiem pracovať pre vojsko. Celé tie roky predtým im však moja práca bola dobrá. Tí ľudia, čo tieto veci riešili, snorili a udávali, len aby škodili nevinným. Nemohli mať chrbtovú kosť, ani svedomie.“

V roku 1965 sa August oženil s Annou Dérerovou, s ktorou mal v neskorších rokoch dvoch synov: Augusta a mladšieho Jána. Žili v tom čase u svokrovcov v Handlovej a August sa zamestnal v miestnej bani Cígeľ, keďže dostal pokyn, že ako „politicky nespoľahlivý občan” môže pracovať len v poľnohospodárstve alebo baníctve: „Robil som spočiatku na povrchu, avšak tam boli úplne smiešne platy. Okrem iného tam bol problém s ŠtB-ákom, ktorý na mňa donášal informácie. Keď som sa to dozvedel, jedného dňa som si ho odchytil. Dohovoril som mu rázne, aj fyzicky, ako chlap chlapovi. Od tých čias som mal od neho pokoj, hoci ako rodina sme boli, či už otec alebo neskôr aj ja, sledovaní istotne viackrát.“

V neskorších rokoch sa August rozhodol pre prácu v bani pod povrchom, kde bol podľa jeho slov lepší a čestnejší kolektív a aj vyšší plat, ktorý mu umožnil dôstojnejšie sa starať o rodinu. August s manželkou a rodinou mal dokonca možnosť emigrovať do Nemecka v kritickom období po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Emigrovala tam aj manželkina sestra. Na nátlak svokra však nakoniec z Československa neodišli. Ťažko niesol smrť svojho otca, ktorú zakrátko v roku 1978 nasledovala smrť milovanej matky: „Tá minulosť, tie útrapy, to, čo si prežili, v nich zanechalo stopy, na tele, na duši. Po celý svoj život niesli v sebe krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa im stala.“

Frustrovaný okolnosťami a spomienkami August mnohokrát hľadal zabudnutie v alkohole, čo viedlo až k jeho neskoršej odvykacej liečbe a prehodnoteniu života, vďaka čomu je už 46 rokov abstinentom. Angažoval sa postupne v rámci voľného času v miestnej pobočke Klubu abstinentov v Handlovej, taktiež bol po Nežnej revolúcii menovaný za predsedu Spolku karpatských Nemcov v Handlovej. Na pamiatku všetkých nespravodlivo prenasledovaných je od roku 1990 taktiež členom Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorá mu udelila pamätné vyznamenanie. Do jeho života zasiahli v roku 1992 ako dôsledok ťažkého života zdravotné problémy a vážna mozgová príhoda. Od roku 1994 je tak na plnom invalidnom dôchodku. Pri hodnotení svojho života a minulosti, ktorá ich rodinu tak kruto zasiahla, sa drží svojho hesla: „Odpustiť môžem, avšak zabudnúť nezabudnem nikdy.“ V súčasnosti žije August Masár na dôchodku v Handlovej.