Anna Matiová

„Ale ako oni prišli, tak isteže vtedy nie zle sa žilo, tak dva roky dosť dobre sa nám žilo, že aj nebolo toľko peňazí, ale lacno bolo a že lepšie už bolo za to ako oni prišli. Tak za dva roky, tak čo ja pamätám, až neznám ako sa to tam poobracalo. Ja som už vyšla zo školy a už potom išla do mesta a išli sme za prácou. Lebo, inakšie, peniaze neboli, išli sme robiť. Tak ako teraz idú do druhých štátov robiť ľudia, tak my sme išli do mesta, slúžili sme ako teraz oni idú tam robiť a my išli ako slúžky tu.“

„Lebo prišli Rusi. Najprv prišli Rusi a by ma boli aj zastrelili, lebo prišiel jeden Rus hore tam do Funduše, sa volalo, kde sme my bývali a ja som varila buchty na pare, pamätám sa tak ako dnes. A oni hovoria, že či nemáme dačo zjesť, nech im ponúkneme jesť a ten Rus ako zakusol do tej buchty a tam ten lekvár, tak on (vytiahol) pištoľ a chcel nás tam postrieľať. On myslel, že dačo tam je. Tam boli takí starší chlapi, tak oni ho dajako ukľudnili, žeby sa nebál, že to neni také, že zlé, že dačo chcú ho otráviť alebo čo. No tak by nás tam bol aj postrieľal, tak hovorím, že stále sa treba učiť, že nikdy netreba nič nikoho.“

„Ja vám poviem pravdu, že nás to ako deti ne bárs zaujímalo. Ja som mala štrnásť rokov, vtedy som vyšla zo školy, no a len sme počuli, že majú prísť Maďari, tak sme išli tu, tu bola taká brána postavená ako je ihrisko. No a prišli sem dvaja, jeden sa volal Maďar a druhý Bito, na koňoch. Mali také utierky na sebe a so soľou i s chlebom ich tu vítali a kričali na nich, že: ,Esküszünk, esküszünk, hogy rabok tovább, nem leszünk! Esküszünk, esküszünk, hogy hogy rabok tovább, nem leszünk!‛ Ako po slovensky?“ „Prisaháme.“ „,Prisaháme, že už viacej otroci nebudeme.‘ No tak bolo, ako oni došli stade, od Trstenej prišli sem, prišli so zástavou, s katolíckou zástavou s Pannou Máriou a tu ich privítali a tak išli sem do katolíckeho kostola. Tam vošli, tam sa modlili, spievali po maďarsky.“

„Až ako som prišla do Geči, ako mali kostol, tam ako som prišla, vtedy dali do luftu ždaňský most, ten veľký. Ždaňský most vtedy už vystrelili a ako už som bola doma, tak dali ešte do luftu ten, čo bol pri Malej Čani, taký betónový veľký most. Už vtedy znám, že ešte aj obrázky zo steny poleteli dolu, bo to bolo blízko, blízko sme bývali. Takže toto som prežila vtedy ako už prišli Rusi.“