Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ondrej Mazan (* 1940)

• narodený 17. júla 1940 v Békešskej Čabe

• 1947 presídlený s celou rodinou do Komárna v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva

• 1947 – 1955 Základná škola v Komárne

• 1955 – 1959 Stredná Priemyselná škola elektrotechnická v Bratislave

• 1959 – 1961 Protirádiová základňa letectva pri Plzni

• 60. roky – Montážny podnik spojov, Bratislava

• 1965 – sobáš

• 60. – 70. roky - Duslo Šaľa - 80. roky – TOS Galanta

Slovenská rodina vo vojnovom Maďarsku

Ondrej Mazan sa narodil 17. júla 1940 v slovenskej komunite v Békešskej Čabe. Do tohoto mesta v južnom Maďarsku sa jeho predkovia prisťahovali pred tromi storočiami z chudobných oblastí Slovenska, vtedajšieho Horného Uhorska.

V roku narodenia pamätníka narukoval jeho otec, taktiež Ondrej (1914 – 1982), povinne do maďarskej armády, ktorá ako spojenec nacistického Nemecka útočila na Sovietsky zväz. Ondrej starší, civilným povolaním šofér, bol síce nasadený ako ženista, ale napokon šoféroval vojenský autobus, ktorý mal za úlohu zbierať ranených a mŕtvych. S vojskami Osi sa dostal až do sovietskeho Dnepropetrovska, kde sa vojnové šťastie obrátilo. So svojou jednotkou prešiel tlačený frontom naspäť celou cestou do Maďarska a ešte ďalej, pričom pri ústupe prechádzal dokonca aj samotnou Békescsabou. Nedostal ale možnosť ani len si odskočiť a pozrieť rodinu, ktorú nevidel celé veky, vrátane prvorodeného syna. Malý Ondrej, vtedy už vo štvrtom roku života, bol doma s mamou Helenou a starým otcom iba pár kilometrov od svojho otca, ktorého ešte ani poriadne nevidel. V dome mali Mazanovci vybudovaný aj kryt, čo bola upravená a spevnená pivnica. Ako dieťa zažil množstvo leteckých poplachov, z ktorých jeden okomentoval vetou, ktorú si dodnes pamätá: „Mamička, celé nebo horí.“ Inak sa im veľké vojnové udalosti Čabe vyhli, s výnimkou dopadov na rodiny povolaných vojakov. Málo chýbalo, aby sa aj Ondrej stal sirotou. Jeden z kolóny autobusov, kde sa nachádzal aj jeho otec, bol kompletne zničený tankom skrytým v stohu slamy.

Ústup armády, ktorej súčasťou bol aj Ondrej Mazan starší, končil až kdesi pri Innsbrucku. Nebolo možné vrátiť sa kvôli ruskej okupácii Maďarska. Len vďaka príhovoru Ondrejovho krstného, ktorý mal známosti na polícii, bol po návrate iba krátko zadržiavaný. Tým pádom sa mohol vrátiť domov k rodine. Iní také šťastie nemali - skončili ako vojnoví zajatci odvlečení do Sovietskeho zväzu.

Ondrej starší nebol prvý z rodiny, koho zasiahli celosvetové konflikty. Jeho otec Andrej (András) (1888 – 1933) bojoval v prvej svetovej vojne. Zomrel mladý na trvalé následky po zásahu guľkou, ktorú dostal v boji. Rodinné spomienky na svetovú vojnu, viažuce sa k druhému Ondrejovmu dedovi Jánovi Murányimu (1893 – 1971), boli pozitívnejšie. Otec pamätníkovej mamy sa „vyznamenal“ na talianskom fronte pri Piave, kde zajal talianskeho vojaka. Udialo sa to relatívne humorným spôsobom, pretože sa spolu stretli v kukurici pri vykonávaní potreby. „No a z druhej strany nejaký taliansky vojak takisto,“ približuje pamätník dávnu históriu, „Zbadali sa oni dvaja navzájom, len môj starý otec vyskočil skorej po puške, a toho Taliana teda, keď si natiahol nohavice, doviedol k svojmu útvaru ako zajatca. No a dostal potom opušťák.“

Mama pamätníka, Helena (1920 – 2001), vyštudovala gymnázium, čo bolo v tej dobe a prostredí veľmi vzácne. Jej otec Ján bol totiž majstrom v békešskej textilnej továrni, kam sa vyšvihol ako veľmi šikovný opravár strojov. Inak pôsobili evanjelické rodiny pamätníkových predkov výlučne v poľnohospodárskej oblasti. To nie je prekvapivé, nakoľko mesto bolo označené v 19. storočí ako „najväčšia dedina Uhorska“. Doma hovorili Mazanovci po slovensky, podobne ako väčšina ich susedov zo slovenskej komunity. Po stáročnom oddelení predsa len išlo o dialekt s primiešanými maďarskými slovami, ktorý potom, po presťahovaní sa na Slovensko, vyznieval trochu zvláštne.

Cesta za hranice a mladosť v povojnovom Československu

V roku 1946 sa rodina Mazanovcov rozrástla – pamätníkovi sa narodila sestra. Stalo sa to v Maďarsku, na rozdiel od brata Jána, ktorý ju nasledoval o ďalších šesť rokov, ale už v inom štáte aj inom politickom zriadení... Mazanovci boli totiž aktérmi presídlenia, ktoré sa odohralo v roku 1947 v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Helenin brat odišiel už skôr, „kamsi do Čiech“, kde sa osídľovali spustnuté Sudety po státisícoch odsunutých obyvateľov nemeckej národnosti. Sťahovala sa celá rodina, vrátane starých rodičov. Pridelili im 3 vagóny – s výsadou, že si mohli so sebou vziať celý majetok, nielen nábytok a dobytok, ale dokonca aj zásoby dreva. Práve vtedy, keď už dva nákladiaky odišli na železničnú stanicu, priniesol poštár list od strýka. „Ona ho otvorila a číta. Jej brat písal tam z Čiech. Že ani sem nechoďte, je tu strašná bieda, a neviem čo všetko tam bolo ešte popísané,“ spomína pamätník na rozprávanie matky. „No tak to bola teraz dilema. Moja mama sa bála aj ukázať ten dopis otcovi, lebo dve nákladné autá už aj boli s tými našimi vecami odídené na stanicu...“ Mazanovci naozaj takmer ani netušili, do čoho idú a čo ich čaká. Cestu si však nerozmysleli a napriek všetkému sa Ondrej starší, „ktorý slovenskú reč vždy choval vo veľkej úcte“, po príchode do Štúrova neubránil dojatiu a pocitu hrdosti.

Začiatky na Slovensku však neboli veľmi povzbudivé. Celú rodinu aj so starými rodičmi (Murányiovcami, Mazanovci šli do Andoviec pri Nových Zámkoch) nasťahovali v Komárne do malého domčeka s jedinou miestnosťou, kam sa im ani nepomestili všetky presťahované veci. Otec si našiel prácu ako vodič jedinej sanitky komárňanskej nemocnice. Pamätník si spomína, že mu ako malý chlapec nosil do práce obedy. Aj jemu samotnému sa však už začali povinnosti. V Komárne nastúpil do druhého ročníka základnej školy. Prvý absolvoval ešte v Čabe v maďarčine. Keďže doma sa rozprávali po slovensky, nemal problém s prechodom a ani zo školskej dochádzky nič nevynechal, keďže sťahovanie sa odohralo počas letných prázdnin. Povojnová situácia v pohraničí však bola taká, že „učiteľov vtedy nebolo“, takže zo začiatku učili deti mníšky. „Nejaký rok-dva to trvalo“, kým boli vyškolení noví učitelia. Nová vlasť pamätníka nebola obmedzená len na Komárno, sem-tam sa mu podarilo vyraziť s otcom na cesty. So sanitkou nejazdil iba po meste a okolí, ale čas od času vyrazil aj ďalej. Napríklad, keď viezol prominentnejších pacientov na liečenie. Dostal sa takto až do Vyšných Hágov. Počas týchto vzácnych dobrodružstiev nechal dokonca ani nie desaťročného syna šoférovať!

Situácia rodiny sa podstatne zlepšila, keď sa Mazanovci presťahovali do väčšieho domu. Podarilo sa to vďaka kontaktom, ktoré otec medzitým získal. Aj napriek tomu boli svedkami nespravodlivosti. Z ich nového domu predtým vysťahovali pôvodných majiteľov, akýchsi Mórovcov. Bizarné na tom bolo, že títo ľudia neboli presídlení za hranice, ale zostali žiť v Komárne. Dokonca občas navštívili Mazanovcov v ich starom dome, o ktorý boli úradmi pripravení! Pamätník si už vtedy uvedomoval absurdnosť a nespravodlivosť tejto situácie. Dom nebol nijako rozľahlý, ale vzhľadom k ich predchádzajúcim pomerom bol nadrozmerný. Tento názor zdieľali aj úrady, a tak rodine pridali ešte jedného spolubývajúceho. Menšiu izbu v dome tak dlhý čas obýval mladý muž, na ktorého meno si už pamätník nespomína.

Takýmto spôsobom vnímali Mazanovci historické zmeny, ku ktorým práve dochádzalo. V Československu prebehol komunistický puč, no pamätník mal z ideológie skôr „prču“. Spomína si, ako kdesi na návšteve niekto imitoval Stalina a takisto, keďže v tej dobe už sem-tam vystupoval na vtedy všadeprítomných recitačných súťažiach, na posledný verš, ktorý nepridal: „Pokloň sa k zemi, keď zaznie meno Stalin.“ Ďaleko viac než básničky o Stalinovi ho zaujímala technika, ku ktorej tiahol už od útleho veku. Neustále s niečím experimentoval. Napríklad sa mu podarilo na amatérsku anténu chytiť budapeštiansky rozhlas. Neskôr dokázal zostrojiť aj poriadne rádio a začal chodiť do rádioamatérskeho krúžku v Komárne, kde stretol svoju prvú, detskú lásku Eriku. Tá pochádzala zo starej prešporskej rodiny, ktorá bola na rozdiel od bilingválnych Mazanovcov až trilingválna. Silný cit ku kamarátke a súčasne závisť k jej jazykovej vybavenosti ho neskôr viedli k tomu, že sa na vojne, a to hlavne pri odpočúvaní opačnej strany hranice, naučil aj po nemecky...

S ohľadom na jeho evidentné technické vlohy sa ho spýtali, či nechce ísť študovať elektrotechniku do Bratislavy. Po deviatich triedach základnej školy v Komárne sa teda vydal do Bratislavy na prijímačky na renomovanú elektrotechnickú priemyslovku. Sprevádzal ho hrdý otec. K zvýšeniu šancí mu kúpil zopár ruských technických časopisov. Stredná priemyselná škola elektrotechnická a život v Bratislave mu ponúkli nové možnosti.

Vojakom na vrchole studenej vojny

Po dvoch mesiacoch od ukončenia školy nastupoval v rámci vojenčiny do Plzne na protirádiovú základňu letectva, kde slúžil ako radista v rokoch 1959 – 1961. Neďaleko od hraníc, v rovnakej vzdialenosti, len z druhej strany, slúžil vtedy ako vojak základnej služby Elvis Presley. Československí radisti ho mohli na rádiových vlnách pravidelne počúvať, keď vystupoval vo vysielaní z americkej vojenskej vysielačky. Na vojenčine zastihli pamätníka aj veľké dejinné udalosti, pretože vrcholila studená vojna. Práve v lete 1961 sa začal stavať jej najznámejší symbol – berlínsky múr. Vojakov základnej služby z pohraničia vtedy nepustili domov. Pamätník tak namiesto dvoch rokov slúžil o tri a pol mesiaca dlhšie. Namiesto jesene šiel domov až na Vianoce. Kvôli situácii spôsobenej medzinárodným napätím bolo do vojenskej služby povolaných ešte niekoľko ročníkov „dopredu aj dozadu“, teda brancov, aj ľudí už odvelených do civilu. Napokon ich bolo na základni toľko, že sa nepomestili do kasární a museli bývať v stanoch na letisku. Zabávali sa tam ako sa dalo – napríklad chytaním myší...

Veľkou udalosťou na základni boli letecké dni. Pamätník bol svedkom tragickej nehody, kedy pilot lietadla opisujúceho štvorec, čo je veľmi náročný akrobatický kúsok, nezvládol riadenie a jeho stroj vrazil do zeme. „S takou silou sa zaborilo, že zostala trčať len výškovka,“ spomína na tragickú udalosť, ktorej svedkami v priamom prenose boli v hľadisku okrem početného obecenstva aj pilotova žena s dvoma malými deťmi. „Došiel jeden jediný človek, jediný z kolegov došiel k tej jame, otočil sa a išiel preč, to bolo celé.“

Každodenná rutina protirádiovej základne letectva spočívala predovšetkým v odpočúvaní vysielania leteckých zväzov na krátkych vlnách a na ich rušení. To vyžadovalo každodenné používanie a dokonalé zvládnutie morzeovky, v ktorej prebiehala väčšina komunikácie. Pamätník si dodnes vybavuje, ako sa v nej cvičili niekoľko hodín denne, až kým ju nedokázali prijímať a používať automaticky, aj v polospánku. A dodnes si ju aj pamätá, pričom dodáva, že: „Dobrí praktici dokázali vysielať takmer rovnako rýchlo ako pri fónii“, teda hovorenom slove.

Montér, technik, konštruktér

Po vojenčine sa vrátil do Montážneho podniku spojov v Bratislave, kde začal pracovať už krátko pred povolaním. Náplň práce spočívala v tom, že malé skupiny montérov kládli káble v rámci stavby pobočkových telefónnych ústrední po závodoch a nemocniciach, ktoré vtedy plošne prebiehali. Takto sa pamätník ocitol aj v trnavskej nemocnici, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Irenou, zdravotnou sestrou. Montérov bolo potrebné kdesi ubytovať, a tak dostali izby v suteréne jednej z nemocničných budov. Čo mali po večeroch robiť mladí chlapi? Jeden z nich si dohodol rande do kina s mladou sestričkou a prehovoril pamätníka, ktorému sa do toho veľmi nechcelo, nech sa pridá, že príde aj jej kamarátka... Napokon bol z toho celoživotný vzťah. Po rokoch chodenia, navštevovania sa a výletov na motorke sa zobrali v roku 1965.

V tej budovateľskej dobe sa rozširoval aj národný chemický podnik Duslo Šaľa a naberal nových pracovníkov. Ondrej sa od spolužiaka dozvedel o výhodnej ponuke pre nových zamestnancov. Predstava získania bytu do troch mesiacov bola lákavá, tak oňho požiadal a vo vtedy získanom byte žije ešte aj dnes, o polstoročie neskôr. Pracovné zmluvy v Dusle boli uzatvárané na 12 rokov. Po uplynutí tejto doby sa pamätník zamestnal ako technik-konštruktér v TOS (Továreň obrábacích strojov) v blízkej Galante. Tam využil svoje znalosti nemčiny, keďže závod vtedy nadviazal spoluprácu s nemeckou firmou ohľadne CNC (Computer Numeric Control) systémov.

Už pár mesiacov po nástupe, v roku 1982 vycestoval ako tlmočník nemeckého jazyka na služobnú cestu do západného Nemecka. Síce sa musel hneď na druhý deň otočiť kvôli náhlemu úmrtiu otca, ale neskôr sa ešte vrátil. „V tej firme bola disciplína, to sa musí nechať, nikto tam nebol strhaný od roboty, malo to pekne zabehnutý rytmus.“ Najsilnejšie zážitky však chlapom spoza železnej opony priniesla Lilienstrasse, vykričaná štvrť predajnej lásky, kde sa s kolegom vydali na prieskum. Zostalo však len pri pozeraní, „my sme pevne držali v hrsti tých pár mariek, čo sme dostali“. Keď začali byť pasáci dievčat dotieravejší, návštevníci z východného bloku sa radšej rýchlo vyparili.

Lepšie pochodili pri ďalšom zážitku na šrotovisku. „To bol náš sen. Vtedy doniesť nejaké západné auto alebo čokoľvek proste, to bolo niečo“. Strážca parkoviska im dovolil pozrieť sa, a keby veľmi chceli, že si môžu niečo aj odmontovať... „Mali sme šrobovák, kombinačky... aj sme sa trošku vybláznili. Potom sme mu to ukázali, a že dajte desať mariek a hotovo.“ Keď sa s korisťou vrátili domov, odpovedal pamätník na zvedavé otázky o kapitalistickom Západe takto: „Predstav si, boli sme na autovrakovisku. A ja som ti sadol do jedného auta, otočím gombíkom na autorádiu a ono ti hralo! Kurva, oni dali do šrotu auto aj s autorádiom, ktoré hraje, aj s akumulátorom. My sme si nevedeli predstaviť, v tých rokoch, že niekto hodí na šrotovisko auto, ktoré prakticky tam len privezie, ani nebolo nejak nabúrané alebo niečo takého, a svetlá svietia a rádio hraje.“ To rádio, ktoré vtedy získal, má dodnes funkčné a nainštalované vo svojom veteráne značky Zastava.

Krátko po Nežnej revolúcií odišiel z TOSky, keď výroba začala stagnovať. „Ceny šli hore, platy zostávali dole a už sa len čakalo, že kto čo uchmatne, sprivatizuje... Pomaly to došlo tam, že tá TOS-ka sa aj rozkradla, aj sa nechala zhumpľovať a dokonca teraz pred rokom – dvoma, čo tam mali najatú ešte aspoň strážnu službu na vrátnici, tak tá si tam svietila sviečkou, lebo už nemohli zaplatiť elektrinu.“ „Vytriezvenie“ z roku 1989 prebiehalo u neho „tak nejak postupne, nenápadne... ono to možno trvá až doteraz,“ zveruje sa pamätník, ktorý sa dnes nestačí diviť, „že toto je ten kapitalizmus, po ktorom sme tak túžili ?“ Dodáva, že za socializmu bolo predsa len „viac radosti ako blenu.“

Ako prvotriedny technický odborník sa uplatnil aj v novom systéme – hlavne ako sprostredkovateľ technikov, predovšetkým do Nemecka. Popritom sa jeho technický um naďalej realizoval v rozličných technických vylepšeniach, z ktorých na niektoré má aj patent. V súčasnosti je už síce dlho na dôchodku, no zostáva mimoriadne aktívny a stále ešte sa snaží zdokonaľovať svoje malé vynálezy.