"To bola fraška teda. Vojaci behali ako hlúpi. Niekoho gazíkmi vozili, motorkami, kade-čo, zvážali to... A ja len, preboha, čo sa to robí, veď ja mám ešte vychádzku. Pozriem na hodinky a ja už som bol po vychádzke. Už som bol vlastne načierno vonku. Videl som veľký pohyb, reku, boháča, jak je to možné, čo ja teraz. Tak som šiel na internát a tam už veliteľ roty: 'Pojďte, pojďte, váženej soudruhu. Už tu na vás hodnou chvíli čekám. Víte, co je to? Je pohotovost prvního stupně a vy jsi přijdete přes vycházku?' Vravím, ježišmaria, ja som si to ani nevšimol. Vidím, každý behá, lieta, fofry vonku... Išli vojaci, tak som šiel aj ja. Vraví: 'Vážený, pohotovost prvního stupně... Tohle je za normálních okolností kulka.' Fu, vravím, tak to nie je sranda. Vraví, viete čo? Tak ako ste, idete robiť dozorčího. Tu budú ubytovaní všetci dôstojníci, vojaci, čo sú... práporčíci... Tu budú ubytovaní, toto tu je vymetené od vojakov, tu budú samí dôstojníci, práporčíci, tu budú zbrane a vy tu budete mať dozorčího, kto koho bude hľadať. Ako ste oblečený, tak zostaňte, zoberte si zbraň ku stolíku a idete tam slúžiť. Boha, ja som bol hneď mokrý. Reku, ja tu idem slúžiť, pre Boha živého, ja si potrebujem oddýchnuť po vychádzke a nie tam frmol, rachot. Najväčšia sranda bola to, že ako som bol, tak ma akurát len vymenili najesť, vypiť nejakú kávu a zase k tomu stolíku. To sme sa menili tak 2-3. To len na chvíľočku posedieť, podriemať a hybaj zase ty trochu a tak... A to trvalo táto pohotovosť veľmi dlho."