Vera Meisels

„Predstavte si, že na peróne z megafónov alebo silným hlasom kričali: ,Meisels Zoltán a Meisels Móritz aj s rodinou, vyjdite z vagóna!´ Ani neviem, či sa to vôbec niekedy stalo, ale nebola to každodenná vec. My sme boli vo vagóne s prešovskou rodinou z otcovej strany. A prešovská rodina bola naozaj veľká. Otecko mal sedem súrodencov, a to ešte nepočítam tety, ujov a sesternice. A tak sme my štyria – ja, sestra, ocko a mamka – vyšli z vagóna, z ktorého sa nikto potom nevrátil. Dostali sme výnimky, pretože sme vlastnili továreň na výrobu podkov pre kone, a tak sme boli označení za potrebných pre slovenské hospodárstvo. Nás, Židov, potom odviezli z dobytčieho vagóna do hotela.“

„Moja mamička nás so staršou sestrou poslala do Trebišova k starým rodičom. A u nich sme sa mali strašne fajn. V dome mali už po mnohé roky slúžku Marišku, a tá sa s nami stále maznala a hrávala. A vtedy prišli gardisti alebo nemeckí vojaci. Moja babička a dedko už mali pobalené veci, takže o chystanom transporte museli vedieť. Tí vojaci chceli aj nás so sestrou zobrať, ale Mariška nás zachránila a povedala im, že sme tu len na návšteve a nemôžeme byť odvezení z Trebišova. Avšak myslím si, že gardisti našu Marišku poznali a ona im odprisahala, že nás odvezie do Prešova, odkiaľ nastúpime spolu s rodičmi na transport. A takto to bolo ...“