Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emil Melioris (* 1931)

• narodený 25. 4. 1931 v Hôrke

• v roku 1937 nastupil na Základnú školu v Hôrke

• od roku 1944 navštevuje gymnázium v Spišskej Novej Vsi

• v 6. triede gymnázia sa zapája do odbojovej organizácie Kampf (neskôr Patriotes)

• v januári 1949 je spolu s ostatnými členmi zatknutý

• 12. 4. 1949 je vylúčený z gymnázia pre protištátne organizovanie a porušenie verejného poriadku

• ako neplnoletý odsúdený na 6 mesiacov väzenia

• v rokoch 1951-1953 pridelený k PTP v Plzni

• po prepustení a návrate z PTP pracoval ako baník v Kišovciach a v Rudňanoch, zamestnanec JRD a sprievodca a vlakvedúci na železnici

• v roku 1990 je rozsudok v plnom rozsahu zrušený

• v roku 2015 prevzal od Ústavu pamäti národa ďakovný list a pamätnú medailu

• v súčasnosti žije v obci Hôrka, má 6 detí a 11 vnúčat

Emil Melioris sa narodil v obci Hôrka 25. apríla 1931 ako tretie z jedenástich detí rodičom Jánovi a Kataríne, rodenej Rákocziovej. Jeho otec bol baník, mama sa starala o domácnosť. Na základnej škole patril medzi dobrých žiakov, preto ho rodičia poslali z piateho ročníka na gymnázium do Spišskej Novej Vsi. Tam síce nebol vynikajúcim žiakom, ale prosperoval a najmä začal získavať aj určitý náhľad na život. Sám vraví, že ho začali trápiť nespravodlivé pomery nižších sociálnych vrstiev. „Najviac ma trápilo, že sa siahalo aj na malých roľníkov, ktorí zrazu museli odovzdávať mäso. Keď sa robila zabíjačka, tak aj z toho sa muselo odovzdávať. Nikdy sa nám nezdalo, že jeme pravú slaninu.“

Vplyv otca a spoločnosti

Mladý Emil bol ovplyvnený v prvom rade otcovým pracovným pobytom v Kanade v rokoch 1929 - 1930. Na základe jeho rozprávania vedel, že sa dá žiť aj inak, než ako sa žilo u nás v čase nastupujúceho socializmu. Aj vďaka tomu sa v šiestej triede gymnázia dostal do protištátnej skupiny, ktorú organizovali jeho kamaráti zo Spišskej Novej Vsi. Ako hovorí, väčšina z nich mala nemecké mená. Skupina sa volala Kampf (nem. boj). Emilovi sa tento názov nepáčil z presvedčenia, a tak sa neskôr na jeho podnet premenovali na Patriotes (z fr. vlastenci). Ideou tohto spolku, pozostávajúceho z približne 47 ľudí, bolo bojovať proti štátu a nespravodlivosti páchanej na obyčajných ľuďoch: „Je mi do smiechu, akí sme boli naivní, že prispejeme k zvrhnutiu režimu. Boli sme ešte deti. Nemali sme utvorený vlastný životný názor.“ Veľké ideály padli v momente nerozvážnosti jedného z vedúcich študentov, ktorému chcel dať učiteľ zlú známku a on sa mu začal vyhrážať pištoľou. Dokonca nechali vybuchnúť koľaj pri Markusovciach pomocou ukradnutého dynamitu zo Spišskej Novej Vsi. „Protištátnu činnosť som si predstavoval ináč, dajakým osobným príkladom, a nie vybuchujúcimi koľajami. Odsudzoval som to preto, lebo vyhodiť koľaj v mierovom období sa jednoducho nerobí. Mohol ísť vlak s ich matkami. Keby vyhodili bojovú jednotku, tak čert to vezmi. Samotnou výchovou som nemohol súhlasiť s režimom, ale nemohol som ani zabiť človeka.“ Pre Emila bol tento čin teroristickým. Skupina verbovala aj nič netušiacich ľudí z východného Slovenska, ktorí si podľa slov pána Emila za tento čin odniesli oveľa vyššie tresty, než hlavní aktéri či on sám.

Vypočúvanie, väzenie, práca

Súdili ich rýchlo a najnižší trest bol 6 mesiacov. Ten bol prisúdený aj jemu. Osobne sa nesťažoval na vypočúvacie metódy či hrubé zaobchádzanie. Najhorší bol pre neho hlad, ktorý zažíval na samotke. „Bol som celý deň hladný, že mi v ušoch pišťalo.“ Držali ho na pol krajci chleba a čiernej káve na raňajky a hrachovej polievke na obed tri týždne. Nejedenkrát sa utiekal k myšlienke rozbiť si hlavu o stenu a skoncovať so všetkým. Pud sebazáchovy bol napokon silnejší a Emil pretrpel i hlad, aj napriek tomu, že sa z toho takmer zbláznil. Keď ho konečne predvolali na vypočúvanie, priznal všetko. „Bol som vytrestaný už len stravou. Keď nedostanete dobre najesť, tak z vás môžu hocičo dostať. Čo som vedel, tak som povedal. Čo som nevedel, tak mi povedali oni.“ Až na civilnom výsluchu, ktorý viedla prokurátorka Trattnerová, sa cítil ako človek. Bola k nemu čestná a jednala s ním na rovinu. Na rozdiel od vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti (ŠtB) sa mu nevyhrážala, že ak pred súdom nepovie všetko, čo stojí v spise, tak ho vrátia ŠtB v Košciach a budú si vyšetrovať svojím spôsobom. Možno to bolo spôsobené tým, že bola žena. Vo väzení v Bratislave ho pridelili na upratovanie chodieb a roznášku jedla. Vďaka tejto pozícii chodbára si mohol aj s kolegom odoberať najhustejšiu časť polievky a konečne sa aspoň trošku nasýtili.

Za protištátnu činnosť ho vylúčili z gymnázia 12. apríla 1949. Svojím konaním spôsobil bolesť a starosti rodičom, pretože v tej dobe nebolo jednoduché dostať dieťa na školu. V dôsledku jeho minulého uväznenia bol v roku 1951 pridelený na Pomocné technické prápory (PTP). Tam síce dostával mzdu, ale musel si z nej hradiť tento vynútený pobyt – teda stravovanie, oblečenie, ubytovanie a slúžne. Navyše sa mu mzda znížila aj o odvody. Pre neho i mnohých iných bolo veľmi ťažké ušetriť si nejakú tú korunku navyše. Po prepustení a návrate z PTP, v roku 1953, sa rozhodol žiaľ spôsobený rodičom odčiniť manuálnou prácou. Vtedy prijímali robotníkov do bane, a tak nastúpil. Pracoval tam s myšlienkami na režim, s ktorým sa nikdy nestotožnil, ale ani voči nemu nevyvíjal odpor. Naopak, v bani ťažil rudu a prispieval tým k silnejšiemu štátu.

V roku 1961 ho zverboval jeho svokor do upadajúceho Jednotného roľníckeho družstva (JRD) ako účtovníka. S tým síce nemal žiadne skúsenosti, ale tri mesiace navštevoval starého účtovníka, ktorý ho priučil. Družstvo, aj napriek tomu, že tvorilo základ poľnohospodárskej výroby v celom štáte, pozostávalo z bývalých baníkov a nemalo žiadne peniaze. Keď prišiel čas výplaty, nebolo z čoho zaplatiť zamestnancov. Každý mesiac vozil Emil predsedu družstva na motorke na družstevný okresný výbor zháňať peniaze. Tam ich väčšinou rýchlo odbili. Nezostávalo im nič iné ako ísť na okresný výbor komunistickej strany, ktorý poskytol predsedovi na jeho naliehanie financie na mzdy. Tieto peniaze sa nemohli použiť na nič iné ako na výplaty: „Bolo to žobranie z mesiaca na mesiac.“ Emil nechcel pracovať na takejto pozícii, nič mu to neprinášalo, nemohol túto prácu vykonávať za žiadne peniaze. V družstve vydržal rok a tri mesiace. Neskôr sa vrátil do bane v Rudňanoch. Prial si žiť lepšie, a to sa mu podarilo. Zarábal okolo 7000 korún, čo bolo nadpriemerné. Postavil si dom, deti dal do škôl a snažil sa žiť pokojným životom.

Spravodlivý otec - spravodlivý Emil

Okupácia v roku 1968 pánom Emilom príliš nepohla. Neskôr sa otvorili dvere demokracii, ale ako vraví náš pamätník, „vo svete nie je nič ideálne. Vždy sa nájdu machri, ktorí vás oblafnú.“ Napriek tomu stále veril, že je šanca na lepší život. Aj keď časom stratil ilúzie, vždy ho zaskočí, keď sa v politike stane niečo zlé. Akoby neveril, že existuje nespravodlivosť. Už v detstve ho volali Spravodlivý Emil: „Bolo nás 10 detí a mňa volali doma Spravodlivý Emil. Lebo som si od malička ctil právo. To, čo je spravodlivé. Robili si zo mňa srandu, že so spravodlivosťou ďaleko nezájdem, a veľakrát som sa presvedčil, že majú pravdu. Zase si uvedomujem, že by som nemohol niekoho poškodiť. Mne je do plaču, keď sa niekomu niečo stane.“

V tejto súvislosti si Emil Melioris spomína aj na obdobie Slovenského štátu a na otca, ktorý zmýšľal podobne ako on. V dražbe majetku, zabaveného Židom, nakúpila Emilova mama keramické hrnčeky. Jeho otec jej vynadal, že sa lakomí na haraburdy po niekom, koho zobrali na smrť. Pri tejto spomienke si pán Emil sťažka vzdychol a zamyslene povedal, že je v nás niečo nedobré. Nikto dnes nikomu neverí a každý si robí posmech z inštitúcii, ktoré prešli prerodom, avšak kradnúť sa neprestalo. Zmenil sa spôsob života, svet a život plynú rýchlejšie, všetko sa od seba viac a viac vzďaľuje, každý chce za všetko peniaze. To Emilovi nesedí. Sú mu cudzie kauzy, ktoré sa rozoberajú v novinách i rozkrádanie či požičiavanie na úrok: „Nemôžem inak. Nemôžem sa na to pozrieť, že by som niekomu zobral jediný cent. U mňa je vlastníctvo – svet.“

V roku 1989 roku odmietol post starostu, pretože sa necíti na verejné vystupovanie. Radšej volí, ako je volený. Avšak doteraz nikto nenaplnil jeho predstavy o správnom vedení štátu. Vždy volil kresťanskú stranu, ale sám tvrdí, že sa niekedy treba prispôsobiť okolnostiam. Nemožno pritakávať niekomu, kto nerobí to, čo sľúbil.

Život v súčasnosti

V roku 1990 ho rehabilitovali, zrušením rozsudku mu tak navrátili bezúhonnosť. Stal sa členom protifašistického spolku, s ktorého členmi sa dodnes stretáva. Od Ústavu pamäti národa si v roku 2015 prevzal ďakovný list a pamätnú medailu.

Emil Melioris sa má momentálne veľmi dobre. Dostáva pravidelnú penziu, z ktorej si väčšinu odloží pre svoje deti, svojich jedenásť vnúčat a štyri pravnúčatá. Sem-tam požičia susedom, ktorí sa doteraz nenaučili narábať s peniazmi. Keď majú, míňajú, keď nemajú, požičiavajú si. V tom aj vidí väčšinový problém našej spoločnosti. Avšak nie jediný problém. Dnes sa podľa neho neoplatí byť práce neschopný, lebo na to nie sú peniaze. Všetko je síce rýchlejšie, modernejšie, ale strácajú sa väzby medzi ľuďmi a podpora občanov od štátu: „Dúfam, že tí, čo prídu po nás, budú múdrejší. Lebo u nás je biedy dosť.“