Jozef Mikloško (* 1939)

Jozef Mikloško (1939)

„Nežná revolúcia bola Boží dar a zázrak. To bol sen našich otcov a dedov.“

Jozef Mikloško sa narodil 31. marca v roku 1939 v Nitre. Po ukončení Jedenásťročnej strednej školy s maturitou vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave v odboroch matematika a chémia. Po krátkom pôsobení v Nových Zámkoch, kde pracoval ako stredoškolský profesor, absolvoval v prvej polovici 60. rokov vojenskú prezenčnú službu v Lipníku nad Bečvou. Okrem športu bola jeho vášňou veda. Uplatnenie našiel v Slovenskej akadémii vied ako vedecký pracovník Ústavu technickej kybernetiky, kde bol zamestnaný až do roku 1990. Jeho práca  mu umožnila poznávať i krajiny, kam v tom čase nebolo ľahké vycestovať. Počas svojho pôsobenia v Akadémii ukončil aj Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v odbore numerická matematika, ktorú do roku 1989 prednášal na Matematicko-fyzikálnej fakulte v Bratislave. V druhej polovici 80. rokov zastával funkciu vedúceho medzinárodného Bázového oddelenia pre umelú inteligenciu. Vo svojej pozícii získal vzácne skúsenosti s riadením, s „bojom“ o peniaze a o projekty.

Komunistickému režimu vyčítal predovšetkým jeho nekompromisný postoj voči ľuďom s inými názormi, keď každý inak zmýšľajúci človek bol považovaný za nepriateľa. „Druhá chyba bola, že totálne neuznávali Boha, vieru, náboženstvo a úplne zbytočne si z toho spravili až takého strašiaka, podľa Marxa ópium ľudstva. Keby tieto dve veci boli robili rozumne a ľudskejšie, tak možno by išiel vývoj iným smerom.“ Presvedčil sa však, že komunistický režim reformovať nemožno a komunizmus s ľudskou tvárou neexistuje.

Aktívne sa zapájal do činnosti podzemnej cirkvi: „Ja sám som organizoval pravidelné stretanie rodín, detí, mládeže. Mám štyri deti, v každej izbe boli občas nejaké stretnutia týchto detí, chodili spolu na púte, chodili spolu na výlety, lyžovačky, na prázdniny, mali svoje súbory, spievali a to ich formovalo.“

Ako brat Františka Mikloška však dobre vedel, čo znamená znepáčiť sa vládnucemu režimu. „Nebolo to jednoduché. Brata večne eštebáci naháňali. Ja som si robil svoje samizdaty, organizoval som rôzne mládežnícke stretká, skôr náboženské, ale žiadny disident som nebol.“ Nežnú revolúciu v roku 1989 prijal s nadšením, i keď priznáva, že netušil, „že to príde tak rýchlo a tak úspešne.“ Aj keď ponovembrový vývoj nepovažuje za bezchybný, revolúcia jeho očakávania splnila. Vstúpil do Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), kde sa stal v rokoch 1989 – 1990 podpredsedom Rady KDH pre zahraničné vzťahy. V nasledujúcom období pôsobil aj ako poslanec Slovenskej národnej rady, onedlho však odišiel pracovať do Prahy a svojho mandátu sa musel vzdať. Do roku 1992 tu vykonával funkciu podpredsedu vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pre ľudské práva a krátko zastával i miesto poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. „Mal som radosť z toho, že padol komunizmus a ja som bol pritom. Bol som jeden z tých popredných likvidátorov ako podpredseda federálnej vlády, ktorá toto robila a ktorá nasmerovala, či už si to dnes uvedomujeme alebo nie, ten štát niekde celkom inde.“ Napriek tomu, že vo vtedajšej vláde bolo mnoho osôb s komunistickou minulosťou, spolupracovalo sa mu s nimi dobre, aj keď si uvedomoval „prerastanie“ komunistov do ponovembrových  štruktúr. „Komunisti sa zo začiatku veľmi naľakali ako to bude, zaliezli na chvíľu do dier, ale potom začali z nich, keď sa nič nedialo, vyliezať a naraz boli veľkí privatizéri, ekonómovia a tak ďalej.“ Veľkú chybu vidí predovšetkým v tom, že len máloktorý z nich sa ospravedlnil. „Bolo tých zločinov vtedy veľa, iste, zločiny komunizmu, februárový puč, znárodnenie, násilné združstevňovanie, terorizovanie eštebákmi... ale aj zločiny porevolučného obdobia ako korupcia, nemorálna privatizácia, tunelovanie, vykorisťovanie pracovníkov, ohlupovanie médiami a tak ďalej... sú to zlé skutky, ktoré pretrvávajú a vlastne nikdy neboli potrestané.“ S odstupom času si uvedomuje, že Nežná revolúcia bola v niektorých predstavách „naivná“, nesúhlasí aj s prijatím „tvrdého kapitalizmu“, ktorý k nám prišiel. „Po revolúcii ani Východ, ani Západ nebol naň pripravený. Nás našiel úplne v pyžame a západniarov takisto. Im lepšie vyhovovalo to rozdelenie sveta na my a oni. Tu je opona, tam sú tí zlí, tu sme tí dobrí. My sme si mimoriadne idealizovali Západ, pretože sme mysleli, mnohí, ktorí tam neboli, že je tam naozaj všetko dobré, čo vôbec nebola pravda.“

Po rozpade spoločného štátu pracoval niekoľko mesiacov ako novinár, ešte v roku 1993 však nastúpil do pozície prezidentského radcu v Kancelárii prezidenta  SR, kde zotrval až do roku 1995. V druhej polovici 90. rokov sa začal venovať predovšetkým literárnej činnosti a vydávaniu kníh vo svojom vydavateľstve DACO, popri tom však pracoval aj ako tajomník komisie Konferencie biskupov Slovenska: Spravodlivosť a mier a poslanec miestneho zastupiteľstva Bratislava-Petržalka. Prednášal na Katecheticko-pedagogickej fakulte v Ružomberku a stal sa i prorektorom pre vedu, výskum a zahraničné vzťahy na Trnavskej univerzite. Desať rokov svojho verejného pôsobenia po roku 1989 otvorene popísal v knihe Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní.

V roku 2000 prišiel jeho „vrchol života“, keď sa stal veľvyslancom Slovenskej republiky v Taliansku, v San Maríne a na Malte. „Byť v Taliansku v čase, keď sme vstupovali do všetkých veľkých organizácií, bolo to veľmi krásne obdobie, blízko jedného pápeža, druhého pápeža, prežil som všetky historické udalosti, ktoré v tom čase boli.“ Svoje skúsenosti aj teraz zhrnul v knihe Prísne tajné – Ako sme boli Taliani. Po návrate z Talianska odišiel do dôchodku a až do súčasnosti pôsobí ako predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska. Intenzívne pokračuje vo vlastnej literárnej tvorbe a o svoje názory sa delí s verejnosťou i v rámci blogu na internetových stránkach.

Mladí ľudia by sa mali podľa neho snažiť stať sa osobnosťami, avšak nielen v zmysle odbornom, no predovšetkým ľudskom. „Je dôležité byť nielen dobrý matematik, fyzik alebo manažér, podnikateľ, ale aj osobnosť, to znamená, človek, ktorý dodrží sľub, je čestný, pravdovravný... a toto sa dá dosiahnuť, len keď som na seba kritický, náročný, keď každý deň chcem tvrdo na sebe pracovať. Odriekanie, obeta, krv, pot a slzy. Pretože kto len konzumuje a kto sa chce len mať dobre, to je cesta priemernosti.“

Spracovala: Martina Fiamová