Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Mirga (* 1949)

• 10.9.1949 - narodil sa v obci Spišský Štvrtok, okr. Levoča

• otec bol kováč a slúžil u miestneho farára

• v Poprade sa vyučil za mäsiara

• v roku 1970 sa oženil sa a s manželkou mali 4 deti – 2 synov a 2 dcéry

• zo začiatku pracoval v mäsiarskom priemysle

• neskôr si urobil murárske a inštalatérske kurzy a prešiel pracovať do oblasti stavebníctva

• pracoval v rámci pridruženej výroby poľnohospodárskeho družstva v Spišskom Štvrtku; Pozemné stavby, Železničné staviteľstvo a pod.; najskôr ako parťák a neskôr ako stavbyvedúci

• 29.11.1989 získal pravdepodobne ako jeden z prvých Rómov na Slovensku živnostenské oprávnenie pre stavebnú činnosť a mäsiarstvo a od tej doby stále podniká

• v roku 2006 umiera manželka

• v roku 2013 odchádza do dôchodku, ale stále aktívna podniká

• v minulosti pôsobil ako poslanec obecného zastupiteľstva v rodnej obci

• je aktívny v politickej strane SMER-SD

• spolupracuje so vzdelávacími inštitúciami, pre ktoré zabezpečuje prax študentov v odbore murár

Narodil som sa 10. septembra 1949 vo Spišskom Štvrtku (okr. Levoča), kde aj celý život žijem. Moji rodičia boli taktiež zo Spišského Štvrtku. Otec bol z piatich bratov a takmer cela rómska časť obce pochádza v súčasnosti z týchto piatich bratov. Ak si dobre pamätám, tak mali ešte tri sestry. Otec bol kováč a slúžil u miestneho farára. Moja mama sa narodila v susednej obci Hrabušice a celý život pracovala v miestnom poľnohospodárskom družstve.

Doma nás bolo 8 deti. Ja som bol štvrtý v poradí.

Pracujem a podnikám. A môj mladší brat podniká podobne ako ja, ale v oblasti obchodu zo zeleninou.

Základnú školu so ukončil u nás v obci. Strednú školu som navštevoval v Poprade, kde som sa vyučil za mäsiara. V Poprade som aj prvé roky pracoval na bitúnku, avšak  neskôr som prešiel pracovať do Levoče. V škole sme sa za mäsiarov vyučili traja Rómovia – ja a moji dvaja bratranci.

Neskôr sme si urobili stavbárske kurzy (murár, vodár), lebo v jednom podniku potrebovali tieto profesie.

Štyri roky som pracoval v tzv. pridruženej výrobe, kde som bol ako vedúci stavebnej skupiny. Táto pridružená výroba pôsobila pri našom miestnom poľnohospodárskom družstve, kde sme boli oficiálne zamestnaní. Moja prvá zákazka na ktorej som pracoval bol hotel Intercontinental v Prahe, kde sme robili všetky sociálne zariadenia (kúpeľne, toalety a pod.), vrátane všetkých obkladov.

Potom som pracoval v rôznych firmách, najdlhšie v podniku Pozemné stavby a neskôr v podniku Železničné staviteľstvo. Začínal som ako parťák a neskôr som sa stal stavbyvedúcim. Pre nich som robil ešte aj po revolúcii. Na toto obdobie spomínam veľmi dobre, lebo nás naši nadriadení mali radi, my sme mali vždy prácu, za ktorú sme vždy dostali načas a dobre dostali zaplatené.

Po revolúcii 1989 som si okamžite založil živnosť. Získal som jeden z prvých živnostenských opravení vôbec. Prvé živnostenské oprávnenie som získal už 29.11.1989 pre stavebnú činnosť a mäsiarstvo. A podnikám ešte aj dnes. Aj keď som už skoro 5 rokov na dôchodku, stále podnikám. Nemôžem len tak sedieť. Nedá mi to. Musím niečo robiť.

Keď sa rozpadlo miestne poľnohospodárske družstvo tak som ho odkúpil, obnovil, rozšíril. V tejto oblasti vak nepodnikám, lebo stále ešte máme dosť práce v oblasti stavebníctva, ktorá je našou hlavnou činnosťou. Bolo obdobie, kedy sme mali zamestnaných viac ako 80 ľudí, ale momentálne sme ostali iba „stará partia“ asi 20 ľudí. Nejedná sa však o výlučne rómsku skupinu – s nami tam vždy pracoval aj nemálo neRómov. Chytal som sa všetkého čo sa dalo. Okrem stavebnej činnosti, sme napríklad vyrábali betónové výrobky, obrubníky, skruže. Tiež sme mali tu v obci obchod a mäsiarstvo, v ktorom sme si kompletne spracovávali mäso. Viac ako sedem rokov sme so synom prevádzkovali v obci penzión, kde sme aj varili pre okolité firmy a inštitúcie. Ale nestíhali sme to, tak sme to zavreli. Nedá sa robiť všetko. A stavbárstvo nás predsa len baví viac.

Ono to podnikanie dnes už nie je také aké bolo v minulosti. Asi by som povedal tak, že dnes už to nie je taký „kľud“ ako v minulosti, nie je taká istota, že sa dodrží sľúbené, že dostane načas výplatu a pod. Máme firmy, ktoré nám dlhodobo dlžia veľké peniaze. Ale to nielen nám, ale aj mnohým iným. Aj tu v dedine je veľa takých, ktorí robili a peniaze nedostali.

Postavil som mnoho stavieb, ale niektoré mi predsa len ostali v pamäti. Spomínal som svoju prvú stavbu, na ktorej sme pracovali – hotel Intercontinetál v Prahe. Ale taktiež ma veľmi bavila stavba 13 poschodového obytného domu v Poprade, ktorý prezývajú slnečnica. Ten som postavil komplet celý od základov. V obci som postavil dve bytovky. Rekonštruovali sme námestie v Spišskej Sobote a pod.

Ale pomáham aj svojej rodine. Všetkým svojim deťom som postavil samostatný dom, každému som kúpil auto a každý získal nejaké vzdelanie. Momentálne už staviam domy svojim vnúčatám. Teraz už staviam dom pre tretie vnúča. Moje všetky deti bývajú tu v obci.

Bohužiaľ pred jedenástimi rokmi nám umrela naša mama a moja manželka. Pochádzala tiež tu z obce. Začali sme spolu žiť, keď ešte nemala 18 rokov. Ja som mal iba 21. Spolu sme mali 4 deti – dvoch synov a dve dcéry. Najstaršia bola dcéra, ktorá býva tu so mnou. Druhý bol syn Ladislav, ktorý je vyučený murár; potom dcéra Anna a najmladší syn Rastislav je vyučený mäsiar, ale podniká tiež v stavebníctve.

V minulosti v tejto obci medzi Rómami bolo rozšírený chov ošípaných. Ľudia zo širokého okolia sem prichádzali kupovať prasiatka, lebo vedeli, že tu ich dobre kúpia. Veľmi sa im tu darilo. To som ešte aj ja niekedy robil. Sám som mal dve prasnice a, brat mal kanca. Dokonca miestne družstvo nemohlo predať skoro žiadne prasce, lebo ľudia chodil radšej k nám. Aj preto som sa vyučil za mäsiara. Viedlo to aj k tomu, že mnoho Rómov sa zamestnalo v miestnom poľnohospodárskom družstve.

O Rómoch na neRómoch v obci

V obci nemáme vzájomné problémy. Ak sa jedná o obecné aktivity, robíme všetko spolu – faru, kostol, ihrisko a pod. V minulosti, keď sa to robilo ešte bezplatne, tak sme robili možno ešte viacej ako neRómovia. Nikto nemôže povedať že sme nejakí lajdáci. Nemáme problém spoločne sedieť ani v kostole, ani v krčme. U nás to funguje, lebo sme žili spoločne v dedine. V iných obciach ak nebývajú spolu, tak to nefunguje. Nepomáhajú si, neovplyvňujú sa vzájomne.

O Rómoch v Letanovciach o novej lokalite Strelníky

Novu lokalitu pre Rómov z Letanoviec na Strelníkoch som pre nich staval ja. Už pred tým bývali mimo dediny. Aj teraz sú mimo. Keď prídu niekedy k nám do obce, tak pozerajú ako žijeme, aj ich pustím k sebe a aj im ukážem ako bývam. Videli, naučili sa – a začali sa meniť. Dnes sú tam už niektorí takí ľudia, že im môžete závidieť. Niektorí robia v Anglicku alebo inde v zahraničí, niektorí sú už podnikatelia a pod. Začalo sa to tam meniť. Už aj ja vidím, keď sa s nimi rozprávam, že sa mení ich myslenie, že uvažujú o budúcnosti, čo by chceli, ako by chceli žiť. To pred tým nebolo. Nič ich nezaujímalo.

Pamätám si, že v období pred rokom 1989 pracovali na stavbách a to boli najlepší kopáči. To že ich presťahovali na novú lokalitu to bola veľká chyba. To bol svojim spôsobom podvod miestnej majority voči Rómom. Mali ich dať bližšie k svojej dedine, a nie sem k nám. My sme boli veľmi proti, ale nič sme nezmohli. Oni nám nič nerobia, nemáme s nimi problémy. Práve naopak. Chodia sa pýtať či nemáme nejakú robotu pre nich. Či netreba narúbať drevo a pod. Každý tu z nás už má vytipovaného niekoho z Letanoviec, ktorý mu chodí pomáhať. Ale ide o to, že my sa viacej hanbíme, lebo keď chodia turisti okolo tak si myslia, že to sú Rómovia zo Spišského Štvrtku.

Raz mi jedna neRómka povedala: „Laco a vy ste akí boli? Veď aj vy ste niekedy boli chudobný a teraz pozrite sa na seba aký ste páni“. Tak si myslím, že má si pravdu, to treba nechať tak, aby sa aj oni posunuli ďalej.

Spomienky rodičov na obdobie Druhej svetovej vojny

Otcov najstarší brat Jozef Mirga (ktorého volali Kuľka) bol dokonca v Prvej svetovej vojne. Ešte za cisára. Vrátil sa až po ôsmich rokoch. Nevedel čítať ani písať, ale ovládal osem jazykov. Keď prišla nejaká návšteva zo zahraničia na obecný úrad tak chodil im tam tlmočiť. Otec na obdobie Druhej svetovej vojny často spomínal. Hovoril ako bolo draho, ako nebolo možné nikde zarobiť. Pracoval u farára len za trochu jedla. Vzťahy neboli zlé, lebo naša rodina boli kováči a gazdovia ich potrebovali. Hovorí sa, že môj dedo bol Nemec ktorého miestni niekde našli, a pretože bol kováč tak ho priviedli sem do dediny a tu sa usadil. A všetci jeho štyria synovi boli tiež kováči, pričom každý mal svoju dielňu – šmykňu. Ja si ich ešte pamätám. Jedna z nich je dokonca v Múzeu rómskej kultúry v Brne.

O rómskom jazyku a zvykoch

Doma s manželkou sme hovorili slovensky. Ale keď sme sa náhodou nepohodli a trochu sme sa pohádali, tak vždy iba po rómsky. Aj s deťmi sme hovoril vždy iba po slovensky. Deti ani nevedia po rómsky.

U nás v obci už naši rodičia plynule rozprávali po slovensky. Už oni mali tie isté zvyky ako majorita. Na druhej strane keď sme išli niekam mimo obec, napríklad do Levoče, a stretli sme iného Róma, podľa jazyka sme hneď vedeli z ktorej dediny pochádza. Podľa prízvuku, podľa toho ako rozprával po rómsky.

O vhodných aktivitách, ktoré by riešili problémy Rómov

Ak by mali prácu, a zaplatenú aspoň tak ako majorita, tak by sa tie problémy vyriešili úplne. Ale realita je často úplne opačná. Osobne sa mi stalo, že som zákazku nedostal len pre obavu, čo by povedali „bieli“, že túto prácu robia „cigáni“. A rovno do očí mi to povedali. V súťažiach sa rómskym podnikateľom takmer nikdy nepodarí vyhrať, ale nakoniec aj tak tu prácu robia oni. Bieli dajú ponuku a najmú si nás, aby sme to urobili za polovičnú cenu. A to sa deje pravidelne. Ak by sme dostali tie peniaze, čo to reálne stálo, inak by sa Rómom žilo.

Ale to bolo aj v minulosti ešte v období socializmu. Koľko z Rómov mali peniaze, ale nezískali pozemky na výstavbu, aby si postavili vlastné bývanie. U nás v obci sa ešte ako tak stavalo, ale v iných okolitých obciach tam pozemky nezískali a bol s tým problém.

Takže práca a bývanie. Ak by zarobila rodina 800-1000 € tak to by bola podstatne vyššia úroveň. Nechýbalo by v takýchto rodinách na nič.