Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Mitter (* 1928)

• narodený 29. 4. 1928 v Mučíne v okrese Lučenec

• pochádza zo sedliackej rodiny

• vyštudoval na poľnohospodárskej škole s maturitou

• po komunistickom prevrate v roku 1948 bol označený za „politicky nespoľahlivého“

• 1950 - 1952 musel narukovať do PTP v Prešove a v Košiciach

• po odchode do civilu externe vyštudoval vysokú stavebnú školu

• až do odchodu na dôchodok pôsobil ako súdny znalec v oblasti stavebníctva

• v súčasnosti žije v Martine

Ján Mitter sa narodil 29. apríla 1928 v Mučíne v okrese Lučenec. Pochádza zo sedliackej rodiny, otec aj matka boli roľníci a neskoršie členovia družstva. Mali svoj pozemok, na ktorm hospodárili: „Trápili sa, ako mohli, a nebolo toho veľa. Boli sme chudobná rodina.“ Ján mal staršiu sestru Marienku a dvoch mladších bratov - Jozefa a Štefana. Nik z nich okrem Jána už nežije.

Na druhú svetovú vojnu si detailnejšie takmer nespomína. Každý ju bral ako samozrejmosť, chceli len prežiť tie ťažké časy: „To obyčajných ľudí ani neinteresovalo, na to boli ľudia, ktorí boli za to platení, a druhá vec bola to, že každý mal svojich problémov dosť, takže sa staral najmä o tie svoje: aby mohli žiť, aby mali čo jesť, aby mali čím menej problémov, ostatné to bolo vecou tých, ktorí mali na to postavenie.“ Koniec vojny však – ako spomína – vnímali s veľkou úľavou.

Po komunistickom prevrate - „politicky nespoľahlivý“

Po februárovom prevrate v roku 1948 komunistický režim zasiahol aj do života Jána a jeho rodiny: „Môj švagor bol okresný tajomník Demokratickej strany v Martine. Volal sa Ozdinec a bol veľkostatkár. Jeho matka sa za slobodna volala Falťanová, otec Ozdinec, a tieto dve rodiny, Falťanovci – komunisti a Ozdincovci – demokrati, sa nenávideli. A keď komunisti zvíťazili, tak Ozdinec musel z republiky zmiznúť, lebo by ho zavreli na doživotie.“ S jeho manželkou, svojou sestrou, sa Ján Mitter už nikdy v živote nestretol. Komunistický režim, studená vojna a železná opona ich navždy rozdelila.

Ján vyštudoval poľnohospodársku školu s maturitou, ale musel ísť „do výroby“, pretože sa stal v novom režime „politicky nespoľahlivým“: „Ja som mal sestru v Amerike, a to keby som bol desaťnásobný vrah, tak to tak zlé nebolo, ako keď som mal sestru v Amerike. Tým momentom som bol politicky nespoľahlivý a nemohol som mať nijakú vedúcu funkciu, hoci keď som bol v akejkoľvek spoločnosti, vždy som bol vedúci, aj keď nie oficiálne, ale kolektív ma tak rešpektoval. To, čom som povedal, to jednoducho platilo.“

Na začiatku päťdesiatych rokov musel Ján Mitter ako „politicky nespoľahlivá osoba“ narukovať do Pomocných technických práporov. Napokon bol pričlenený k odlúčenej 22-člennej jednotke do Košíc, ktorá pracovala zväčša na stavbách: „My sme neboli ľudia, my sme boli len tvory, my sme neboli nič, len taká háveď. Nemali sme žiadne práva a na vojne bola naša zbraň iba krompáč a lopata. To bol strašný život.“ 

Ján prežil ako „pétepák“ dva roky a tvrdí, že to bolo presne ako vo filme Černí baroni. Zažil aj nezmyselné dennodenné politické školenia, ktorými sa im komunisti snažili podsúvať svoju propagandu. Avšak napriek tomu, že bol „pétepákom“, tvrdí, že až takú zlú vojnu nemal. Môže za to kafkovská absurdita komunistického režimu, keďže ich jednotka bola vyčlenená pre zvláštne účely: „Jednotkou pre zvláštne účely som to nazval ja, a to slovo zvláštne účely, to si neviete predstaviť, čo to bolo. Oni ju urobili z nespoľahlivých ľudí a tak sa stalo, že sme boli nepochopiteľne chápaní ako najdôležitejšia zložka vojenskej služby. A to sa nikto neopovážil ani sa nás dotknúť, my sme boli ako zvláštna jednotka, hoci politicky nespoľahlivých, ale oni to nevedeli. A nebolo žiadneho dôstojníka, ktorý by bol voči nám namietal.“ 

V ľudovej armáde mal komunistický režim podľa Jána neskutočný chaos. Problém bol aj s odchodom do civilu: „Zbytočne som nadsluhoval a oni nevedeli, či ma majú pustiť a či nemajú, a ja som sa nemohol brániť. A tak ma neoprávnene držali, lebo nevedeli, či môžem odísť do civilu.“ Nikto sa mu neunúval vysvetliť, prečo to tak bolo.

Súdny znalec v obore stavebníctva

Po odchode do civilu Ján nezaháľal, nezatrpkol na nepriazeň osudu a externe po večeroch vyštudoval stavebnú školu. Stal sa z neho stavebný odborník, súdny znalec v odbore stavebníctva. „Keď som študoval, z výsledkov mojich štúdií som mal väčšinou prospechové štipendium. Nechcem sa chváliť, ale bol som vždy najlepší a nestrpel som pred sebou nikoho v ničom. Strašný som bol. Nespokojný sám so sebou, s tým, čo v tom čase so mnou bolo, ja som chcel ísť ďalej, stále a stále. Strašne rád som čítal, a študovať, to bolo moje, ja som sa stále učil, učil, učil. Čo mám knižnicu, to som celú prečítal. Ja som čítal všetko, čo mi prišlo pod ruky, každý boží večer s knihou v ruke som zaspával, bez nej by som nezaspal.“ 

Prácu súdneho znalca vykonával v Martine po celý produktívny život až do odchodu na dôchodok v 70. roku života. Kvôli svojej profesii mal aj isté nepríjemnosti, sťažnosti, nedalo sa všetkým vyhovieť: „Čosi moja osoba znamenala. Čo povie znalec, to platí a nikto nemá právo jeho rozhodnutie meniť. Akokoľvek ste však rozhodli, voľakto bol nespokojný. Obidvaja spokojní neboli, jeden bol vždy nespokojný.“ 

Komunisti mu už však dali pokoj, aj preto, že sa vypracoval, dosiahol istú funkciu a vážnosť, ktorú museli rešpektovať. A Ján si vždy vedel poradiť: „Ach, mám veľa spomienok, ale nemôžem povedať, že nejakých zlých. Ja som bol uznávaný aj za komunistov, nikto proti mne nič nemal a zo strany komunistov som nebol prenasledovaný ako osoba, len som bol politicky nespoľahlivý.“ Že však bol komunizmus diktatúra, to veľmi dobre vnímal. Pocítil to aj sám na sebe, práve počas služby v PTP. Avšak aj medzi komunistami mal kamarátov, ktorí ho upozorňovali, ak sa niečo dialo.

Ani nástup normalizácie na svojej osobe nepocítil, len vnímal, že Husák nemal žiaden rešpekt a ľudia ním pohŕdali. „Husák-Nehusák, rečnil si tam, no my sme ho nepočúvali. Ja som komunistom nikdy neveril, lebo som vedel, že nie sú tam odborníci, len laici. A čo laici môžu dokázať?! Ak voľakto chce viesť a robiť voľačo, tak musí vedieť! Musí byť odborník, špeciálne pripravený, na všetko, ktorý to dokáže riadiť, sledovať, vtedy to má nejaký zmysel.“ A komunisti takých nemali. Podľa pamätníka im išlo len o funkcie, o korytá.

Pád komunizmu ho potešil, ale tvrdí, že príliš nevnímal, že by došlo k nejakej markantnej zmene. Mrzelo ho, že sa rozpadlo Československo: „Ja som nad tým rozmýšľal: čo sme získali? Čo máme z tej samostatnosti, boli sme známejší vo svete ako Československo, nie ako Slováci. Kto to je? Mýlia si nás zo Slovincami, ani nevedia, že existuje niekde v Európe Slovensko. Toto sme získali, ale život ide ďalej.“

Život na dôchodku

Roky odpočinku Jánovi Mitterovi vypĺňajú aj na besedy na školách. Mladým ľuďom vysvetľuje, čo všetko musel počas komunizmu a hlavne v PTP prežiť, ale tvrdí, že mladí ľudia tomu veľmi nerozumejú. Vidí veľký nezáujem, hlavne mladých ľudí, a mrzí ho, že sa nezaujímajú o veci okolo nich.

Komunisti mu zobrali v 50. rokoch pár rokov života a niekoľko dní, ktoré z nevysvetlených dôvodov nadsluhoval, hoci ich mohol stráviť produktívnou prácou: „Nič som nespravil a ma prenasledovali, ale za čo? Za to, že som sa narodil! Dúfajme, že už bude lepšie. Ja som sa nikdy na život nesťažoval, ja som to bral tak, že to prišlo, a to treba prežiť a bojovať proti tomu. Aj som tak robil.“ 

V súčasnosti žije na dôchodku uprostred svojej početnej rodiny v Martine. Dlhé roky hrával šach a mrzí ho, že kvôli slabnúcemu zraku sa už nemôže venovať svojej vášni - čítaniu. Rád spomína na svoj život a rekapituluje. „Mám aj na čo... Veľa som toho zažil, veľa skúsil, veľa prežil, mám aj medzi čím vyberať. A je to dobré.“ 

Mladej generácii odkazuje: „Nebáť sa života, bojovať, bojovať, byť tvrdý a odolávať voči tvrdosti života, nedať sa ponížiť, zničiť. Treba odolávať voči všetkým nástrahám a raz predsa len človek musí zvíťaziť, keď bude chcieť a keď bude o to bojovať. A ono je aj dobré, že je život tvrdý, keby bol taký ľahký a jednoduchý, tak nebolo by ho ani zaujímavé žiť.“ Napriek tomu, že aj jeho život bol často tvrdý, rozhodne trvá na tom, že je hlavne pekný.