Imrich Močko

„Nikto nevedel, že či by bol za niečo trestaný, že by niečo spáchal. Jednoducho, tam nebolo žiadnej výmluvy, chytili vás, hodili do auta a museli ste ísť do gulagu. Tak vtedy hovorila tá domáca, že sa počíta, že tak už okolo 15 miliónov ľudí takto Stalin skántril. Tak oni, aj keď tam tí Nemci prišli, oni (Rusi) aspoň hovoria, že hoci je to teraz takto zle, aspoň nemusíme ísť teraz do tých gulagov, aspoň ten život skončíme doma. A potom mi hovorí: ,Poď sa posmotriť do izby.’ Tak išiel som, tak v kútiku bola ikona vyrezávaná a večné svetlo. A hovorí, že toto je náš kostol. Slzy jej zaliali tvár chudere. No viete, ja som mal 22 rokov, ale aj mne sa slzy zjavili v očiach. Takýto stav, takto s ľuďmi nakladať, toto bolo strašné voľačo. Tak tu som zistil, že čo je to ten komunizmus. Ja som si ten komunizmus celkom inak predstavoval. Ale potom som videl, že komunizmus a fašizmus, to je najhoršie, čo môže byť na svete. To boli najhoršie diktatúry.“

„Však za komunizmu, bývalé ministerstvo vnútra, to boli všetko stopercentní komunisti. Keď prišiel prevrat, teda Nežná revolúcia, pár ich vystúpilo a ostatní odišli. Prevrátili takto kabáty a zas na nás išli ako predtým. Katastrofa. Viete, ja som potom dostal v roku 1991 rehabilitačný list, ma rehabilitovali teda. Ja som to, nie je to tak dávno, asi dva mesiace dozadu, poslal pánu ministrovi naspäť. Aby si to založil do zrkadla, že ja to nepotrebujem také osvedčenie. Čo mi spravili, že 40 rokov som nebol človekom, a čo som dostal, almužnu? Ani dôchodky, ani nič. Takže načo teda mi dali ten papierik? Lebo ja ten papierik nepotrebujem, som im povedal, lebo v tom momente ako komunisti skončili, tak ku mne už nemal žiaden ,eštebák’ prístup ku mne, lebo ak by prišiel, už neodíde odo mňa. Lebo ja keď som bol ešte politicky nespoľahlivý, chodil ma kontrolovať jeden ,eštebák’ z Topoľčian, Benčík sa volal. Taký hnusný, oslopaný bol vždy. Panebože, to vtedy takíto ľudia mali strašnú moc.“