Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tibor Molek (* 1930)

• narodil sa v roku 1930 v Banskej Bystrici

• koncom 30. rokov sa jeho rodina presťahovala do Senca a následne do Bratislavy

• po roku 1948 nastúpil na štúdium práva na univerzite v Bratislave

• v snahe bojovať proti komunistickému režimu založil pre francúzsku špionážnu službu špionážnu bunku

• pre jeho názory a aktivity ho z vysokoškolského štúdia vyhodili

• v januári 1952 spolu so svojou budúcou manželkou prekonali Dunaj a emigrovali

• cez Viedeň a Linz sa s priateľkou dostal do Mníchova, tu získal miesto v Rádiu Slobodná Európa

• v 50. rokoch bol vyslaný do Lisabonu, kde vybudoval slovenské oddelenie vysielania

• v rádiu pracoval až do svojho dobrovoľného odchodu po roku 1989, vystupoval pod pseudonymom Dolina

• dodnes sa vracia rád a pravidelne na Slovensko

Narodil sa v roku 1930 v Banskej Bystrici ako jediný syn miestneho úradníka. Výrazne ho formoval hlboký vzťah ku kraju v okolí rodného mesta, kde prežil krásny začiatok svojho života. „Detstvo som mal úžasné,“ tvrdí. Koncom 30. rokov sa jeho rodina presťahovala do Senca, odkiaľ ich vyhnali dôsledky Viedenskej arbitráže v novembri 1938 – Senec na jej základe totiž pripadol Maďarsku. Rodina preto presídlila do Bratislavy, kde Tibor pokračoval v štúdiu na gymnáziu. Bol ešte len malým chlapcom, keď Slovensko zasiahli búrlivé udalosti, prinášajúce vznik samostatného slovenského štátu aj hrozivý vojnový konflikt. Existenciu Slovenskej republiky však vnímal pozitívne, hoci s pribúdajúcim vekom si začal uvedomovať aj jej totalitný charakter. Zásadne ho ovplyvnili skúsenosti s Červenou armádou, oslobodzujúcou hlavné mesto: „Tým, že sme zažili vojská takzvaného osloboditeľa, Sovietskeho zväzu, ktoré znásilňovali naše matky, rabovali, ničili Bratislavu. Keby ste to boli videli, tie obchody, to ničenie tých všetkých majetkov a hlavne znásilňovanie. To zanechalo v našej duši ohromný odpor, dokonca aj k ruskému jazyku, ktorý je veľmi krásny.“

Krátko po uchopení vládnej moci v Československu komunistickou stranou v roku 1948, nastúpil Tibor na štúdium práva na univerzite v Bratislave. Praktiky režimu i jeho ideológia v ňom ale od počiatku vyvolávali hlboký odpor, považoval ich za absurdné: „Tomu nikto neveril. V novinách sme čítali iba šport.“ Sám dokonca pracoval ako redaktor Športu, čím získal pre univerzitu potvrdenie, na základe ktorého sa nemusel zúčastňovať všetkých prednášok. Univerzita totiž získavala čoraz výraznejší prokomunistický charakter, medzi Tiborovými spolužiakmi sa zrazu objavilo množstvo „rýchlokvasených“ maturantov, predháňajúcich sa v podpore vládneho režimu. Zmenilo sa aj zameranie štúdia. „Kedysi boli prednášky z rímskeho práva päťkrát do týždňa, znížili ich na dva dni... ostatné sa odohrávalo na politickom poli. Aj skúšky... To nás doviedlo k tomu, že sme protestovali. Proti zberu papiera, proti zakladaniu krúžkov, proti zveľadeniu komunizmu, čo ale doviedlo našich súdruhov k tomu, že nás jeden po druhom vyhadzovali.“

Tibor nepatril k tým, ktorí sa len pasívne prizerali, sám túžil prispieť k rozkladu vládneho systému. „Ja som založil špionážnu bunku pre francúzsku špionážnu službu, ktorej vedenie bol bývalý major Matúš. Ten ma skontaktoval so slovenskými, kanadskými emigrantmi, ktorí prišli do Bratislavy a presvedčili ma, aby som pre nich pracoval, čo som rád urobil.“ Začiatkom 50. rokov sa dozvedel o začatí vysielania Rádia Slobodná Európa (Radio Free Europe, RFE). „Zakladateľ a dôležitý funkcionár bol C. D. Jackson, ktorý mal pri otvorení rozhlasu aj prejav, v ktorom povedal, že odovzdáva tento rozhlas ľuďom Slovenska, ako aj Čiech. To je dar amerického ľudu, ktorý hádam bude tak dôležitý pre všetkých, že raz budeme slobodní.“ Jeho aktivity a zmýšľanie neostali bez povšimnutia a Tibora v druhom ročníku z vysokoškolského štúdia vyhodili. Keďže mu hrozil nástup do jednotiek Pomocných technických práporov (PTP), rozhodol sa pre definitívny odchod za hranice vlasti. Kým sa mu ho ale podarilo zrealizovať, musel sa určitý čas skrývať na území Slovenska. Jeho otec v tom čase už nežil a matku o svojom zámere neinformoval. 

K samotnému úteku prišlo v polovici januára 1952, keď sa spolu so štyrmi ďalšími osobami, medzi ktorými bola aj jeho budúca manželka Anka, odobrali k rieke Morava, vlievajúcej sa pri Devíne do Dunaja. „Predpokladali sme, že bude plytká, takéto informácie sme mali. Toto pásmo už bolo zakázané, na to sme dostali falošné priepustky...“ Ľadová voda ale ich postup veľmi spomalila, bodala ich ako nože. Prepásli tak moment nepozornosti meniacich sa stráží, ktoré si ich všimli a začali po nich strieľať. Jeden zo skupiny podľahol infarktu, druhého zasiahla strela pohraničníkov. Tibor, Anka a posledný šťastlivec však dosiahli rakúsky breh. „Tam už nás prenasledovať nemohli, ale keď sme sa dostali do blízkej dedinky, nasaní, my sme mali zimné kabáty a nejaký malý kufor pri sebe, aby sme mohli ďalej existovať. Bola ohromne veľká zima v januári a preto aj rieka bola oveľa hlbšia ako sa predpokladalo. A sneh a ľadové kry a tak ďalej. V tomto stave som bol donútený zaklopať na oblok nejakého sedliaka, ktorého som  prosil, aby nás prijal.“ Utečenci museli improvizovať, pretože spojka, ktorá ich mala na druhej strane očakávať, neprišla. Napriek prekonaniu hranice neboli v bezpečí, pretože sa ocitli v sovietskej okupačnej zóne Rakúska. Sedliakovi na druhý deň zaplatili za pomoc hodinkami Tiborovho otca a vydali sa vlakom do Viedne. „Bol som tiež ozbrojený...Samozrejme, taxikári vo Viedni dostávali za hlavu určité peniaze, takže to bolo nebezpečné... vo Viedni som nasadol do taxíka a povedal taxikárovi: ,Tu mám pištoľ, tu nás musíte zaviezť na americký konzulát. Ak ma zavediete niekde inde, tak urobím konzekvencie.ʻ“ Taxikár ich našťastie nezradil.

V nasledujúcich týždňoch sa museli podrobiť dôkladným výsluchom zameraným na zistenie ich politických názorov a minulosti. Hoci prežívali obrovský pocit radosti, Viedeň neposkytovala emigrantom veľkú istotu. Bola rozdelená na okupačné zóny a sama spočívala v časti kontrolovanej Sovietmi. Vďaka americkej pomoci sa onedlho dostali do tábora pre utečencov vo Welse neďaleko Linza. „To bol obrovský medzinárodný láger, kde boli Rusi, Maďari, Poliaci, Slováci, Češi, Bulhari, Rumuni... osem až deväť tisíc ľudí.“ Neprekvapuje, že životné podmienky tu boli tvrdé. Samotné Rakúsko zápasilo po vojne s veľkými hospodárskymi ťažkosťami, s hladom a nezamestnanosťou. Keďže štáty prijímajúce utečencov mali vlastné kvóty, pre Tibora nastalo v tábore dlhé obdobie čakania. „Vtedy som sa s Ankou rozhodol, že prejdem na čierno hranice s Nemeckom.“ V porovnaní s prekročením Železnej opony bola táto prekážka len maličkosťou. Obaja mladí ľudia mali namierené do Mníchova, kde sa chcel Tibor uchádzať o miesto v Rádiu Slobodná Európa. „Tým, že už som pracoval pre rozhlas a pre Šport, mal som aj svoje vzdelanie, tak som myslel, že sa tam uplatním, čo sa aj po skúškach stalo.“ Vďaka svojmu talentu a nezameniteľnému hlasu bol prijatý do rádia, kde pracoval ako hlásateľ a neskôr režisér. „V prvom rade sme bojovali proti komunizmu správami, kultúrnym programom, politickými programami, domáci blok, zahraničný blok, komentáre, ale nikdy nie štvavosť. Vždy sme sa snažili hľadať pravdu.“

V rádiu museli používať pseudonym, aby zbytočne nevystavovali prenasledovaniu rodinných príslušníkov vo vlasti. Tibor si zvolil meno Dolina, no svoju identitu pred československými bezpečnostnými zložkami neutajil. Doplatila na to jeho matka, ktorú neminul trest odňatia slobody. Bez príčiny si musela odpykať viac ako tri roky v pankráckej väznici. Až oveľa neskôr mu povedala, že sa z jeho úteku radovala, „lebo vedela, že by som sa doma dostal do väzenia.“

            Tragickú dohru mali aj Tiborove aktivity, keď ešte pred odchodom do zahraničia založil protikomunistickú špionážnu skupinu. Za svojho nástupcu v nej si vybral Bernarda Nemčeka, s ktorým udržiaval kontakt i krátko po úteku v roku 1952. Prosil ho, aby bunku nerozširoval a nevystavil sa nebezpečenstvu odhalenia. „Oni urobili pravý opak.“ Bernardovi Nemčekovi sa to stalo osudným, pretože Štátna bezpečnosť v polovici 50. rokov jeho činnosť odhalila. Vykonštruovala veľký politický proces, v ktorom bolo súdených množstvo osôb. Bernard Nemček dostal trest najvyšší a v roku 1955 bol popravený.

            Tibor sa naplno venoval svojej práci pre Rádio Slobodná Európa, vysielanie ktorého komunisti neustále rušili. Preto bol čoskoro vyslaný do Lisabonu, kde mal za úlohu vybudovať slovenské oddelenie, vysielajúce z tejto oblasti na iných frekvenciách. Takýmto spôsobom sa podarilo šíriť signál napriek pôsobeniu rušičiek. „Čiže tá počuteľnosť bola pre poslucháča jednoduchšia a kvalitnejšia.“ Približne po dvoch rokoch sa opäť vrátil do Mníchova. Tu sa Tibor spolu s ďalšími kolegami pokúsil o založenie slovenského oddelenia, „aby sme mali vlastného šéfa a aby sme mohli naďalej vysielať v našom jazyku pre našich poslucháčov, čo ale vtedy nemalo úspech...všetky kľúčové pozície od evaluácie, od redakcií, od všetkých ostatných boli vlastne pod vedením českých kolegov. “

RFE nevyhnutne potrebovalo spoľahlivé informácie spoza Železnej opony, ktoré získavalo o. i. z pravidelného monitoringu československého rozhlasu. Dokázalo tak veľmi pružne reagovať vo svojom vysielaní na konkrétne udalosti či tvrdenia režimu. Ľuďom z Východu, ktorí mali vôľu s rádiom spolupracovať, pridelili poštové adresy po celej Európe, kam mohli adresovať listy pre RFE. „My sme mali svojich ľudí na hraniciach Československa na nemeckej pôde, ktorí odpočúvali naše vysielanie, akú má odozvu a ako ďaleko je rušené. Títo ľudia boli informovaní odkazmi domovu.“ Pozorne sledovali vývoj nielen na Západe, no ešte pozornejšie situáciu v komunistickom bloku. Uvítali zmeny, ktoré priniesli 60. roky v Československu, uvoľňovanie cenzúry a Pražskú jar. Zrazu dostávali väčší počet listov, prichádzalo viac ľudí, s ktorými nadväzovali kontakty. V roku 1968 sa dostala do Mníchova, prvý a posledný raz, aj Tiborova matka. Nádeje a očakávania ale zmaril augustový vpád vojsk Varšavskej zmluvy.  „Trpeli sme s našimi občanmi tak isto ako oni doma.“

Postupom času prechádzala Slobodná Európa zmenami, s ktorými sa Tibor nie vždy stotožňoval. Dostal nových kolegov, ktorí boli v minulosti členmi komunistickej strany „a títo ľudia hájili do určitej miery socializmus, socializmus reformovaný.“ Avšak vedomie, že tento režim stále ovláda jeho vlasť, ho rozhorčovalo. Rovnaký režim sa pokúšal znemožniť nepohodlné vysielanie nielen rušičkami a nasadzovaním tajných agentov do štruktúr rádia, ale v roku 1981 aj bombovým atentátom. „Traja z nás, Antalič, Skukálek a Maruška [Puldová], boli ťažko zranení. Dokonca Skukálek už ani nemohol ďalej pracovať ako pracoval. On bol aj výtvarník, aj redaktor a zanechalo to stopy aj na Antaličovi, aj na Maruške...“

Tibor pokračoval svedomito a s presvedčením vo svojej práci až do Nežnej revolúcie. Vždy veril, že človek musí bojovať za to, čo mu káže srdce a rozum. „Za oblokmi rozhlasovej stanice Slobodná Európa som zostarol... Pre mňa tým, že boj proti komunizmu skončil, že sa v osemdesiatom deviatom, deväťdesiatom zrútil, že bola sloboda, dal som sám, dobrovoľne výpoveď.“ Pád komunizmu prežíval rovnako radostne ako občania v Československu, čoskoro na to  smerovala jeho prvá cesta do vlasti. Napriek tomu, že sa životu v Nemecku veľmi dobre prispôsobil, tvrdí, že človek v exile nikde nie je doma. „Aj ten chlieb chutí inak doma ako v cudzine.“ Po návrate ho ale čakal nejeden šok: „Zanechal som v päťdesiatom druhom v januári Bratislavu, bývali sme na Povrazníckej ulici neďaleko YMCA... a táto ulica bola presne taká špinavá a presne taká nemožná, ako som ju zanechal. Hovoril som si: ,Je toto možné?ʻ“ Na Slovensko sa však dodnes vracia rád a pravidelne.