Aquinata Ružena Nagyová

"Bolo to v polovici štúdia. A tak nás sústredili, vyhnali nás z kláštora, aby sme si zobrali len to najnutnejšie. Tak v jednom kufríku a jednej taštičke som niečo mala. To najpotrebnejšie. Museli sme vonku nastúpiť do autobusu. Teda, civilná taká milícia tu bola. Jedna pani, čo tu mala dcéru, poslala friškom k mojej mamičke, aby šla, že nás už vyvážajú. Tak mamička tam stála, pozerala na mňa, pretože som jedináčik. A sa pýtala, že "kam?", len takto, očami. Ja som ukázala, že neviem. Ani sme nevedeli, kam nás vezú. Tak nás do Nových Zámkov, tam nás sústreďovali. Tam sme boli viaceré rehole. Celý rok sme tam boli."

"Takže sme boli stále zamestnané. A my sme robili všetko – záhradu, ústredné kúrenie, upratovali, zašívali, varili, všetko robili sestry. Tak oni 24 rokov, čo sme boli u tých detí, vobec nevedeli, že je nejaká absencia, pretože sestra zastupovala sestru. Vždy všetko bolo v poriadku. Dostali sme aj tú zástavu, že sme najlepší ústav v Československu. Ale my sme tú zástavu skovali do komory, kde sme mali také pomôcky na vyučovanie. A keď prišiel tento riaditeľ, tak hovoril: "vy ste dostali odmenu, vy máte niekde tú zástavu. Áno, máme to v komore. To musí von! To musí každý videt! My robíme pre Pána Boha, z lásky k Bohu vychovávame tie deti." Koľko krát nás chceli dať do civilu. A vždy tam bolo jedno dievča, zamestnaná v kancelárii,ona vždycky všetko prezradila. Ona bola komunistka, ale nás mala strašne rada. Zvlášť tú jednu sestru. Tá nám vždy hovorila: "sestričky, pojdete do civilu, pripravte si šaty". A cez noc sa to vždy tak zvrtlo."