Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marianna Némethová, rod. Krajčírová (* 1948)

• narodila sa 1. júna 1948 v Košiciach

• obaja rodičia boli športovo zdatní, má sestru Dagmar

• napriek zdravotným ťažkostiam, ktoré Marianna zažila v detstve sa od 9 rokov naplno venovala športovej gymnastike

• účasť na troch olympiádach (1964 v Tokiu, 1968 v Mexico City a 1972 v Mníchove)

• je držiteľkou šiestich medailí z vrcholných súťaží a mnohých významných kolektívnych i individuálnych ocenení

• po ukončení aktívnej športovej kariéry v 1972 sa začala venovať profesii trénerky

• popri práci absolvovala štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave

• po roku 1989 pôsobila ako trénerka v Taliansku, kde prešla od vrcholového športu k záujmovému

• v súčasnosti žije v Bratislave, venuje sa mládeži a teší sa z dcéry i vnučiek, ktoré sa tiež venujú gymnastike

Marianna Némethová, rodená Krajčírová, je nositeľkou mnohých vzácnych titulov a oslovení ako športová legenda, gymnastka Slovenska 20. storočia či majsterka Československa, no je tiež živým dôkazom toho, že keď sa túžba, cieľavedomosť a vytrvalosť stretnú s tvrdou prácou, aj zdanlivo nemožné veci sa stávajú realitou.

Choroba nebola prekážkou, ale výzvou

Narodila sa 1. júna 1948 v Košiciach, rodičom, ktorí telom i dušou žili športom. Otec, vojak z povolania, bol cvičiteľ a bývalý gymnasta a mama sa venovala krasokorčuľovaniu a stolnému tenisu.  Mariannine začiatky na tomto svete však neboli ružové. „Na detstvo si príliš nespomínam, no z rozprávania mojich rodičov, starej mamy a dedka viem, že som sa narodila priškrtená, že ma museli oživovať, lebo v tých časoch mamičky ešte rodili doma, a nie v nemocnici.“ Postupne zistili, že malé dievčatko má vykĺbené obe nohy, čo bolo zásadnou ranou najmä pre otca. Keď sa spýtal lekárov, či môže takto choré dieťa niekedy v budúcnosti robiť šport, len odmietavo krútili hlavami. „On im vtedy povedal, že im dokáže, že každé jedno dieťa práve s vykĺbenými nôžkami by malo robiť nejaký šport, najmä základ športovej gymnastiky, ktorá pomôže časom dieťaťu nôžky úplne napraviť.“ A tak sa stalo, že z Košíc sa rodina presťahovala na Záhorie, odkiaľ pochádzal Mariannin otec. Z Moravského Sv. Jána to do Bratislavy nebolo ďaleko, a teda Mariannu si do špeciálnej starostlivosti vzali bratislavskí ortopédi. Najprv jej dali sadru, potom nosila i strojček. Otec však nezaháľal a obdobie, kedy nemohla riadne chodiť, dômyselne využíval. „Môj otec, aby nestrácal čas, tak ma aj s tou sadrou vešal na stromy a na dvere, a vypestoval vo mne vlastne takú prirodzenú silu. Moja maminka mi vždycky rozprávala, že sa ma pýtala: ,Marika, mám ťa zvesiť z toho stromu?‘ A ja som odpovedala: ,Nie, lebo ocko by sa hneval,‘ úsmevne spomína pani Marianna. Jej otec však dosiahol oveľa vyšší cieľ, než o akom sprvu sníval.

Keďže bol vojakom z povolania, takmer každé dva – tri roky sa museli sťahovať. Aj preto časť detstva prežili Marianna a jej staršia setra Dagmar i v Čechách, no od roku 1957 sa po Košiciach, Žiline, Ostrave a Olomouci usadili v Bratislave. „Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, tak moje prvé kroky, samozrejme, viedli do Sokolovne na Hlbokej, kam chodila i moja sestra Dáša. Ja som milovala to náradie.“ Práve tu jej obrovský talent a potenciál objavil tréner Ján Čížik. „Všimol si ma spomedzi toľkých dievčat a asi si vtedy povedal, že toto bude to pravé. Hneď ma zaradil do svojho družstva.“

Športové začiatky a prvé veľké úspechy

Jej školské časy boli plné aktívnych tréningov a cestovania, nakoľko sa od svojich deviatich rokov naplno venovala športovej gymnastike. Už v roku 1961 sa stala majsterkou republiky junioriek v Brne a v 1962 bola začlenená do ich reprezentačného družstva. Keď mala 16 rokov, prestúpila medzi seniorky a zúčastnila sa prvých majstrovstiev republiky, kde skončila na štvrtom mieste. Tým sa automaticky zaradila do československej reprezentácie putujúcej na olympijské hry v japonskom Tokiu v roku 1964. „Bola to pre mňa obrovská česť ísť na olympiádu po boku Věrky Čáslavskej, nakoľko ona bola mojím úžasným vzorom. Splnil sa mi sen.“

Okrem športového sna sa Marianne splnil ešte jeden sen, pre ňu azda v tom čase rovnako dôležitý – otec jej dovolil vziať si domov z útulku psíka. Túžba po ňom bola akýmsi hnacím motorom, ktorý dával Marianne silu zdolávať aj tie najťažšie športové výzvy. „My sme mali takú stávku s mojím otcom, že keď pôjdem na olympiádu, môžem si priviesť domov psíka, hoci on vždy tvrdil, že pes do bytu nepatrí. Ja som si vtedy ani neuvedomovala, aká je to obrovská vec zúčastniť sa podujatia, ako je olympiáda, ale ten pes ma jednoducho motivoval, aby som tvrdo trénovala.“

Pred olympiádou v Tokiu absolvovala Marianna prípravné dvojmesačné sústredenie v športovom centre v Nymburku a v Litvínove, na ktoré veľmi rada spomína. „Bolo to pre mňa náročné obdobie byť tak dlho bez rodičov, no Věrka Čáslavská mi bola ako staršia sestra, vždy mi pomáhala. Mali sme tiež veľmi dobrých trénerov. Slávka Matlochová a Vladimír Prorok nás predovšetkým učili jednému, že: ,V kolektíve je sila.‘ A toho sme sa medzi sebou vždy snažili pridŕžať. Vzájomne nám na sebe záležalo, a preto sa nám aj darilo.“ V tom čase sa olympijských hier väčšinou zúčastňovali ženy vo veku od 25 – 30 rokov, a teda Marianna bola najmladšou súťažiacou.

V priemere bolo československé družstvo v Japonsku tým najmladším. „Ako družstvo sme skončili so striebornou medailou, hneď za Sovietkami, no Věrka tu už bola prvá. Ja som bola dvadsiata druhá celkovo, takže si myslím, že svoj prvý štart som mala dobrý.“ Keďže Marianninou silnou stránkou boli bradlá a preskok, poverili ju zodpovednou úlohou ťahať tím. „Vždy ten, kto išiel prvý, určoval, koľko bodov dostane ten ďalší, a ja som išla pred Věrkou, aby ona po mne dostala ešte vyššiu známku.“ Veľké preteky, medzinárodné súťaže, tlieskajúce hľadisko, burácajúca hala, to všetko Mariannu doslova fascinovalo a viedlo k ďalším skvelým výsledkom. Dokonca aj v škole mala veľa priaznivcov a po návrate z olympijských hier ju čakalo milé privítanie a oslava nielen od predstaviteľov školy, ktorí jej vďačili za reprezentáciu, ale aj od blízkych kamarátok. „Na privítanie mi priniesli kilo pudingu so slovami: ,Prekvapila si nás milo, pudingu máš kilo.‘“ s úsmevom hovorí pani Némethová-Krajčírová.

Na majstrovstvách sveta v Dortmunde v roku 1966 už ich družstvo získalo cenné zlato a Marianna skončila celkovo na siedmom mieste. Dostala sa do finále na preskoku, kde bola piata. Za svoj osobný najväčší úspech pokladá výsledok z majstrovstiev Európy v Amsterdame v roku 1967, kde v pretekoch jednotlivcov skončila Věra Čáslavská prvá, a Marianna si vyslúžila bronzovú medailu. „Vo všetkých disciplínach som sa dostala do finále, kde som na bradlách získala ďalšiu bronzovú medailu, štvrtá som bola v preskoku a piata na kladine a v prostných. Bol to triumf československej gymnastiky. Věrka bola prvá, druhá bola Sovietka, a tretia zase československá gymnastka, teda ja.“

Rok 1968

Úspechy v súťaži družstiev zožala Marianna aj v ďalšej olympiáde v roku 1968 v Mexico City, hoci účasť na týchto vrcholových pretekoch nebola sprvu vôbec istá. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy a okupácia Československa vážne poznačila i to, ako svet vnímal krajiny, ktoré utláčali, a ktoré boli tými utláčanými. „My sme boli v Šumperku, pripravovali sme sa na olympiádu do Mexika, a zrazu sme nevedeli, či pôjdeme, alebo nepôjdeme. Bola invázia. Ja som sa tam stretla s poľskými vojakmi, prišli tanky a celé mesto bolo hore nohami. Mexičania najprv nechceli dať víza štátom, ktoré nás okupovali, no keďže by tým uškodili aj nám, nakoniec to povolili.“

Československá reprezentácia by ale bola veľmi slabá bez svojho najsilnejšieho článku – Věry Čáslavskej. Nakoľko Věra podpísala jeden z dvoch najvýznamnejších protestných dokumentov Pražskej jari Dvetisíc slov, hrozilo, že vládnuci komunistický režim jej nedovolí zúčastniť sa olympijských hier. Žiadali ju, aby svoj podpis stiahla, no ona tvrdo trvala na svojom presvedčení a odmietavom postoji voči okupácii Československa. Na olympiáde v Mexiku mala obhajovať zlato z Tokia a navyše: „Celý svet vedel, že sa tam bude vydávať za Josefa Odložila, českého reprezentanta v behu. Mali tam mať svadbu, a to si zase naše politické vedenie nemohlo dovoliť. Nakoniec sme teda za veľmi ťažkých podmienok vycestovali, no Věrka bola stále sledovaná.“ Družstvo získalo strieborné medaily a Věra Čáslavská obhájila olympijské prvenstvo, čím dala bodku za svojou športovou kariérou. Marianna skončila na štvrtom mieste. „Trošku ma to mrzelo, lebo som bola len maličký kúsok od bronzovej medaily.“ Z dvadsiateho druhého miesta sa oproti Tokiu posunula na svetovú deviatu priečku, čo bolo výnimočným úspechom, ako pre jej osobnosť, tak aj pre celé vtedajšie Československo. „Na pocit počas tej olympiády však nikdy nezabudnem. Keď sme vstúpili na Aztécky štadión s transparentom Československo, tak ľudia na celej tribúne sa postavili a začali tlieskať. Tento ich prejav solidarity bol pre mňa neuveriteľne silným zážitkom.“ Marianna sa do politického diania aktívne nezapájala, šport bol pre ňu prvoradým, a dokonca ako sama hovorí, na súťažiace Sovietky sa nikdy nepozerala ako na okupantov, kamarátili sa. Športová rivalita medzi nimi bola odjakživa, a to nielen v gymnastike, ale politickú nadradenosť a podradenosť medzi športovcami cítiť nebolo. „My sme sa o politike málokedy bavili, no verejnosť to vedela, a tá nám preukazovala veľa, veľa solidarity. Naopak tým, čo nás okupovali, neprejavovala žiadnu náklonnosť.“

Popri športe, svadba ...

Rok 1969 bol pre Mariannu veľmi významným rokom najmä z osobného hľadiska, nakoľko sa táto vtedy 21-ročná popredná československá gymnastka dňa 1. novembra vydala. Jej životným partnerom sa stal Miroslav Németh, ktorý vtedy pracoval ako technik v Bratislave. V ďalšom roku sa Marianna teraz už Némethová-Krajčírová zúčastnila majstrovstiev sveta v Ľubľane, kde jej družstvo skončilo na treťom mieste. Už tu vzhľadom na zdravotné problémy s chrbticou premýšľala o ukončení športovej kariéry, no keďže sa formovala nová generácia gymnastiek, družstvo potrebovalo skúsenú kapitánku a Marianna túto úlohu napokon prijala. V roku 1972 sa zúčastnila svojich tretích olympijských hier v Mníchove, kde družstvo skončilo piate.

Z mladej gymnastky profesionálna trénerka

Práve Mníchov bol miestom, kde sa Marianna rozlúčila so svojou športovou kariérou a začala ďalšiu etapu svojho športom naplneného života – tú trénerskú. Absolvovala trénerské školenie v Nymburku a popri práci profesionálnej trénerky úspešne zvládla štúdium na Fakulte telovýchovy a športu na UK v Bratislave. „Svoju trénerskú kariéru som začala v malej telocvični v bratislavskom PKO, kde som začala i tú športovú. Postupne bola ale dokončená špecializovaná telocvičňa na Trnavskej ulici, ktorá mi poskytla priestor na 25-ročné pôsobenie trénerky z povolania.“ Keď mala Marianna 26 rokov, narodila sa jej dcéra, ktorá sa stala zmyslom jej života. Dostala meno po úspešnej mame a neskôr bola i juniorskou reprezentantkou ČSSR. Kvôli zraneniu však s vrcholovou gymnastikou nepokračovala. Marianna sa vždy snažila dávať rodinu na prvé miesto, a aj vzhľadom na to netúžila po odchode za hranice. Hovorí, že aj napriek tomu, že režim nebol naklonený slobodnému pohybu ľudí za hranice Československa, ona ako športovkyňa vďaka gymnastike spoznala svet. „Mňa na gymnastike bavilo práve to cestovanie, to súťaženie. Samozrejme, že náš režim to umožňoval viac-menej len športovcom. Keď sme išli na preteky, mohli sme vycestovať aj do kapitalistických štátov, ale medzitým sme mali rôzne poučenia. Mňa bavilo toto na tej gymnastike. Ťahalo ma to dostať sa von, vidieť veci, o ktorých som čítala v knižkách. Vidieť Rotterdam, Paríž, Fidži v Japonsku a tak ... Chcela som to vidieť naživo.“

Po revolúcii dostala množstvo zaujímavých pracovných ponúk v zahraničí, a hoci dovtedy takéto pracovné možnosti odmietala, zmena politických pomerov i narušené ľudské vzťahy ju presvedčili o opaku. V roku 1992 odišla do Talianska, kde bolo jej úlohou v malých mestečkách neďaleko Brescie vytvárať záujmovú činnosť pre dievčatá. Ako trénerka tu prešla od vrcholovej športovej gymnastiky k záujmovej, v čom denne nachádzala radosť. Mohla sa totiž deťom venovať aj po inej, než športovej stránke. Na majstrovstvách Talianska mala dlhé roky výborné výsledky a so svojimi zverenkyňami získala množstvo ocenení. „Vidieť dieťa na stupni víťazov, to je ten najkrajší pocit pre trénera.“ Systém trénovania v Taliansku bol však iný – „Kluby v Taliansku boli rozdelené na dva programy, na takzvaný komunistický a katolícky. Ten prvý bol taký prísny, disciplinovanejší a ten katolícky bol oveľa hravejší a uvoľnenejší. Neublížiť si, ale zacvičiť si. Práve kňaz tam bol ten, kto deťom vštepoval, že športovať je zdravé, je to fajn, a tento prístup ma veľmi nadchol.“

V Taliansku sa nevenovala len deťom, ale po večeroch cvičila i so staršími ľuďmi zdravotnú gymnastiku. Na Slovensko sa vrátila až po takmer 20 rokoch a opätovne sa zapojila do trénerského života v Gymnastickom centre v Bratislave. V súčasnosti sa venuje mládeži a teší sa z dcéry i vnučiek, ktoré sa taktiež venujú gymnastike. Od roku 2003 je držiteľkou Strieborných kruhov Slovenského olympijského výboru a je čestnou členkou Slovenskej gymnastickej federácie. Zúčastňuje sa rôznych športových podujatí, pomáha v olympijskom výbore a klube, participuje na školských besedách a delí sa o to, čo jej život priniesol. O svoje talenty i vzácne skúsenosti.