Jaromír Nickl

„Bol som doma, lebo mi zomrel otec. Dostal som dovolenku šesť dní, ale tam musel niekto spraviť chybu a vypísal to na celý mesiac. Ja som si to najprv nevšimol, len veliteľ mi povedal, tu máte na šesť dní. Lebo zo Žatca do Popradu, to je dobrá cesta, a vtedy ešte neboli elektrické mašiny. Ale využil som len tých šesť dní, lebo som dostal strach."

„Druhá svetová vojna prišla, sme mali dosť ťažkosti, lebo sme bývali pri stanici, a keď prišli partizáni, tak sa moc strieľalo, to bol taký rachot, že až. Ale sme to všetko prežili. Keď môžem tak povedať, nás považovali za spišských Nemcov. Ale otec, to bol vždy Moravák a mamka, tá bola len doma, ako domáca. A vtedy, keď bolo Československo, sa rozprávalo viacero rečami – slovensky, česky, poľsky, maďarsky, rusky, aj nemecky, prosto všelijako. Nikto nikomu nenadával, všetci spolu žili a vychádzali. Až keď prišla vojna, tak už bolo zle.“