Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Natália Krnáčová rod. Lassovská (* 1937)

• born April 17, 1937

• 1944-1945 her parents helped partisans and hid them in their house

• 1945 she spent the passing of the frontline in Kremnica

• 1948-1951 change of regime and expropriation of the family property

• 1952-1954 Natalia was unable to enrol to her high school of choice, persecution

• 1955 her father, also due to political attacks dies from a stroke

• 2019-present, she lives in Hrinova

Životný príbeh Natálie Krnáčovej je úzko spojený s úctou k vlastnej rodine a vzťahom k predkom. Natália sa narodila 17. apríla 1937 ako štvrté dieťa Jána Lassovszkého a Hildy Göllnerovej v Detve, rázovitom mestečku na strednom Slovensku. Komu priezviská oboch rodičov nezapadajú do regiónu, známeho ako kolíska slovenských tradícií, má správny pocit.

Žily, v ktorých koluje podnikateľská a umelecká krv

Natáliin otec Ján pochádzal z majetnej rodiny Lassovszkých, ktorí na strednom Slovenku žili už niekoľko generácií. Svojou pracovitosťou, umom a podnikateľskými vlohami sa postupne vypracovali medzi elitu nielen Detvy, ale aj širšieho regiónu. „Naše priezvisko bolo veľmi zriedkavé vôbec na celom Slovensku. Doma hovorili, že pochádza z Poľska a že prišlo s nejakým rehoľníkom, ktorý sa tu usadil a založil si rodinu.“ Ján Lassovszký spravoval rodinný veľkostatok, do ktorého patrila poľnohospodárska pôda o výmere vyše 70 hektárov, vlastný mlyn, liehovar a obchod. „Otec chcel byť zverolekárom, ale starý otec mu nariadil, že ako najstarší preberie rodinný podnik. Ale aj tak, prečítal o zvieratách veľa kníh, takže im rozumel a veľa ľudí sa za ním chodilo radiť, keď bolo dačo zle s kravou alebo s niečím iným.“  Dá sa povedať, že rodina prekročila tieň do seba uzavretého regiónu a mala európsky formát. „Otcova sestra Mária žila v Pešti, tak aj my sme s rodičmi doma hovorili po maďarsky, aby sme sa vedeli dohovoriť. Jeho brat Karol bol zasa hvezdár, študoval v Oxforde a odišiel do Ameriky, kde aj dožil.“ 

Natáliina stará mama Margita Lassovszká, rodená Holeschová, vyrastala v Banskej Bystrici. Jej otec Adolf, známy architekt, bol blízkym priateľom maliara Dominika Skuteckého. A práve pamätníčkina starká Margita bola ako 17-ročné dievča modelkou majstrovi Skuteckému pri tvorbe jeho najslávnejšieho obrazu Trh v Banskej Bystrici, hoci identita tajomnej slečny s červeným slnečníkom bola pripisovaná maliarovej manželke Cecílii. „Stará mama sa aj hnevala, keď ľudia hovorili, že je tam namaľovaná jeho žena. Pamätám si, ako hovorila: ‚Kdeže to mohla byť ona, veď to bola taká malá židuľa!‘“ Umelecké sklony prastarého otca Adolfa, ktorý tiež amatérsky maľoval, sa prejavili v jeho vnukovi a bratrancovi Natáliinho otca Dionýzovi Holeschovi, ktorí sa stal známym maliarom. Ten svoje prvé akvarely maľoval aj v Detve, práve keď navštevoval svojich príbuzných Lassovszkých. Nemenej významný pôvod mala Natália aj z matkinej strany, ktorá pochádzala z rodiny banskobystrických lekárnikov Göllnerovcov.

Manželom Jánovi a Hilde Lassovszkým sa postupne narodili štyri dcéry. V roku 1925 Magdaléna, o rok neskôr Katarína, o ďalšie tri roky Zuzana a nakoniec v roku 1937 Natália. „Všetky sestry dostali také obyčajné mená, iba ja panské. To preto, lebo ma pomenovali po druhej starej mame, ktorá medzitým umrela.“ Hoci bola rodina zabezpečená, rodičia dbali na kvalitné vzdelanie a láskavú výchovu svojich dcér. Staršie sestry, ktoré vyrastali v 30. rokov, však mali iné možnosti ako najmladšia Natália. „Sestry mali ešte aj svoje vychovávateľky a doma sa pravidelne konverzovalo svetovými jazykmi, aby sme nemali nikde problém dohovoriť sa. Ja som však začala chodiť do školy cez vojnu, keď sa už štúdiu nedalo natoľko venovať.“ 

Vojna a ohrozenie mladého života 

Druhú svetovú vojnu Natália prežila ako malé dievča, ktorého spomienky siahajú najmä na koniec konfliktu a prechod frontu. V podpolianskom katolíckom kraji ľudia väčšinou inklinovali k vládnej ľudáckej strane a keďže Ján Lassovszký sa so svojimi príbuznými k jej stúpencom neradil, bol pre domácich gardistov podozrivý. Natáliin otec bol presvedčený demokrat, a preto sa ochotne pripojil k podpore odboja. „Naši materiálne zo svojho obchodu podporovali francúzskych partizánov, ktorí boli istý čas aj u nás. Pamätám si jedného, čo sa volal Adolf. Preto lebo mal meno ako Hitler, tak nechcel aby sme ho volali jeho krstným menom, preto sme mu začali hovoriť Pepo.“ Francúzski partizáni našli v dome Lassovszkých príjemné útočisko, jednak tam bývali šarmantné dospievajúce Natáliine sestry, ale tiež preto, že im domáci rozumeli v ich materčine. „Partizáni sa dobre cítili pri našej mame, lebo ona sa po francúzsky učila ešte v škole. Aj ona bola rada, že si s nimi mohla precvičiť jazyk, lebo nemala s kým trénovať.“

Po odchode partizánskej skupiny z Detvy sa však partizán „Pepo“ do domu Lassovszkých ešte vrátil. „Tento Pepo k nám prišiel, a mal omrznuté nohy! Mama sa ho opýtala: ‘Kde si bol doteraz?‘ On: ‘Jedna žena ma držala v tých kopencoch, kde sú vonku uložené zemiaky!‘ Tam bol asi tri týždne schovaný, aby ho nenašli Nemci. Keď tá žena išla na zemiaky, tak mu tam hodila mlieko, alebo niečo na jedenie. Tak asi mu tam omrzli tie nohy.“ Pepo následne vyhľadal poľnú nemocnicu, kde na vlastné oči videl, aké sú praktiky sovietskeho zdravotníctva. „V nemocnici „liečila“ jedna Ruska. Nosila gumené rukavice, ktoré po operácii vyplákala v potoku, zavesila ich na žinku a potom robila! – Tie ruky a nohy pílila ako divá! Pritom mala v hube cigaretu!“ Francúzsky partizán sa zľakol a preto ušiel k Lassovzským, čím si zachránil svoje nohy a možno aj život. Natália ďalej spomína: „Neviem ako to mama vedela, ale tie nohy mu vyliečila petrolejom! Na to potom Pepo nezabudol. Keď prechádzal okolo, tak našej mame doniesol veľkú kyticu.“

Ján Lassovszký vďaka tomu, že výborne ovládal cudzie jazyky, bol prospešný pre odboj aj pri ďalších udalostiach. „Otec raz počul rozprávať sa nemeckých dôstojníkov, o tom, že vyšlú medzi partizánov svojich dvoch agentov v civile, ktorí sa budú tváriť, že sa ku nim chcú pridať. Preto to odkázal horárovi, ten partizánom a tí následne lesy opustili. Zostal tam len jeden, ktorý nemeckým agentom uveril a keďže nevedel kadiaľ partizáni išli, zastrelili ho.“ Natáliin otec prejavil hrdinstvo aj v ďalších príhodách, na ktoré spomínali v Detve viacerí. „Bol ešte jeden chlap, mojej kamarátky otec, ktorý bol aktívny komunista. Niekto ho udal a Nemci ho chceli zastreliť. A vtedy sa ho otec zastal, že to nie je žiadny komunista, že pracuje u neho a že ho dobre pozná. Ale to klamal, lebo robil v takej malej bryndziarni, ale tak ho zachránil.“

            Prechod frontu bol reálnym ohrozením pre všetkých, preto otec rodiny poslal na niekoľko týždňov svoju najmladšiu dcéru s jej starou mamou do Kremnice. Očakával totiž, že tam nebude toľko nebezpečenstva ako mohlo byť v Detve. „Veru to tam bolo aj pokojné. Len keď Nemci odtiaľ odchádzali podpálili zámocký kostol. My sme boli ukryté v pivnici, a celá horiaca strecha nám spadla pred dvere! Našťastie jedna pani aj s mužom vyšla von, tak tá zavolala pomoc, že sme tam zasypané.“ Natálii a jej starej mame sa s prispením šťastia nič nestalo. Domov sa 8-ročné dievča vracalo práve v deň svojich narodenín. „Pamätám si, že keď sme išli cez Lieskovec, tam bolo od bojov mnoho zbúraných domov.“

 

Znárodnenie a prenasledovanie rodiny

Život Lassovszkých sa po vojne nakrátko upokojil. Ako rodina, ktorá sa v lokálnom spoločenstve snažila vždy pomôcť, mala v Detve v povojnových turbulentných rokoch význačné postavenie. Situácia sa zásadným spôsobom zmenila po februári 1948, keď sa transformovali celospoločenské pomery. Veľkostatkári Lassovszkí sa stali pre reprezentantov novej komunistickej elity tŕňom v oku práve pre ich majetky. Znárodnenie sa dotýkalo práve Natáliinho otca, ktorý bol najväčším detvianskym „kulakom“. Samotné zabratie majetku malo veľmi smutný priebeh. „To boha hotová rabovačka. Otca poslali niekde preč a tí ľudia začali naraz všetko brať. Ešte aj mlyn rozobrali! A brali tí ľudia všetko, ako sprostí! Jeden niesol takú širokú gurtňu, že mu to bude na podrážky.“ Prebratie majetku bolo pre postihnutých jednoducho verejnou krádežou.

            Najväčšiu bolesť hlavný predstaviteľ rodinného podniku zažil neskôr, keď sa z jeho poľnohospodárskeho veľkostatku stal štátny majetok. „V našom dome potom otvorili textilku. Urobili ju z maštale, ženy tam ručne tkali rôzne látky a otcovi nechali, aby to viedol. Ale ani to sa im nepáčilo, aj to zrušili!“ Transformácia podniku do štátneho vlastníctva spôsobila odchod pôvodných zamestnancov. „Jediný kto tam zostal, bol Štefan Melich, ktorý sa staral o kone. Vravel nám, že zostal len preto, že sa bál, že bez neho ublížia tým koňom. Tak kvôli nim zostal.“ Podľa slov najmladšej dcéry, Ján Lassovszký veľmi trpel, keď videl ako sa jeho životné dielo a práca jeho predkov rúca pred očami. „Ešte sa im ponúkol, že bude ten poľnohospodársky podnik riadiť a že pomôže, aby jeho dovtedajšia práca nevyšla nazmar. Ale zbytočne, boli to veľmi závistliví ľudia a poslali ho preč.“ Okrem toho Jána Lassovszkého neustále spoločensky šikanovali kvôli triednemu pôvodu, a tým sa mu zhoršil zdravotný stav. Po troch rokoch od znárodnenia umrel v relatívne mladom veku, ako 63-ročný.

            Obmedzovanie práv rodiny nebolo len v majetkovej sfére, dotklo sa aj samotnej Natálie. Jej sestry ešte počas druhej svetovej vojny a krátko po nej študovali na vyššej dievčenskej škole a na gymnáziu, pamätníčka si však vyberala ďalšie štúdium už v novom režime. Teda vyberali ho za ňu iní. „V škole som sa neučila zle, na strednú som chcela ísť na farmáciu a stať sa lekárničkou. Riaditeľovi však prišiel prípis, že pôjdem na učilište, že moje miesto je vo fabrike. Tak som chodila na učňovku do Zvolena. Ešte aj tam prišiel papier z detvianskeho národného výboru, aby ma vylúčili, ale riaditeľ sa ma zastal. Takí sprostí boli tí Detvania! Zákerní komunisti! A koľko sa tým ľuďom náš otec napomáhal!“ Natália nakoniec odbornú elektrotechnickú školu doštudovala v Košiciach a po dvoch rokoch v Bratislave sa vrátila do rodného mestečka ku svojej mame.

 

Matka piatich detí

Zakrátko sa Natália vydala za Lumíra, syna architekta, ktorý na Podpoľaní projektoval cesty a mosty. Manželstvo však nebolo šťastné. A hoci sa z neho narodila dcéra Helena po niekoľkých rokoch sa pár rozviedol. „Keď sme išli z rozvodu, tak som mu povedala: ‘Poď, ešte si sadneme na pohárik. Za to, že sme rozvedení, nemusíme sa na seba hnevať.‘“ Natália sa po rokoch zoznámila v práci s vdovcom Petrom Krnáčom, ktorý sa sám staral o tri maloleté deti. Po čase sa k nemu s dcérou nasťahovala a následne sa za neho aj civilne vydala. Do novej rodiny sa narodil ešte jedno dieťa, syn Mikuláš. „Ja som mala deti veľmi rada, aj o manželove som sa starala ako o svoje. Učila som ich básničky, riekanky, dobre sa nám žilo.“ Po smrti prvého Natáliinho manžela sa Krnáčovci po vyše tridsiatich rokoch spolužitia zosobášili aj cirkevne.

            Na životnom príbehu Natálie Krnáčovej a rodiny Lassovszkej možno ilustrovať, ako násilné presadzovanie ideológie ničí nielen životy jednotlivých osôb a rodín, ale ako odstránilo elity a osobnosti, o ktorých sa spoločnosť v ťažkých chvíľach mohla oprieť. Prozaická závisť majetku a postavenia však prežíva všetky režimy a generácie. Ako však vypovedá pozitívne nastavenie pani Natálie, nad to sa dá povzniesť len cestou odpustenia.