Naftali (Juraj) Fürst

„Tak, ako som povedal, že sa nedá opísať, čo je to strach, hlad alebo zima, rovnako sa slovami nedá opísať, aký je to pocit dieťaťa stretnúť po tom všetkom opäť rodičov a pocity rodičov, ktorí opäť našli svoje dieťa."

„Mamička nám v rýchlosti našila do kabátov všelijaké nástroje, pílky a šrubováky. Mne, bratovi a sebe dala do kabátov podušky, aby sme vyzerali silnejší. Zrejme presne vedeli, čo sa tam deje. Predtým, keď už sme vedeli presne ten deň, kedy je transport, sme sa rozprávali s rodičmi a otec nám vysvetlil, že je pred nami hrozná cesta a treba spraviť, čo sa dá, aby sme sa tam nedostali. Preto sa rozhodli, že vyskočíme z vlaku. Vysvetlil nám, ako to bude, keď sa mu podarí otvoriť dvere. Ja ako najmladší som mal ísť prvý, potom vyskočí môj brat, potom mamička a on mal ísť posledný. Aj toto sa nedá vysvetliť. Ľudia nemôžu pochopiť, že rodičia hovoria decku, aby vyskočilo z idúceho vlaku. To je tiež situácia, ktorú ako dospelý človek nemôžem pochopiť. Ale keď som bol vtedy ako jedenásťročný, som si myslel, že je to pre nás dobré východisko, a bol som vtedy dosť blbý, lebo som si myslel, že vyskočiť z vlaku je ako šport, že je to sranda. Tak som sa veľmi nebál."