Karol Noskovič (* 1933  †︎ 2011)

Karol Noskovič (1933 – 2011)

„Tá vtedajšia Štátna bezpečnosť rozohrala proti nám takú hru,

nad ktorou dnes zastáva rozum.“

Karol Noskovič sa narodil 8. marca 1933 v malokarpatskej obci Viničné (okres Pezinok). Jeho rodičia pochádzali z maloroľníckych rodín a ako dieťa ho vychovávali v katolíckom duchu. V rodnej obci začal v roku 1939 navštevovať ľudovú školu. Už v tomto čase sa aktívne zaujímal o divadlo a šport. Svoje prvé divadelné predstavenie odohral ako šesťročný chlapec, neskôr sa stal tajomníkom divadelného krúžku a atletického oddielu Sokol. V roku 1944 nastúpil na Gymnázium vo Svätom Jure, no pretože práve vypuklo Povstanie, podmienky výučby boli  sťažené: „No, už ako chlapčisko som si myslel, že takto príde vojna aj k nám. Došli Nemci a ako sme tak chodili do školy v Jure, sem-tam boli spustené poplachy, začínali tu lietať lietadlá, vtedy sa nazývali nepriateľskými lietadlami, a teda musel byť poplach. Došiel som tam a povedali: ,Čo si došiel, človeče? Však tu v Jure je už vyhlásený poplach!‘“ Jeho otec neskôr zdedil časť pôdy, začal pracovať pre obilnú spoločnosť a vlastnými schopnosťami si postupne zabezpečil živobytie a postavil dom. V roku 1946 obilnú spoločnosť zrušili a Karolov otec sa zamestnal vo výkupnom podniku. Postupne však zisťoval, že nasledovné roky nebudú pre ich rodinu jednoduché. „Aj jeho potom komunisti vyhodili, po tom štyridsiatom ôsmom, lebo on mal postavený veľký dom. Hoci ten veľký dom nebol len z tých jeho zárobkov, ale bolo to za dedičstvo po starom otcovi, ktorý zahynul vo vojne.“

Karol Noskovič nesúhlasil s nastupujúcou kolektivizáciou, bol svedkom nespravodlivého náboženského prenasledovania a tiež poburujúceho mocenského vzťahu straníckych a obecných úradov voči jeho rodine, preto spolu s mladými priateľmi z dediny napísal v apríli 1951 leták s protištátnym obsahom. Odsudzoval v ňom komunistickú ideológiu aj to, že mnohí Slováci skončili pre svoje vierovyznanie v pracovných táboroch a väzniciach. Okrem letákov plánovala ich skupina, ktorú nazvali Mladé Slovensko, aj vysielanie kritických správ prostredníctvom vysielačky. Prišli však do kontaktu so spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). „Agent Holič sa dostal medzi nás takým spôsobom, že došiel do našej krčmy a pochválil sa, že on je z nejakej veľkej bratislavskej skupiny. Naletel na to jeden z našich chlapcov. Dali mu tam vypiť, no a čo osemnásťročný chlapčisko viac potreboval? Dal si dve poldeci a začal mu hovoriť, čo všetko chystáme a robíme, lebo mu uveril. To bola najväčšia chyba, že mu uveril, a tak sme už potom boli sledovaní stále.“

 Karol medzitým pokračoval v štúdiu, a keďže ho lákalo povolanie učiteľa, prestúpil na pedagogické gymnázium. Tu ho čakala zväzácka previerka: „Nebol som zväzákom. Keď však začali zväzácke previerky, bola zvolaná komisia, pred ktorú každého jedného z nás zavolali a hlavnou a vlastne jedinou otázkou bolo, či som idealista, alebo materialista. Áno, takto nás skúmali.“ Jeho odpoveď však nebola vyhovujúca. Povedal, že je idealista, a na otázku, či z neho do maturity vychovajú správneho materialistu, odpovedal, že sa nechce zmeniť. Odtiaľ jeho cesta viedla rovno za riaditeľom, mali ho vylúčiť zo školy.

Situácia sa síce zdanlivo upokojila, no jej následky na seba nenechali príliš dlho čakať. „Po čase sa Holič na nás opäť nakontaktoval prostredníctvom kamaráta, ktorý došiel k nám domov a povedal mi: ,Druhú septembrovú nedeľu budú dožinkové slávnosti a tam potrebujeme letáky alebo aspoň nejaké plagáty.‘ To bol potom vlastne jediný podklad k tomu, aby nás obvinili z protištátnej činnosti a nazvali to velezradou, za tento jediný letáčik!“ Voštvrtok 13. septembra 1951 bezpečnostné orgány zadržali Karola Noskoviča na ceste domov z Bratislavy. Previezli ho do vyšetrovacej väzby a podrobili výsluchu. „Pýtali sa ma, kde mám zbraň, začali ma ,filcovať‘ a takéto veci. Nevedel som im vysvetliť, že žiadnu zbraň nemám a v živote som ani žiadnu zbraň nemal! Len zbraň hľadali stále.“ Pri vypočúvaní sa príslušníci Štátnej bezpečnosti nestránili rôznych drastických metód: „Bili ma obuškami po chodidlách, po tvári, po hlave... Striedali sa pri mne, keď už boli unavení. Asi po dvoch hodinách poriadnej bitky som zistil, že s týmito ľuďmi sa inak nedá, že treba jednoducho povedať, čo chcú počuť. Kričali: ,Skapeš, skapeš, skapeš...‘ A ja som skutočne v strachu čakal, že ma odstrelia. Pýtali sa ma: ,Prečo ste taký krvavý?‘ Pokým som im hovoril, že to oni ma tak dobili, mlátili ma ďalej. Bol som v koncoch, a teda som potom jednoducho zakričal, že som sa potkol a spadol som. ,Dobre, padol, to je ono,‘ tá odpoveď sa im páčila a tú dali aj do zápisu.“ Následne ho dobitého odviezli do Leopoldova, kde ho vypočúvali vyšetrovatelia z Bratislavy. „Až neskôr som sa dozvedel, že to bol ten leopoldovský mlyn, kde nás eštebáci mleli jeden deň za druhým.“ Vzdoroval im dva mesiace, za čo ho príkladne potrestali. Vyvíjali naňho veľký psychický nátlak. Tvrdili, že ak sa neprizná, jeho rodinu odvlečú na Sibír a nikdy ju už neuvidí. Tiež sa vyhrážali, že za velezradu mu hrozí trest v rozmedzí od desať rokov až po trest smrti. Dúfali, že ho tak zlomia. „Celú noc nám svietilo svetlo v cele, nemohli sme vlastne poriadne zaspať. V tej cele sme mali len holú podlahu a v jednej deke sme boli zmotaní, takže nás to všetko tlačilo. A počas noci nás naozaj mohli kedykoľvek ľahko zobudiť a potiahnuť znovu na to kruté vyšetrovanie.“ Psychický teror, pobyt na samotke celých 110 dní, bol mnohokrát oveľa horší ako fyzické mučenie. „Nakoniec som predsa len dúfal, že pri súde tá pravda vyjde na povrch. Nevyšla...“

Na základe vykonštruovanej zápisnice bol Karol Noskovič obvinený z velezrady a Štátny súd v Bratislave ho 22. apríla 1952 odsúdil na šesť rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a prepadnutie celého majetku. „V podstate potom, keďže ma odsúdili na šesť rokov, som bol spokojný s tým, že predsa len žijem. To bola prvá vec. Žijem. Tie strachy z toho, že ma obesia, alebo že mi zoberú život, prestali... Žijem a dúfal som, že snáď prežijem aj tie väzenia a práce, kam pôjdem. Hoci, to som ešte nevedel, kam presne pôjdem, čo je v Jáchymove, čo ma tam čaká.“

Karol prešiel viacerými väznicami počnúc Ilavou cez Jáchymov, Příbram či Leopoldov. Tam zakúsil nielen nevraživosť dozorcov a spoločnosť rôznych ťažkých zločincov, ale i zimu a hlad. V Jáchymove bol v lágri Svornosť. „Nepríjemné tam bolo, že keď nás vyviezli hore na tú šachtu Jozefku, a keď sme vyfárali, hlavne v zime, boli sme mokrí ako myši. Tam tá voda tiekla aj nad nami, aj pod nami. A tie takzvané ,fáračky‘, tie gumáky, ktoré sme mali, tie nám zmrzli a my sme v tých ľadových ,krunieroch‘ museli fárať.“ Ďalej ho presúvali z tábora do tábora, a tak sa stretol aj so svojím otcom Antonom, ktorý bol odsúdený ako dedinský kulak. Po odpykaní časti trestu Karola na matkinu žiadosť a vzhľadom na to, že bol uväznený aj jeho otec, prepustili domov. Vzápätí absolvoval vojenskú službu bez zbrane v pomocno-technickom prápore (PTP) v Ostrave. Po návrate z PTP sa oženil a pracoval ako robotník. Totalitnej minulosti sa však po dlhé roky nezbavil. Vždy rád spomínal na priateľstvá, ktoré nadviazal s rovnako nespravodlivo odsúdenými spoluväzňami, a dúfal v pád komunistického režimu. Rok 1989 pre neho znamenal čas, keď malo byť Slovensko konečne slobodné a malo začať „žiť“ demokraciu. Od novembra 2004 do februára 2008 predsedal Konfederácii politických väzňov Slovenska a od marca 2008 do svojej smrti bol jej podpredsedom: „Podarilo sa nám založiť Konfederáciu politických väzňov, síce trošku neskôr ako ju založili Česi, ale podarilo sa nám to... Takže to bolo šťastné zvítanie tých ľudí z rôznych táborov a väzníc. Mnohí sme sa stretli po dlhých rokoch...“ V rokoch 2003 až 2009 bol členom Správnej rady Ústavu pamäti národa. V septembri 2008 mu prezident SR na návrh Ústavu pamäti národa udelil Rád Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ľudské práva. „Mnohé krásne veci sme vytvorili a bolo to nádherné. Veľa to pre mňa znamenalo.“ Na pietnej spomienke na nespravodlivo a protiprávne väznených v Leopoldove  27. augusta 2011 mu Konfederácia politických väzňov Českej republiky udelila pamätnú medailu III. odboja, ktorú si však už Karol Noskovič nestihol prevziať.