Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Novotný (* 1958)

• narodený 12. 1. 1958 v Hořicích v Podkrkonoší v Čechách

• v rokoch 1986 - 1992 študoval na Vysokej škole umělecko-průmyslovej v Prahe v ateliéri úžitkového sochárstva

• aktívne sa zúčastnil Nežnej revolúcie

• v rokoch 1992 - 1999 pedagogicky pôsobil ako externý pracovník na Technickej univerzite v Košiciach

• dodnes učí na TUKE na Fakulte umení výtvarné materiály a technológie v ateliéri slobodnej kreativity

• v súčasnosti žije pri Košiciach v Nižnom Klátove

Otcov odpor voči komunistom zapríčinil dlhodobé neprijatie na VŠ

Ivan Novotný sa narodil 12. januára 1958 v Hořicích v Podkrkonoší v Čechách, no celé detstvo prežil v Topoľčanoch. Pokojný život prerušil až rok 1968 a sovietske tanky v uliciach českých a slovenských miest. Jeden z tankov mieril hlavňou dokonca na budovu pošty, v blízkosti ktorej rodina Novotných bývala. O pár rokov neskôr Ivan vyštudoval umelecké kováčstvo na strednej škole v Kremnici. Otec bol predsedom odborov v Hydromelioráciach Topoľčany a jedného dňa sa dostal do konfliktu s podnikovým komunistickým vedením. Následne mu dali výpoveď, no uvedomili si, že na jeho miesto nemajú rovnako kvalifikovaného pracovníka, tak výpoveď odvolali. Novotného otec už však ďalej pracovať v Topoľčanoch nechcel a presunul sa do Zvolena.

Jeho syn Ivan Novotný netušil, že tento incident by mohol byť príčinou, prečo ho nechcú prijať na vysokú školu v Prahe: „Ja som si to vtedy neuvedomoval. Veľa vecí vo vašom živote vám dôjde až neskôr. Keby som vtedy videl svoje kádrové materiály, hneď by mi to došlo. Mne bolo jasné, že môj otec bol nepriateľ socializmu a viackrát sa o komunistoch aj neslušne vyjadril. Tak som zažil na jedných talentových skúškach, že som odovzdal veci a chalani mi hovorili: ,Ivan, ty to máš perfektné, ty už si teraz prijatý. Ale čo my?´ Samozrejme, nebol som prijatý, pretože prvoradé boli kádrové materiály. Sekundárne bolo, akú kvalitu práce za sebou zanecháte. Ešte aj naposledy som dostal vyrozumenie z talentových skúšok, že som neprijatý. Napísal som odvolanie a až potom ma prijali. V roku 1986 som tak začal študovať na Vysokej umeleckopriemyslovej škole v Prahe.“

Ivana konkrétne prijali na piaty pokus a až po odvolaní. Ešte pred začatím štúdia sa však stihol zamestnať ako výtvarník pre okresné osvetové stredisko v Topoľčanoch, následne absolvoval dvojročnú povinnú základnú vojenskú službu. Po nej pracoval ako výtvarník v Krajskom propagačnom stredisku v Košiciach a ešte stihol dva roky pracovať ako umelecký kováč. Až potom, deväť rokov po maturite, nastúpil Ivan Novotný na vytúženú školu.

Rozpustenie SZM pri Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe

Dňa 15. novembra 1989 bolo zvolané zasadnutie základnej organizácie Socialistického zväzu mládeže (SZM) pri Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe, ktorého predsedom bol Ivan Novotný. Účasť bola vysoká. Privolaný bol aj jeden straník ako svedok, aby hlasovanie prebehlo zákonne. Jedným z hlavných bodov hlasovania bolo rozpustenie základnej organizácie. Všetci prítomní hlasovali za. Toto rozpustenie však bolo pre pamätníka spojené so samými problémami, keďže vôbec netušil, že príde 17. november a revolúcia. Novotného už na druhý deň po rozpustení komunisti vláčili po rôznych straníckych schôdzach až po stretnutie s rektorom školy, ktoré boli sprevádzané s vyhrážkami. Ivanovi Novotnému bolo jasne dávané najavo, že v Prahe doštudovať nemusí. Hrozby prichádzali zo všetkých vyšších postov a už sa začal aj baliť domov na Slovensko.

Už počas tohto stretnutia o zrušení SZM študenti vedeli, že majú povolenú manifestáciu ku dňu 17. novembra na pamiatku Jána Opletala, študenta lekárskej fakulty, usmrteného v roku 1939 počas študentskej demonštrácie proti nemeckej okupácií Československej republiky. Manifestácia začala pred prírodovedeckou fakultou na Albertove, kde mal protest začať.

Zišiel sa obrovský dav, ktorý sa následne presunul na cintorín, kde bol Ján Opletal pochovaný. Prvé boli prejavy pražských profesorov, ktoré navnadili a podporili aj študentov. Za študentov mal prejav Martin Mejstřík, ktorý dal jasne najavo svoj protikomunistický názor. Študenti potom chceli ísť smerom na Pražský hrad, ale presvedčil ich neznámy človek s dôležitým argumentom, aby išli na Václavské námestie, keďže všetky dôležité udalosti v dejinách sa odohrávali práve tam. Presvedčivý dôvod strhol davy. Netušili, že je to pasca. Už na Národnej triede narazili na davy ťažkoodencov a zásahových jednotiek. Z apliónu sa začala ozývať veta: „Občania, rozíďte, sa. Toto zhromaždenie je nepovolené. Ak sa nerozídete, budú proti Vám použité donucovacie prostriedky!“

Na Národnej triede sprvu rozdávali dievčatá policajným jednotkám kvetiny, no jedna Ivanova spolužiačka z nižšieho ročníka tam dostala panický záchvat. To už bolo v čase, keď ťažkoodenci obkľúčovali dav študentov. Ivan hľadal cestu na únik. Ani odzadu sa nedalo uniknúť, keďže sa tam nachádzali obrnené transportéry, a spredu boli zase rady ťažkoodencov. Pamätník si však spomenul na jednu menšiu uličku. Zobral spolužiačku a utekali tadiaľ napriek tomu, že bola preplnená ťažkoodencami. Tí na danom mieste legitimovali ľudí, následne im zobrali občiansky preukaz a nasadili ich do autobusu, ktorý ich vyviezol za Prahu.

Jeden z dôstojníkov práve nakladal ľudí do autobusu a nestaral sa o to, čo robia jeho podriadení. Ťažkoodenec uvidel dievčinu v panickom záchvate a obzrel sa. Zistil, že ho jeho nadriadený nesleduje, tak sa im na chvíľu odstúpil na útek. Utekali do školy, ktorá bola zavretá, potom šli na internát Větrník, ktorý patril aj žurnalistom. Vo večerných hodinách sa študenti stretli a boli veľmi nahnevaní. Jedna študentka žurnalistiky so slzami v očiach priniesla správu o tom, že jej tam zabili spolužiaka. Začali telefonáty, najprv hercom na DAMU, s ďalšími sa dohodli stretnutia. Za víkend sa tak študenti dohodli, že obsadia vysoké školy a napíšu požiadavky smerom k politikom.

Vedúci študenti počas Nežnej revolúcie rátali aj s fyzickou likvidáciou

Budúci štrajkový výbor zasadol a zvolil koordinačný výbor, ktorý si za predsedu vybral staršieho skúseného študenta, Ivana Novotného: „Zvolili sme si pár ľudí na funkcie. Čo bol najväčší problém, neviem, či to bola len naša iniciatíva, ale my sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším - fyzickou likvidáciou. Moji spolužiaci sa tak rozhodli napriek tomu, že som predtým fungoval ako predseda SZM, a za mňa si zvolili aj tieňového nástupcu. Keď sme rozdelili funkcie, určili sme, že pred dverami vždy mali stáť traja študenti s kľúčom od vchodových dvier. Škola bola zamknutá. Keď niekto chcel vojsť do školy, zazvonil a dvere mu otvorili. Traja ľudia stáli pred dverami z bezpečnostných dôvodov. Dvaja by totiž nestačili v prípade fyzického napadnutia. Ak dvoch bijú, jeden uteká informovať, čo sa deje. Títo traja ľudia sa po každej hodine menili. Potom sme si na prvom stretnutí povedali, čo urobíme ďalej. V prvom rade zahajujeme okupačný štrajk - stávku. V druhom rade žiaden alkohol, fajčenie len na nádvorí, nie vo vnútri. Alkohol bol najtvrdšie sledovaný. Mne sa to stalo v prípade dvoch ľudí. Akonáhle som pristihol niekoho, ako konzumoval alkohol, povedal som: ,Buď ideš preč ty, alebo ja!´ Potom musel dotyčný opustiť školu. Ľudia to brali tak, že sa to nerobí pre alkohol, ale preto, aby sa tu fakt niečo zmenilo. Ďalšia vec, rozdelili sme sa na tri časti. Najskôr prvá tretina ide na internát, zoberie si spacáky, oblečenie, hygienické potreby, aby sme tu mohli skutočne slušne žiť. Je možné, že tu budeme pol roka.“

Prišli i rôzni ľudia, ktorí okupujúcim študentom dávali peniaze na fungovanie počas celého semestra. Keď študenti nevedeli, ako postupovať, mali kontakt aj na výtvarníkov z galérie Mánes, ktorí boli styčným bodom a hlavnými poradcami: „Mali prax z 1968-ho roku, kedy sa niečo podobné dialo na školách, a vedeli už, čo bude sa diať. Na tretí deň okupačného štrajku sa odohralo také divadlo, že pred školami začali chodili autobusy s plne naloženými milicionármi. Približne v tom čase začali aj prvé provokačné telefonáty typu: ,Počujte, opustite školu, idú na Vás ozbrojení milicionári, budú vás likvidovať.´ Po takomto telefonáte vám do smiechu nebude. Zvolali sme stretnutie, oboznámil som ich s telefonátom. Po treťom dni ľudia nespali a začala psychika inak fungovať ako za normálnych okolností. Ľudia začali robiť chaos. Určitý počet ľudí z školy odišiel s výhovorkami: ,Počuj Ivan, tu je to v poriadku, ja idem robiť revolúciu ku nám na dedinu.´ Alebo: ,Ivan, ideme sa za vás modliť na internát, to má väčší význam,´ povedali praktizujúci kresťania. Určitý počet ľudí z školy odišiel, ale nemohli sme im to vyčítať.“ Tieto výhražné telefonáty začali v tretí deň okupovania škôl. Tri dni bez spánku boli kritické i pre študentov, ktorí odišli.

Následne bol Ivan Novotný ako zástupca študentov pozvaný na rokovanie s komunistickým vedením, ktoré sa odohrávalo za Prahou v časti Zbraslav. Po tretej prebdetej noci mal pocit neustáleho vyčerpania. Stretnutie bolo veľmi opatrné, pretože ani jedna zo strán nevedela, aké kroky môže podniknúť.

Úmysly študentov boli jasné: nevzdať sa. Samozrejme, počas štrajku, ktorý trval do februára 1990, prišli na jej účastníkov i slabé chvíľky, keď chceli opustiť nepohodlné priestory školy. Vtedy Novotný žiadal o pomoc a radu výtvarníkov z Mánesu, ktorí mu poradili, aby zamestnal čo najviac ľudí konkrétnym činnosťami a aby spravil konkrétny program. Urobili veľa prednášok a vytvorili množstvo propagačného materiálu. Zorganizovali dokonca prednášku s bývalým policajtom, ktorý sa zúčastnil akcií proti študentom a následne podal po 17. novembri 1989 výpoveď.

Takto prežili študenti väčšinu semestra. Následne denník Mladá fronta - podľa Ivana Novotného ako prvý - napísal pravdu o Nežnej revolúcií. Na vysokých školách začali podrobné rozhovory medzi študentami a profesormi, ako by malo vyučovanie po páde komunizmu vyzerať, aby sa revolučné predstavy uplatnili aj po revolúcii.

Ivanovi Novotnému i ďalším študentom uznali semester v štvrtom ročníku za absolvovaný. V roku 1991 pamätník absolvoval stáž v Taliansku,  ktorú si patrične zaslúžil. Bez problémov doštudoval a dnes učí na Fakulte umení Technickej Univerzity v Košiciach odborné predmety pre celú fakultu, a tiež v sochárskom ateliéri.