Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Róbert Novotný (* 1963)

• narodený 20. marca 1963 v Bratislave

• v júni 1982 emigroval do mesta Bazilej vo Švajčiarsku

• v emigrácii pokračoval v disidentskej činnosti

• spoluorganizoval pochody, vydával letáky, brožúry

• v konšpiračnom byte bol po potýčke s agentmi ŠtB postrelený

• stal sa členom tajnej prevádzačskej skupiny

• pomáhal ľuďom z Československa utiecť do Švajčiarska alebo Nemecka

• po viac ako tridsiatich rokoch sa vrátil natrvalo na Slovensko

• dnes žije v Banskej Štiavnici

Rodina Róberta Novotného sa po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy dostala na zoznam disidentov a nepriateľov štátu. Rodičia prišli o zamestnanie, deti mali problém dostať sa na strednú školu. Róbert bol od mladého veku aktívnym horolezcom, vďaka čomu sa mu podarilo pod zámienkou zahraničnej expedície emigrovať v roku 1982 do Švajčiarska. Tam pokračoval v disidentskej činnosti. Stále bol však prenasledovaný agentmi československej tajnej služby, čo mu prinieslo obrovské komplikácie a problémy. Neskôr sa stal členom prevádzačskej skupiny, ktorá pomáhala utekať ľuďom z Československa do zahraničia.

Vojská Varšavskej zmluvy spoza mikrofónov

Róbert sa narodil 20. marca 1963 v Bratislave otcovi Emilovi a matke Irene. Má staršieho brata Emila. Obaja rodičia pracovali v rozhlase. Mama bola spoluzakladateľkou relácie Pozor, zákruta. Otec hlásil aj televízne noviny. Po začiatku okupácie Československa v auguste 1968 sa z nich stali disidenti, pretože rodičia informovali o aktuálnom dianí v krajine.

Róbert, hoci mal vtedy iba päť rokov, si na to ráno spomína dodnes: „Zobudil som sa na strašný hluk. Všetko rinčalo, obloha bola úplne plná lietadiel, helikoptér.“ Otec šiel do televízie, no vrátil sa odtiaľ so slovami, že sa tam strieľa a televízia je taktiež obsadená. Na druhý deň rodina ušla do Viedne. Otec Emil dostal ponuku na prácu v Austrálii, kde mal už predbežne dohodnuté miesto v austrálskej televízii, no nevedel po anglicky a rovnako nechcel opustiť rodnú vlasť. Po asi mesiaci sa rodina vrátila do Československa.

Obaja rodičia boli okamžite vypočúvaní a následne vyhodení z práce. Otcovi sa podarilo zamestnať v Zväze invalidov, kde pracoval ako pisár, zatiaľ čo mama načierno šila doma kostýmy a šaty pre televízne hlásateľky. Róbert sa na istý čas dostal do dvadsaťštyrihodinových jaslí, kde ho dvakrát veľmi zbili, pretože odmietal jesť. Spätne to prisudzuje stresu zo všetkého, čo sa okolo neho dialo. Po tejto skúsenosti začal pamätník odmietať akúkoľvek potravu, čo malo za následok absolútnu podvýživu. Do dnešného dňa nekonzumuje žiadne mäso, mlieko ani vajíčka.

Problémy so štúdiom

Kvôli zlým skúsenostiam z detstva Róbert na základnej škole bojkotoval ruštinu, v dôsledku čomu mal problémy s učiteľmi: „V ôsmej triede, keď sa robili testy na základe, ktorých sa rozhodovalo, kam ďalej, mi učiteľka ruštiny sľúbila: ,Novotný, ty sa nikam nedostaneš, len kopať.‘“ V deviatom ročníku mu dokonca dala robiť reparát. Okrem toho mali aj s bratom zlé kádrové posudky, takže na Strednú umeleckú priemyslovú školu ho neprijali. Brat Emil sa dostal do BESky (veľký podnik v Bratislave), neskôr ho po známosti prijali na hotelovú školu v Piešťanoch. Róbert sa zasa po známosti dostal na učňovskú školu ako sochár kameňa. „Na niečo to nebolo zlé, pretože som sa tam naučil pracovať priamo vo výrobe. Sekať do kameňa,“ hodnotí spätne.

Športová kariéra – cesta k emigrácii

Róbert bol odmalička aktívnym športovcom a už v relatívne mladom veku sa dostal do širšieho kádra slovenskej horolezeckej reprezentácie, v rámci ktorej chodieval liezť do Tatier, Česka či východného Nemecka. Reprezentácia sa začiatkom 80. rokov chystala na expedíciu do Švajčiarska. Na základe apelu Československej telovýchovnej jednoty, trénerov horolezeckého zväzu a ich odporúčaní dostal Róbert vycestovaciu doložku a povolenie.

Emigrácia si vyžadovala pomerne veľký obnos peňazí. Róbert mal šťastie, pretože bol členom rovnakého horolezeckého klubu (Lokomotíva Bratislava) ako Pavel Pochylý. Ten často dostával zákazky na rôzne práce, na ktoré následne organizoval brigády a najímal svojich kamarátov. „Obľúbil si ma, a tak ma vždy najal do tých svojich fušiek a brigád, aby som si zarobil,“ spomína Róbert. Vďaka brigáde, v rámci ktorej natieral štadión Slovana Bratislava, si zarobil na vlastné auto aj na emigráciu ako takú.

Takmer celý zájazd šiel do Švajčiarska autobusom, zatiaľ čo Róbert išiel svojím autom, a tak v júni 1982 emigroval. Spomína, ako v to ráno pri lúčení musel klamať do očí vlastnej mame: „Tá sa mi pozerala do očí so slovami: ‚Ty sa mi vrátiš, že?‘ No a tak som jej musel zaklamať do očí, že áno, ja sa vrátim.“ Cez hranice sa Róbertovi podarilo prejsť relatívne bez problémov. Nebral si so sebou iné veci ako horolezecký výstroj, aby nebudil podozrenie. Osobné dokumenty, niektoré už preložené do nemčiny, mal zamontované do palubnej dosky auta. Preklad dokumentov robila potajomky jedna rodinná známa, pretože oficiálny preklad do nemeckého jazyka si Róbert, pochopiteľne, dať spraviť nemohol.

Papiere však aj tak nechcel nikto akceptovať, pretože – ako tvrdí pamätník – ľudia z východného bloku boli administratívne nedôveryhodní. „Oni si aj tak všetko zisťovali. Dvakrát som bol na výsluchu, robili mi aj zdravotnú kontrolu, RTG pľúc a tak... Či človek nemá nejaké infekcie...,“ dodáva.

Život v emigrácii

Po príchode do Bazileja sa pamätník spojil so svojím miestnym kontaktom. Šlo o jednu emigrantku, ktorá však už vo Švajčiarsku žila nejakú dobu, a tak mu zo začiatku pomáhala s vybavovaním potrebných papierov a povolení. Róbert však nevedel po nemecky. Začal teda chodiť do misijnej školy k otcovi Ondrejovi. Spolu s ním a ďalšími migrantmi vydávali rôzne letáky, brožúrky, organizovali akcie ako napríklad Sviečkový pochod pri príležitosti Sviečkovej manifestácie.

V roku 1983 zasadol v Bratislave súd, ktorý Róberta v neprítomnosti odsúdil za trestný čin opustenia republiky na dva a pol roka nepodmienečne. Okrem toho všetok jeho majetok prepadol v prospech štátu. Pamätník spomína, že mu doma vzali dokonca aj topánky. Mama musela chodiť na ŠtB, kde sa jej pýtali, či vedela o synovej plánovanej emigrácii a o jeho terajších aktivitách a pobyte. Taktiež jej ukázali všetky listy, ktoré zadržali. Agenti československej Štátnej bezpečnosti mali svojich donášačov aj v zahraničí, čo dokazuje aj fakt, že na Slovensku vedeli o Róbertových aktivitách všetko.

Pri organizácii Sviečkového pochodu v Bazileji bolo nutné na kantonálnej polícii vybaviť rozličné povolenia. Tam chceli vedieť, aké budú mať transparenty, čo budú so sebou niesť atď. Keď im ukázali slovenskú vlajku, nikto nevedel, čo to znamená. „Ako videli vlajku, tak sa pýtali, čo sme za sektu. Tri kopčeky a dva kríže, nevedeli proste nič,“ približuje Róbert. Vlajku nespoznali ani ľudia na námestí. „Museli sme im vysvetľovať, kto sme, že Slováci sú tiež jeden národ s vlastnou rečou, krajinou, mentalitou a že žijeme v spoločenstve s Čechmi. Oni to nevedeli. Pre nich sme boli všetci Česi,“ dodáva.

Konšpiračný byt a Mefisto

Jedného dňa Róberta vylákali do konšpiračného bytu. Pamätník si myslel, že pôjde o nejaké večerné posedenie, na ktorom sa zoznámi s novými ľuďmi. Spomína si na istého muža, ktorého prezývali „Mefisto“. Ten tvrdil, že sám bol politickým väzňom, ktorý neskôr emigroval. „Mefisto“ začal Róbertovi ponúkať americký bianko pas spolu s juhoslovanským, pod podmienkou, že s ním bude spolupracovať, čo pamätník kategoricky odmietol.

Vzápätí sa strhla bitka. Natlačili sa na Róberta na sedačke. Ten zazrel v „Mefistovej“ ruke pištoľ malého kalibru. Následne padla rana – postrelili ho do ruky. „V tom momente sa všetci dosť zľakli. Tú sekundu som využil a vyskočil som von oknom,“ opisuje udalosti Róbert. Ísť k lekárovi neprichádzalo do úvahy, pretože ten by musel tento typ zranenia nahlásiť. Pamätník sa teda ošetril sám a ranu zapchal. Tá sa zapálila, a tak bol pamätník napokon predsa len nútený vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Kontaktoval jedného známeho chirurga, ktorý bol tiež migrantom. Ten ho pozval k sebe do ambulancie, ošetril ho a stanovil ako lekár tajnú diagnózu. Rana sa však opäť zapálila, a to tak, že sa rozhodovalo o amputácii. Nakoniec však všetko dobre dopadlo.

Prevádzanie migrantov

Róbert chcel v zahraničí pomôcť emigrovať aj svojmu bratovi, a tak rozvinul aktivity, na základe ktorých sa dostal do prevádzačskej skupiny Čechov a Slovákov. Brata Emila sa mu podarilo dostať do Švajčiarska, v ktorom žije spolu s manželkou dodnes. Sám Róbert sa zúčastnil niekoľkých akcií, v rámci ktorých previedol osem ľudí.

Išlo o nesmierne nebezpečné a riskantné akcie, ktoré skupina organizovala zadarmo, z čistého presvedčenia. Na prevádzanie sa používali trasy z Maďarska alebo Juhoslávie či Rakúska. Najmä však z Juhoslávie cez Taliansko. Prevádzanie fungovalo na cudzie, ale legálne pasy. Prevádzači hľadali ľudí s podobnou vizážou, ktorí boli ochotní svoj pas požičať. Ak sa chcel niekto dostať prípadne zo Švajčiarska ďalej, prevádzal ich Róbert cez les do Nemecka.

Pád Berlínskeho múru a návrat domov

V roku 1988 mal pamätník vážny úraz, pri ktorom takmer prišiel o život a kvôli ktorému strávil dva roky chodením na rôzne operácie. Zdravotné následky z úrazu má dodnes. Okrem toho ho pomerne dlho trápili tzv. „emigrantské sny“. Tie začali tesne po emigrácii „Odohráva sa to asi tak, že nemôžete spávať, stále vás v snoch niekto naháňa, skáčete, leziete cez plot a niekto po vás strieľa alebo máte v ruke pištoľ, chcete sa brániť, ale nejde vám stlačiť kohútik,“ približuje diagnózu Róbert. Tvrdí, že hoci mu sedenia s psychológom pomohli, ešte dnes ho emigrantské sny prenasledujú približne dvakrát za rok.

Po páde Berlínskeho múra sa Róbert rozhodol vrátiť Nansenov pas (doklad totožnosti používaný ako cestovný preukaz pre utečencov) na cudzineckej polícii. Vypýtal si späť svoj československý a rozhodol sa navštíviť Slovensko. Keďže vo Švajčiarsku dostal politický azyl (hoci v tom čase už vlastnil aj Zelenú kartu), nemohol sa oficiálne vrátiť do rodnej krajiny, pretože by o tento status automaticky prišiel a taktiež by bol zo Švajčiarska vyhostený. Kontaktoval teda ambasádu v Berne, kde sa informoval o rôznych možnostiach, ako by sa to dalo obísť.

Dostal papier s pečiatkou konzula, na základe ktorého mu bolo umožnené prejsť hranice aj bez nutnosti predloženia cestovného pasu. Podmienkou však bolo, že na Rakúsko-Slovenskom hraničnom priechode nesmel dostať ani vstupnú, ani výstupnú pečiatku. V takomto režime fungoval Róbert dva roky, pričom zo Švajčiarska vždy nosil rôznu techniku ako telefóny, faxy, atď. Na Slovensko sa definitívne vrátil pred asi desiatimi rokmi. Dnes žije v Banskej Štiavnici.