Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Nvota (* 1954)

• narodený 1. marca 1954

• 21. augusta 1968 zažil v Bratislave vpád vojsk Varšavskej zmluvy

• 1972 - 1977 študoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave

• 1977 stal sa profesionálnym režisérom trnavského Divadla pre deti a mládež

• 1982 spolupráca s Radošinským naivným divadlom

• po 17. 11. 1989 vstúpil spoločne s divadelníkmi v Trnave do štrajku

• v novembri 1989 spoluorganizoval mítingy, ktorých centrom bolo trnavské divadlo

• od r. 1992 pôsobí v divadle Astorka Korzo ‚90 a vyučuje na Katedre réžie a dramaturgie VŠMU

Režisér a herec Juraj Nvota počas normalizácie pôsobil v populárnom trnavskom divadle. Repertoár predstavení, ktoré realizovalo čiastočne mimo dosahu komunistickej cenzúry, ponúkalo divákom šifrovanú spoločenskú kritiku. Neskôr stáli pri počiatkoch Nežnej revolúcie v Trnave v popredí práve tamojší divadelníci.

Miles Davis, Cream a Jimi Hendrix, to bolo naše materské mlieko

Juraj Nvota sa narodil 1. marca 1954 v Bratislave, aj keď jeho rodičia vtedy žili v dedinke Vígľaš-Pstruša neďaleko Zvolena. Rodičov s prvým synom Jánom ešte pred Jurajovým narodením z Bratislavy prakticky vysťahovali. Matka však absolvovala pôrod v hlavnom meste, kam odišla kvôli lekárskej starostlivosti, pretože mala rizikové tehotenstvo.

Jurajov otec pochádzal z Juhoslávie, čo mu v 50. rokoch značne sťažilo život. Juhoslovanský prezident Tito sa odmietol podriadiť Stalinovi, v dôsledku čoho na osoby so vzťahom k Juhoslávii padol tieň podozrenia zo špionáže. Paranoický strach komunistických špičiek tak postihol aj Jurajovho otca, ktorý si ešte pred jeho narodením odsedel dva roky vo vyšetrovacej väzbe u Dvoch levov v Bratislave. Odmietol sa priznať k vykonštruovanému obvineniu. Kým ostatní zatknutí už boli dávno vo výkone trestu, pamätníkovho otca týrali vo vyšetrovačke, čo bolo pre neho ťažšie ako znášať väzenie. Jurajova matka celú dobu nevedela, kde jej manžel je. Po dvoch rokoch ho nakoniec z väzby prepustili, avšak bolo mu nariadené, aby aj s rodinou okamžite opustil Bratislavu. O všetkom sa Juraj dozvedel až v dospelosti, hovorí, že otec sa už strachu z hroziacich represií nezbavil.

Pamätník vyrastal v malebnom prírodnom prostredí slatinských lazov, pod chátrajúcim zámkom Vígľaš, ktorý padol za obeť bojom pri oslobodzovaní. V malej dedinke Pstruša sa rodina usadila kvôli otcovmu zamestnaniu; ako agronóm tu pracoval v Poľnohospodárskom výskumnom ústave. „Dedinku tvorilo okolo desať domov pre zamestnancov ústavu. Nebol tam ani obchod. To bolo v období, keď boli potraviny na lístky. Ale núdzu sme netrpeli. Chovali sme sliepky a veľa potravín rodičia dopestovali. Život bol veľmi skromný, ale družný,“ spomína a dodáva: „Prežil som veľmi šťastné rané detstvo. Rodičia sa mali radi, a to bolo pre mňa vtedy to najhlavnejšie.“

Začiatkom 60. rokov sa rodina pre otcovu profesiu opäť presťahovala, tentoraz do Piešťan. Juraj už v chlapčenskom veku začal pociťovať spoločenské, a z jeho pohľadu najmä kultúrne uvoľňovanie. V tamojšom parku na Kúpeľnom ostrove sa usporadúvali sympóziá, na ktorých svoje akčné umenie predstavili S. Filko, A. Mlynarčík, J. Jankovič a ďalší. Otca aj vďaka stále zreteľnejšej liberalizácii režimu zamestnali ako vedeckého pracovníka v Slovenskej akadémii vied. V roku 1964 sa tak rodina definitívne vrátila do Bratislavy. Vo väčšom meste a v slobodnejších časoch mohol Juraj čoraz intenzívnejšie sledovať rozmanitosť kultúrneho diania: „Je dobré mať staršieho brata. V Prahe bola výstava Salvádora Dalího a Joana Miróa, dovtedy niečo nemysliteľné. Brat to túžil vidieť. Naši ho pustili, no iba pod podmienkou, že zoberie aj mňa. Mal som asi 12 rokov a on 17. Bol to dobrodružný výlet. Dlho potom, keď som bol chorý, som sa sám doma snažil maľovať ako Dalí,“ vysvetľuje.

Počas mládežníckych rokov na neho zásadným spôsobom vplýval práve starší brat. Mnohé jeho časopisy o divadle a hudbe putovali aj do Jurajových rúk. „V jeho časopisoch som sa mohol dočítať o Living Theatri, ktoré bolo vyhostené z Ameriky. Malinová a Beck hrali Frankensteina, putovali po Európe a jedna zo zastávok bola aj v Prahe. To, čo dovtedy nebolo, zrazu bolo tu. Dozvedali sme sa, čo je to happening, počúvali o meditáciách, túžili zažiť jam sessions, s kamarátmi sme mali radi jazz a rhythm´n´blues. Miles Davis, Cream a Jimi Hendrix, to bolo naše materské mlieko.“

Dospievanie v okupovanej krajine

Cez brata sa postupne dostával k podnetným knihám a k čoraz širším kultúrnym obzorom. Najväčšmi ho zaujímalo divadlo. Ešte na základnej škole bolo pre Juraja silným zážitkom, keď spoločne so spolužiakom Mikulášom „Maňom“ Hubom navštívili predstavenie v Divadle na Korze. Z Beckettovej absurdnej hry Čakanie na Godota ostal podľa vlastných slov „frapovaný“. Odvtedy sa v divadle objavoval stále pravidelnejšie, ako gymnazisti už zvykli navštevovať aj predstavenia v Redute. No ešte pred nástupom na gymnázium prišla invázia cudzích vojsk.

Spoločenská nálada v druhej polovici 60. rokov bola podľa Juraja Nvotu fantastická, s partiou sa dokonca kamarátili s Dubčekovým synom. Avšak projekt socializmu s ľudskou tvárou sa aj pre neho a ďalších definitívne skončil prebudením do rána 21. augusta 1968. O sovietskej okupácii sa dozvedel pred potravinami, keď uvidel dlhočizný rad, vzápätí už videl aj obrnené transportéry.

„Bolo to veľmi ponižujúce a smutné. Nechodili sme do školy. Odmontovali sme všetky tabuľky s názvami ulíc, aby sme dezorientovali okupantov. Raz som s kamarátom pozoroval zo strechy nášho domu situáciu v meste. Ako sme sedeli na sedle strechy, zrazu okolo nás presvišťali guľky. Na Červenom kríži, pred zelovocom, jedna z nich zasiahla jedného chlapca. Odviezla ho sanitka.  Ako štrnásťroční sme mali strach ísť do mesta, tá streľba bola prvé dni strašidelná,“ spomína na pohnuté momenty čerstvo po invázii.

Po maturite v roku 1973 spočiatku uvažoval, že bude pokračovať v otcových vedeckých šľapajach a skúsi štúdium biológie, nakoniec sa však rozhodol pre Vysokú školu múzických umení v Bratislave. „Na prijímačky som išiel zo zvedavosti. Chcel som vidieť, ako to tam prebieha, aby som sa nabudúce vedel dobre pripraviť, ale vzali ma na prvý raz.“

Okupanti z Bratislavy a celého Československa neodišli; z pohľadu sovietskych aj domácich straníkov bolo preto potrebné spoločnosť znormalizovať. Napriek otcovmu väzneniu v 50. rokoch mal Juraj celkom vyhovujúci kádrový posudok na to, aby mohol študovať. Na vysokú školu sa v prvých normalizačných rokoch ešte dostali aj deti osôb, pre ktorých onedlho štúdium prestalo byť z kádrových dôvodov reálne. V jeho ročníku študoval napríklad syn kalvínskeho kňaza Andrej Maťašík, dcéra zo strany vyhodeného diplomata Miroslava Čibenková či syn Angličanky Miloš Ruppelt. Neskôr už uchádzačom s takýmto „podozrivým“ pôvodom režim robil problémy.

Počas štúdia divadelnej réžie na VŠMU Juraja najprv dva roky pedagogicky viedol Jozef Budský, následne rovnakú dobu Miloš Pietor. Promoval v roku 1977 a ako hovorí, normalizácia už vtedy prebiehala natvrdo. Juraj Nvota sa s časťou hercov z ročníka a dramaturgami Čibenkovou a Maťašíkom dostali do divadla v Trnave, ktoré v tom čase nieslo nevinný názov Divadlo pre deti a mládež.

Tajná reč trnavského divadla

Postavenie československého divadelníctva priamo zapadalo do celkovej situácie normalizačnej kultúry. Umenie, divadlo nevynímajúc, malo v prvom rade vychádzať z požiadaviek a potrieb komunistickej strany. Pamätník dobovú prax opisuje nasledovne: „Vtedy sa robili päťročné dramaturgické plány. Divadlá museli predkladať hry na ministerstve kultúry. Riaditelia strážili, aby tam boli predstavenia k výročiam oslobodenia, k VOSR a SNP, potom nejaká ruská hra a zo socialistického tábora. Dával sa dôraz na angažovanosť. Preto teraz to slovo neviem vystáť.“  

Kultúrni aparátnici najdôslednejšie dozerali na veľké súbory, čiže najmä na divadlá v Bratislave, Košiciach, Martine a ďalších mestách. V 70. rokoch sformované trnavské Divadlo pre deti a mládež sa tak do istej miery držalo na chvoste pozornosti straníckych cenzorov. Na spomínaných oficiálnych dramaturgických poradách boli úlohy trnavských divadelníkov preberané spoločne s bábkovými divadlami, teda nešlo o príliš sledovaný súbor. „Preto v Trnave, akoby v závetrí, sa darilo nášmu ostrovu slobody. Prešli nám tituly, ktoré neprešli v Bratislave.“ 

Známym príkladom je hra Môj priateľ René, ktorú napísali Lasica a Satinský. Aj keď obľúbení komici už mali svoje predstavenie naštudované a pripravené, ústredný výbor strany im premiéru zakázal. Lasica a Satinský si potom po jednom z letných predstavení trnavského súboru v Bratislave Juraja počkali v zákulisí a ponúkli mu možnosť zrežírovať ich hru: „Či by sme ju neurobili my, keď oni nemôžu. Dlho som váhal, či predsa len nedostanú povolenie. Po troch rokoch, keď sa nič nedialo, sme Reného v úprave naštudovali. Trnavské divadlo sa vtedy postupne stávalo stále populárnejším. Na premiérach sedelo viac Bratislavčanov ako domácich. Na Hobita chodili máničky až z Ostravy. Náš ostrov priťahoval tým kúskom slobody, ktorý bol šifrovaný medzi riadkami.“

V druhej polovici 70. rokov a v ďalšej dekáde sa trnavské divadlo stalo určitou oázou pre divákov bažiacich po aspoň nepriamom a v druhom pláne ukrytom komentári k neblahým prejavom režimu, ktoré sa ľudí dotýkali na dennej báze. Juraj Nvota konštatuje, že ich generačné divadlo s režisérom Blahom Uhlárom a ďalšími inscenovalo repertoár, ktorý „komunikoval esperantom, podtextom, tajnou rečou medzi riadkami, ktorej všetci rozumeli“. Keď inscenovali Macbetha, ich divákom bolo zrejmé, že tyrania Shakespearovej postavy v skutočnosti zobrazuje vládu Gustáva Husáka.

Divadelný riaditeľ Ladislav Podmaka bol oproti iným relatívne „liberálne zmýšľajúci“, aj vďaka nemu repertoár nepozostával len z propagandistických titulov. Do trnavského súboru sa po výpovedi na Novej scéne pridal napríklad aj Jaro Filip, ktorému konvenoval takýto spôsob tvorby. O divadlo prejavilo záujem aj zahraničie. Súbor navštívil divadelné festivaly v Lyone, v Aarhuse, ale do New Orleansu ho už súdruhovia nepustili. Juraj Nvota bol na zahraničných zájazdoch s divadlom alebo počas chvíľ strávených spolu s bratislavskými ochranármi na kysuckých Brízgalkách sledovaný ŠtB. Nečudo, veď tam chodili aj disidenti z Prahy, dokonca raz Brízgalky navštívil aj Václav Havel.

Situácia okolo divadla sa zhoršovala. Herci boli sledovaní, čo vyústilo do výpovede Jána Zachara. Dôvodom bolo, že na stretnutí so študentmi pedagogickej fakulty v klube Fortuna hral na gitare vlastné vtipné piesne o neslobode a hlúposti u nás. „Totalita najviac neznášala humor. V Prahe sa začali prvé demonštrácie. Tajní z divadla vzali šepkársku knihu k predstaveniu Mandát, v ktorom sme na každom predstavení na záver rozbili bustu Stalina. Zakázali nám hosťovať v iných mestách. Na jednu reprízu poslali Ľudové milície, aby netlieskali, ale pískali. Blížila sa revolúcia.“

Divadelníci v Revolúcii

Po oficiálnom Gorbačovovom vyhlásení „perestrojky“ a „glasnosti“ obyvatelia tzv. východného bloku čoraz výraznejšie vyjadrovali túžbu po slobode. Druhá polovica 80. rokov bola podľa pamätníka charakteristická slabnutím kontroly režimu. Dohľad na divadlami bol jedným z príkladov. Juraj Nvota uvádza prípad Radošinského naivného divadla, v ktorom už tesne pred revolúciou, na jeseň 1989, režíroval hru Vygumuj a napíš. Scenár bol napísaný k päťdesiatinám hudobného skladateľa Janka Melkoviča, ale v hre sa mapovalo aj posledných 50 rokov v živote spoločnosti. Podobne ako pri ostatných potenciálnych predstaveniach museli hru najprv predviesť pred skúšobnou komisiou, ktorá mala posúdiť jej ideovú spôsobilosť.

„Bola to takzvaná preberačka. Po predstavení si nás so Stanom Štepkom zavolali do kancelárie. Bolo dlhé ticho, členovia komisie vzdychali a hovorili: ‚No my vám to povolíme hrať, ale pomôžete nám nájsť nejaké zamestnanie, lebo nás všetkých vyhodia.‘ Už to neboli takí bohorovní a drsní funkcionári, slabla ich sila. Normalizácia mlela z posledného. Nezmyselný režim sa začal postupne rozpadávať sám. Ale bolo mu v tom treba pomôcť. K tomu rozpadávaniu.“

To, čomu pamätník hovorí „zdvíhanie nálad“, prebiehalo práve s výrazným pričinením kultúrnych inštitúcií. Práve v čase násilného potlačenia študentských protestov počas 17. novembra 1989 v Prahe prebiehala v bratislavskom štúdiu L+S premiéra hry Györgyho Schwajdu Pomoc v réžii Juraja Nvotu. Po boku bratislavských hercov v nej vystupovala aj časť trnavských. „Počas premiéry ma vytiahol z osvetľovačskej kabíny tamojší tajomník, že im niekto telefonoval z Prahy, čo sa stalo. Zbili študentov na Národní tříde a sú tam aj mŕtvi.“

Podobne ako veľká časť verejnosti, aj Juraj Nvota a jeho kolegovia sa bezprostredne nato zaktivizovali. Spočiatku chceli s dramaturgom Marošom Porubjakom a scénografom Jánom Zavarským túto správu po predstavení zverejniť. V ten deň však ešte k ničomu nedošlo. Na druhý deň verejné stanovisko prejavili divadelníci na bratislavskej Malej scéne. Trnava nezostala pozadu. „My sme v Trnave v nedeľu nehrali, tak sme štrajkovať začali až v pondelok. Vedúca straníckej organizácie pred vchodom do divadla ľuďom oznamovala, že nehráme z technických príčin, ale diváci sa nedali oklamať a zúčastnili sa namiesto predstavenia prvej verejnej diskusie, na ktorej sa čítalo Vyhlásenie študentov, podmienky vyšetrenia udalostí v Prahe a žiadosť o odstúpenie vedúcich funkcionárov. Medzi ľuďmi to už vrelo.“

Vzápätí sa na pôde divadla ustanovil koordinačný výbor, ktorý usmerňoval občiansku činnosť. Vyhlásenia a rozličné deklarácie z Prahy a Bratislavy im nápomocne tlačili aj na biskupstve. „Všetko sme smerovali k demonštráciám na námestí, lebo v jednote je sila. Nemali sme však tribúnu, ale náš divadelný balkón ju nahradil dostatočne. Hneď pod ním bolo námestie. Stačilo vyniesť aparatúru, ktorú divadlo malo, ozvučiť to a rečníci mohli osloviť ľudí. Postupne sa okolo divadla začali zjavovať ľudia, ktorí chceli pomáhať. Tak sa k nám pridal pán Brocka, vedec Ladislav Kováč, štrajkový výbor z pedagogickej fakulty a ďalší a ďalší. Žiaľ, aj také indivíduá ako Arpád Matejka, ktorý sa neskôr zmocnil mestských priestorov VPN, vymenil zámky a založil trnavskú promečiarovskú iniciatívu.“

Týmto spôsobom a v tomto priestore sa utváralo turbulentné revolučné dianie v Trnave. Na námestie pred divadlom sa každý deň dostavovali čoraz väčšie davy. Osobitne sa Jurajovi v pamäti zapísal  ohnivý prejav Mariána Labudu z jedného večera. Ten si hneď po tom, ako dorečnil a zišiel z balkóna, sadol vedľa Juraja a varoval pred tým, aký opojný môže byť dojem moci, ktorý rýchlo nadobudol počas svojho prejavu.

Udalosti sa valili

Protestné aktivity smerovali ku vyhláseniu celorepublikového generálneho štrajku. Napriek snahám komunistických funkcionárov upokojiť situáciu k štrajku došlo 27. novembra. Po ňom už bolo jasné, že predstavitelia režimu stratili väčšinovú podporu spoločnosti, ktorej chceli vládnuť. „Bolo to obdobie jednohlasnosti, všetci sme boli spolu, ale bola ešte obava, čo sa môže stať. Stále to nebolo vybavené. Kto zažil rok ´68, ten vedel, čoho sú súdruhovia z Východu schopní.“ Eufóriu Nežnej revolúcie Juraj Nvota prežíval intenzívne. Pretože predtým párkrát hosťoval aj v Martinskom divadle, z VPN ho vyslali, aby posmelil do štrajku aj tamojšie osadenstvo. Chodil tiež po okolitých mestách a podnikoch na diskusie s občanmi. Spolu s Vladimírom Oktavcom a Petrom Šimunom sa v Trnave výrazne podieľal na novembrových udalostiach, ktoré viedli k postupnej demokratizácii a ku skončeniu vlády jednej strany.

Ešte koncom roku 1989 začala kooptácia nových poslancov do Federálneho zhromaždenia i do národných parlamentov. Demokratizačné zmeny, ktoré požadovala spoločnosť, boli aj napriek nevôli komunistického vedenia do značnej miery presadené. „Všetci sme mali veľkú radosť, že totalita padla. Začínalo sa však niečo, s čím sme nemali skúsenosti. Mysleli sme si, že jednoducho všetko preberieme od európskych štátov, a bude. Nebolo to také jednoduché, na čo nás západní politici stále upozorňovali, že nás čaká veľa práce a chce to veľa trpezlivosti. Niektorí trpezliví neboli a začali hrabať pre seba. To ľudí najviac roztrpčilo.“ Pamätník s odstupom času komentuje aj nie práve čitateľnú zákulisnú situáciu a politický vzostup mnohých karieristov. „Nežná revolúcia skončila, VPN sa rozdelilo na rozličné strany a začal sa zápas o dôveru ľudí, boj o moc. Som presvedčený, že ŠtB v pozadí lustrácií slušným ľuďom podkladala pod nohy nášľapné míny. Trvalo ešte dlho, kým sme si mohli vydýchnuť, že sme od Rusov preč, kým sme si vo voľbách zvolili takú stranu, ktorá nás neťahala na východ, ale do EÚ a NATO.“

Kým zánik komunistického zriadenia Juraj Nvota vítal s otvorenou náručou, z rozpadu spoločného československého štátu má traumu. Predovšetkým nesúhlasil so skutočnosťou, že samostatnosť sa využívala ako politická karta, nehovoriac o nacionalistických a fašizujúcich tendenciách.

„Umelci by mali mať schopnosť vycítiť nebezpečenstvo, ktoré je v nás a ktoré je proti samotným ľuďom,“ hovorí dnes. Podobne ako mnohí jeho kolegovia citeľne vnímal, že divadelné súbory po nástupe demokracie akoby stratili časť divákov i určitú vnútornú motiváciu pre systémovú kritiku. Domnieva sa, že vtedy sa aj divadlo jednoducho „zanešvárilo bulvárom“.

Juraj Nvota pôsobil aj ako úspešný televízny a filmový režisér, vo svojich filmoch sa podľa vlastných slov okrem iného snažil zmapovať život v komunizme, lebo človek si nevyberá kedy a do akej doby sa narodí. V súčasnosti žije v Bratislave a prednáša na VŠMU. Neprestajne sa venuje režírovaniu a príležitostne aj herectvu. Naposledy sa objavil v historickom filme Já, Olga Hepnarová.