Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Helena Obertášová (* 1929)

• Helena Obertášová (rod. Šoucová) sa narodila 17. septembra 1929 v Horných Opatovciach

• v roku 1936 začala chodiť na miestnu meštianku

• v roku 1945 nastúpila do služby v Bratislave a neskôr v Leviciach

• vydala sa za Viktora Obertáša v Kostole sv. Vavrinca v Horných Opatovciach v roku 1953, bola poslednou krčmárkou v Horných Opatovciach

• po tom, čo spustili výrobu hliníka v novopostavenom Závode SNP, rútila sa obec do ekologickej katastrofy, roku 1960 sa rozhodlo o jej zrušení a pričlenení katastra k Žiaru nad Hronom

• Obertášovci si postavili v roku 1968 dom v Žiari nad Hronom a presťahovali sa tam

• o rok neskôr zmizla obec Horné Opatovce z mapy

• manželia sa neskôr začali angažovať v občianskom združení Horné Opatovce, vďaka ktorému sa začali rodáci zo zaniknutej obce opäť stretávať

• do dôchodku odišla Helena Obertášová v roku 1989

Posledná opatovská krčmárka: Navarili sme guláš, plakali sme aj spievali

Rok 1969 sa zapísal do histórie obce Horné Opatovce neďaleko Žiaru nad Hronom čiernym písmom. V tomto roku totiž jedna z najvýznamnejších dedín Žiarskej kotliny, kde žilo do vysťahovania 1 378 obyvateľov a stálo tu 218 domov, prestala existovať. Ekologická katastrofa, ktorá trvala niekoľko rokov, bola dovŕšená. O likvidácii dediny rozhodla československá vláda v roku 1960, úradne ju zrušili o deväť rokov neskôr.

Pritom v roku 1953, keď výrobu hliníka v Závode SNP spúšťali, vládli veľké očakávania. Z povojnového industriálneho nadšenia však domáci obyvatelia rýchlo vytriezveli. Mnohí síce v závode prácu naozaj našli, finančne si prilepšili a život v obci sa aj vďaka novým obyvateľom, ktorí pomáhali pri budovaní závodu, rozhýbal, no daň za to bola príliš krutá.

Na dedinu padal v neúnosnej miere popolček, prach, fluorovodík, arzén, ťažké kovy. Gazdovia z kedysi známej poľnohospodárskej dediny plakali nad úrodou, včelári nad uhynutými včelstvami. U lekárov si Opatovčania doslova podávali kľučky. Tí často len bezmocne krútili hlavami. Poznali príčinu, nepoznali liek. Chorľaveli deti aj dospelí. Jedinou šancou na záchranu sa ukázalo vysťahovanie obyvateľov a vyškrtnutie obce z mapy Slovenska.

Helena Obertášová, rodená Šoucová, sa narodila v Horných Opatovciach 17. septembra 1929, prežila tu najkrajšie roky a robila v obci poslednú krčmárku. Práve sem sa chodili vyplakať a lúčiť ľudia, ktorí postupne opúšťali svoje domovy.

„Keď som robila v Opatovciach krčmárku, obec sa postupne vyľudňovala. Ešte ostalo pár domov a rodín v časti Sigeť, no mnohí ľudia sa už vysťahovali. Pamätám sa, ako sme varili posledný guláš. Do rána, keď sa krčma zatvárala, sme plakali, smiali sa aj spievali, pripili sme si a zajedli to gulášom. Potom sa krčma zatvorila. Pre mňa bolo lúčenie s krčmičkou obzvlášť ťažké. Náš dom stál v jej susedstve – chrbát krčmy susedil s naším domom. Len som dosku odtiahla a už som bola v robote,“ spomína si.

Ostal kostol a cintorín. S výhľadom na fabrické komíny...

Z bývalej veľkej dediny plnej života sa do dnešných dní zachoval len veľkolepý Kostol sv. Vavrinca, budova školy či cintorín so siluetou fabrických komínov v pozadí. Vznik kostola siaha až do 13. storočia, do dnešnej zaujímavej podoby ho prebudovali v roku 1911. Po tom, čo obec zrušili, bola v ohrození aj táto sakrálna dominanta obce. Kostol bol opustený, chátral a neskôr sa ho podarilo zachrániť hlavne vďaka aktivitám občianskeho združenia Horné Opatovce a neskôr aj Závodu SNP a mesta Žiar nad Hronom. Dnes sa stal dominantou zaniknutej obce, kde sa každoročne stretávajú rodáci na svojich podujatiach a spomienkových slávnostiach.

Na detstvo prežité v Horných Opatovciach si pani Helena rada spomína, hoci to boli neľahké časy. „Náš ocko pracoval vo Francii a vrátil sa odtiaľ už veľmi chorý. Mal cukrovku, to sa vtedy nedalo liečiť ako dnes. Zomrel mladý a mamka sa mala čo obracať. Ťažko sme žili, sama vychovávala tri malé deti a okrem toho musela zarábať. Venovala sa nám preto hlavne stará mať, lebo mamka musela chodiť na roboty „na Maďare“. Aj ja som už ako 14 či 15-ročná chodila opatrovať deti pánovi riaditeľovi. Boli to vojnové roky a vtedy som tam všeličo zažila. Pán riaditeľ mal dve deti, no po škole sa motalo v tom čase plno Nemcov. Po deviatej večer sa nesmelo vychádzať, hrozili za to prísne tresty. Pani ma raz od detí nechcela pustiť, lebo sa bála večer zostať sama doma, jej manžel bol preč. Tak som od nich odchádzala pomerne neskoro,“ spomína na minúty plné strachu. Keď sa vracala domov, naďabili na ňu Nemci. Jeden z vojakov na ňu namieril pušku. „Ešte šťastie, že okolo prechádzali ďalší dvaja Nemci, ktorí ma poznali zo školy. `Nach Hause!` zakričali na mňa a tým mi asi zachránili život,“ povedala.

Za rok napiekla aj 22-tisíc koláčov, kráľom sa stal mrváň

Hneď ako sa skončila druhá svetová vojna, odišla slúžiť do Bratislavy, kde opatrovala malého chlapčeka. Bolo okolo neho treba urobiť všetko – navariť mu, nakŕmiť, oprať. Vystriedala viacero služieb. „Už keď som chodila slúžiť, začala som aj piecť. Slúžila som aj u panej, čo mala tri deti. Jej muž bol financ, mali aj veľkú pálenicu. Keď ochorela a musela ísť do nemocnice, nosila som jej aj jedlo, lebo jej to nemocničné nechutilo. Dala z koláčov ochutnať aj doktorovi a všetci sa čudovali, kto to tak dobre pečie. A ona ma vždy pochválila: `Mám také dievča, čo výborne vypeká.`“

Neskôr už nechodila po službách, jej kroky smerovali do Preglejky v Žarnovici, potom do Závodu SNP, neskôr do Jednoty a dlhých 17 rokov robila cukrárku vo vtedajšom podniku Reštaurácie. Nebolo to iba povolanie, ale záľuba, ktorá jej zostala dodnes. Keď prepočítala všetky tie svadby a oslavy, tak za rok napiekla aj viac ako 22-tisíc koláčov.

Pritom sa jej láska k sladkému majstrovstvu rodila hlavne v Horných Opatovciach. „Naša dedina mala vždy veľmi bohatý život. Mali sme veľkú školu, štyri triedy. Hrávali sme divadlá, do roka to boli aj tri-štyri nacvičené predstavenia. Keď sa blížil nejaký sviatok, vždy sa nacvičovalo. My sme sa dokázali zabaviť aj v čase, keď sa napríklad cez vojnu oficiálne tancovačky nerobili,“ povedala a dodala, že vtedy zvykli tancovať po humnách a po pajtách: „Mali sme harmonikára, takže sme tancovali ešte aj na lúkach. Moja maminka pekávala na svadby mrváň. Bol to taký okrúhly koláč, ako žemľa. Výborne vyzeral. Aj minule ma jeden pán poprosil, aby som ho upiekla. Nech vie, ako vyzerá,“ dodala. Je hrdá, že tento koláč je pekný aj na vzhľad, keďže má zvláštne prepletanie. V prostriedku má dieru, do ktorej sa zvykla klásť fľaša. Keď sa vychádzalo z opatovského kostola, zvykol sa lámať a ku koláču každému naliali aj vína z fľaše. Svadby mali podľa nej svoju zaužívanú podobu. Do polnoci sa ľudia bavili v kultúrnom dome, potom sa išlo k mladému zaťovi.

Veselo sa však dokázali Opatovčania baviť nielen na svadbách. „Divadlo som hrávala ja, môj muž aj bratia. Potom sa zvyklo ešte zájsť do krčmy a chlapci z nej nikdy nešli rovno domov. Sadli sa na schody pred kultúrny dom a do noci spievali,“ dodala. Štefan Skladan, ktorý patril neskôr k zakladateľom občianskeho združenia Horné Opatovce, bol ich režisérom a vždy vedel, čo sa publiku bude páčiť. „Chodili sme hrávať aj po dedinách, v ktorých sa nehrávalo a vždy tam na nás už čakali. Mali sme za naše hry aj niekoľko významných ocenení,“ dodala s tým, že najviac jej utkvela v pamäti hra Ivana Bukovčana Surové drevo. Na niektoré predstavenia do susedných dedín ich viezli dokonca za koníkom na saniach.

Čerešňa prestala rodiť, v novej záhrade dostala druhú šancu

V 50. rokoch minulého storočia, krátko po skončení vojny, žili ľudia budovateľským nadšením. Pojem ekológia im ešte veľa nehovoril, a tak keď im začali stavať doslova za dedinou veľkú fabriku, prevládali pozitívne pocity. Ľudia verili, že sa vo fabrike zamestnajú a celá dedina ožije. Spočiatku to tak aj vyzeralo. „Nik netušil, čo to po pár rokoch prinesie, lebo spočiatku sa nám naozaj zdalo, že dedina napreduje. Spravili nám dokonca aj vlakovú zastávku, už sme sa nemuseli presúvať do Žiaru nad Hronom. Zo desať dievčat nás vtedy chodilo robiť do závodu Preglejka v Žarnovici a bolo pre nás výhodné, že sme mali zastávku doslova za humnami,“ hovorila. Rozhýbal sa aj život obce, no bol to iba prchavý dojem. Už po pár rokoch videli, že sa všetko veľmi rýchlo mení. Biely sneh ani nepoznali, sánkovali sa na zvláštnej šedi. Umyť okná bola neskutočná drina, vyvesiť bielizeň von na šnúru zas nezmysel. Helena hovorí, že so svojou obcou sa lúčili všetci veľmi ťažko, aj keď vedeli, že žiť v nej sa jednoducho nedá. Nešlo iba o uhynuté včelstvá a deti, ktoré trpeli ochoreniami chrbtice, či dýchacími problémami. „Gazdovia ráno vyhnali kravy na pašu a niektoré už nevládali prísť domov. Museli ísť pre ne a doviezť ich na voze. Už boli dobré iba na bitúnok,“ dodala smutne. Ťažko sa lúčili so svojimi domami a záhradami, veď tu nechali nemálo mozoľov.

„Mali sme čerešňu, ktorá krásne zakvitla, no nikdy sme sa nedočkali toho, že by mala plody. Keď sme sa sťahovali do Žiaru, mladý stromček sme vybrali aj s koreňmi a zasadili sme ho v novej záhrade. Ešte v tom roku na nej boli čerešne. Tak sme si pod ňu dali stolík a stoličky a pripomínala nám časť domova,“ povedala. Spomína si aj na chvíle, keď sa im v opatovských záhradách nechcelo urodiť skoro nič. „Ale raz sme zasadili uhorky a tých sa urodilo dosť. Pred našou záhradou stáli nejakí páni a pýtali sa, či im z nich nepredám, že to potrebujú na nejaký výskum,“ povedala s tým, že sa ešte aj zasmiala, že ich chcú kupovať. Rada im ich dala zadarmo. Ešte aj dnes žasne nad tým, ako sa príroda dokáže zregenerovať. Po tom, čo začali po dlhých rokoch od spustenia fabriky vyrábať hliník novým, moderným spôsobom, príroda na to hneď zareagovala. Opatovské stromy, ktoré v zaniknutej dedine ešte zostali, začali opäť rodiť. „Nemáme teraz strach si zo stromov odtrhnúť,“ povedala.

Rozišli sa, aby sa opäť stretli

Ľudia z obce sa postupne upokojili, hoci sa rozišli na všetky strany. Niektorí do Žiaru nad Hronom, iní do Hliníka nad Hronom, podaktorí aj ďalej. Vedeli, že ak by odmietli, riskujú vlastné zdravie. A kto by žil v dedine, kde už vlastne nik nie je? No najmä starší ľudia to niesli ťažko. „Nie nadarmo sa hovorí, že starý strom nepresadíš. Dovtedy sme boli všetci ako jedna rodina,“ povedala.

Stretávať sa začali až po rokoch, vďačia za to hlavne občianskemu združeniu Horné Opatovce. V pekne obnovenom Kostole sv. Vavrinca majú počas spomienkových slávností vždy najprv svätú omšu a kultúrny program a potom na priestranstve blízko kostola spoločne hodujú, no hlavne spomínajú.

Témou je vždy aj to, aká ťažká bola doba, keď opúšťali svoje domovy. Tí, čo robili v závode, dostali zväčša byty, niektorí si začali stavať domy. „Bohvieako nás vtedy nevyplácali, platilo sa iba za obytné miestnosti. Za maštale, či pajty sme nedostali nič,“ prezradila nám a dopĺňa, že ona s manželom, tiež rodákom z Horných Opatoviec, našli nový domov v Žiari nad Hronom na Opatovskej ulici. Aspoň názov tej ulice, kde sa usadilo aj niekoľko ďalších rodín z Opatoviec, im vzdialene pripomínal domov.

Smetisko strieda smetisko

Smetiská bývalých Opatovčanov dosť hnevajú, ale nedokážu s tým nič urobiť. Občas, keď majú letné stretnutie, od smetiska zavanie nepríjemný zápach. „To jedno je už uzatvorené, zarovnané, aj zahádzané hlinou. Zatrávnili ho. Ale už sa buduje tretie smetisko. Škoda, mnohí ľudia si myslia, že keby tu neboli smetiská, ešte by sa dalo stavať,“ hovorí. Práve poza smetiská kedysi viedla cesta, ktorou chodievali pešo až do Sklených Teplíc. „Išli sme tam každú nedeľu po litániách. Za pol hodiny sme tam boli. Za dedinou sme si povyzúvali sviatočné nedeľné topánky a išli sme bosí cez horu. Na konci našej cesty bol jarček, tam sme si vždy vyumývali nohy. Celá banda nás bola – chlapci, dievčence. Chodili sme tam každú nedeľu, celé leto,“ doplnila.

Keď sa zadíva na torzo dediny, ktorá kedysi žila naplno, spomenie si aj na vlastnú svadbu. „Mali sme ju v 53. roku v našom kostolíku. S manželom sme boli vzdialená rodina, naše mamky boli sesternice. Kuchárka, ktorá vtedy varila a piekla na svadbách, bola veľká odborníčka. Ja som jej chodila pomáhať a vidíte – zostalo mi to. Hoci je už niekoľko rokov vdovou, na svojho manžela nedá dopustiť. Spolu so Štefanom Skladanom a ďalšími nadšencami boli dušou občianskeho združenia, ktoré sa im stalo náplasťou za to, že prišli o svoju rodnú dedinu. „Chlapi sa spoločne starali aj o cintorín, kde dodnes ležia naši blízki. Žiadna práca im neprekážala. Jednoducho sa zobrali a išli kosiť či robiť plot. No potrebovali aj to, aby im viac pomáhalo mesto Žiar nad Hronom. Manžel sa poznal s bývalým žiarskym primátorom Černajom, tak mu povedal: `Beriete dane za Opatovce, nemohli by ste aj pokosiť?` A veru, dočkali sa. Lebo aj naši chlapi starli a pomoc potrebovali,“ povedala.

Handrári pýtali hriatô

Cintorín časom aj oplotili a ľudia sa sem dnes vracajú hlavne na Dušičky. Jej manžel písal o Opatovciach aj básne, ktoré si potom rodáci posúvali medzi sebou. Písal aj v noci. Vždy, keď pocítil smútok za časmi, ktoré sa už nikdy nevrátili. „Neraz som uprostred noci vstala a našla som ho pri písacom stole. Vždy hovoril, že to musí dať na papier, kým to má na rozume. On mal poetickú dušu, ja som bola realista. Skoro ako domáci pokladník. Prišla poštárka: `Pán Obertáš, doniesla som vám dôchodok.` A on na to: `Ja mám asi niečo s očami. Donesiete mi dôchodok a ja peniaze nevidím.` Mal v sebe taký humor, ktorý bol ľuďom blízky,“ usmeje sa. Navždy ostal Opatovčanom. Keď išli autom okolo, nikdy Opatovce neobišli. Vždy sa zastavili, spomínali. „Nielen do Sklených Teplíc, ale aj do Banskej Štiavnice sme chodili pešo. Na chrbát batoh a išlo sa. To už bolo ďalej. Tam sme chodili predávať a trochu si zarobiť. Húska sa doma neupiekla, tú sme išli predať, aby sa mohli deti zaobuť. V Opatovciach sme mali troch šustrov, ktorí šili aj opravovali kapce aj topánky. Aj tri krajčírky. Šaty sa nedali len tak kúpiť. Ak sme chceli byť pekné, museli sme si kúpiť látku a šaty si dať ušiť. Boli tu aj dvaja kováči, čo podkúvali kone. No robili aj brány na domy, boli to naozaj majstri. Mali sme dva obchody a uvažovalo sa o pošte. No to sa už nestihlo. A tá naša krčma...“ zaspomína si.

Chodievali tam aj handrári. Tak volali chlapov, ktorí chodili z dediny do dediny a zbierali staré handry. Vymieňali ich zväčša za hrnčeky. „Handrári prišli do krčmy, priniesli kus slaniny, že im mám uvariť hriatô. Pozrela som na nich prekvapene. `Vari neviete, čo je hriatô? Smiali sa. To sa slaninka upraží a zaleje vodkou.` A mne kto po tom hrnce poumýva? – pýtala som sa ich. Tak som z domu hrnce aj šálky podonášala a každý deň tú ich slaninku pražila, kým všetko nepopili. V kultúrnom dome mali mladí ľudia klub, tam chodili aj títo handrári. Boli to ešte súci chlapi, naše dievčatá sa im páčili. Ale boli fajnové, chceli piť iba anglický punč. Aj som ho objednala, všetkým popolievala a ku každému poldecáku musela byť aj oriešková čokoláda,“ zasmiala sa.

Noblesná „šlajfiarka“

Pamätníčka dodnes miluje opatovský kroj, hoci ona sama ho nikdy nenosila. „Nebol to kroj, ktorý by sa nosil iba v našej obci. Podobný nosili aj v Lovči či Trubíne. Keď máme teraz spomienkovú slávnosť, zvykneme si ho požičiavať odtiaľ.“ Upresňuje, že aj ona zažila časy, keď sa napriek chudobným pomerom rada fintila. Na službách v Bratislave mala dobrú paniu. Vlastnili obchodík s obuvou a keď videla, že jej šatník je skromný, kúpila látku a dala jej ušiť šaty. „Mala aj nádherný jarník. Jedného dňa povedala, že si ide kúpiť nový a tento mi prenechá. A tak keď som sa vrátila do Opatoviec a vyobliekala som sa, jedna suseda mi povedala, že som ako nóbl „šlajfiarka“. Tak hovorili v Opatovciach parádniciam,“ dodala.

Krédo: Každému pomôcť

„Ja som nikdy nevedela povedať nie. Aj moja šéfka mi hovorievala: Nauč sa ty toto slovo, lebo sa v živote veľmi narobíš. Len preto, že nevieš povedať nie. Ale ja mám radosť, keď sú ľudia spokojní, a preto mojim krédom zostáva pomôcť každému. Vtedy sa cítim naozaj šťastná.“