Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Ochodničanová (* 1942)

• 10. septembra 1942 - narodila sa vo Fridmane, dnes Poľský Spiš

• september 1944 - ukryla sa aj s rodičmi u pustovníčky Mieczysławy Faryniak, potom u dedinčanky Heleny Sowy

• január 1945 - po oslobodení Durštína sa rodina zišla a odsťahovala do Starej Vsi a potom do Podolínca

• 1948 nastúpila na základnú školu

• 1950 - 1951 zažila koncentračný tábor pre kňazov v Podolínci

• 1968 ukončila medicínu a stala sa očnou lekárkou

• práci lekárky sa venovala až do svojho 69. roku

Zachránené dieťa z pohraničia

Eva mala iba dva roky, keď ju odtrhli od rodičov. Vďaka tomu však zrejme všetci prežili holokaust. Rodičia v úkryte u pustovníčky v horách, Eva v cudzej rodine. Aj v zapadnutej dedinke v dnešnom Poľsku, ktorá vtedy patrila ľudáckej Slovenskej republike, kde jej otec pracoval na výnimku, totiž po vypuknutí Povstania prestalo byť bezpečne. Židovský pôvod mala z oboch strán rodiny. Je starí rodičia Reiszovci, Herman a Mária, rodená Braunová, prevádzkovali v Malackách hostinec. Mali troch chlapcov, Evin otec Ján bol prostredný. Jediná najmladšia dcérka Valéria sa neskôr stala veľkou láskou básnika slovenskej katolíckej moderny, Rudolfa Dilonga. Eva sa domnieva, že práve on pomohol jej rodine, aby sa vyhla deportáciám. Starí rodičia z matkinej strany, Oľga a Viktor Braunovci, žili v Nitre. „Boli slušná stredná trieda,” hovorí Eva. Rodina pracovala na statku, ktorý si prenajímali od istého grófa. Mali šesť detí. Jedno zomrelo malé a syn Alexander bol po potlačení SNP popravený v Kremničke. Evin otec Ján, narodený 26. apríla 1909, a mama Alžbeta (25. augusta 1918) sa stretli v Bratislave, kde ako absolventi gymnázia študovali medicínu. Keďže bol Ján starší, stihol doštudovať ešte pred tým, ako by ho mohli postihnúť protižidovské zákony. Alžbetu však v druhom semestri vylúčili z rasových dôvodov. „Vylúčenie vnímala ťažko, bola dobrá študentka a medicína ju zaujímala,” hovorí Eva. Jej mama potom uvažovala, že odíde do Palestíny, kde by mohla doštudovať, rodičia ju však nepustili, keďže mala len 18 rokov. 

Útek do hôr

Rodičov zoznámila Alžbetina sestra, ktorá študovala právo. Eva vraví, že otec pred vojnou pôsobil ako sekundárny lekár v michalovskej nemocnici, našla však aj jeho fotku z pracovného tábora. Viac o tom však nevie. Isté je, že sa mu podarilo vyhnúť deportácii tak, že v auguste 1942 odišiel do podtatranského mestečka Fridman, kde mohol na výnimku pracovať ako lekár. „Mal priateľov, ktorí robili na povereníctve zdravotníctva a neviem, či sa v tom neangažoval aj partner jeho sestry, Rudolf Dilong,” vraví Eva. Dnes patrí Fridman Poľsku, no oddávna bola celá oblasť horného Spiša súčasťou Uhorského kráľovstva. V roku 1920 však na základe dohody veľvyslancov spojeneckých mocností v belgickom Spa získalo Poľsko 25 oravských a spišských dedín, vrátane tejto oblasti. Začiatkom vojny si ich ľudácka Slovenská republika vzalo naspäť, no v roku 1945 kvôli nim vypukol ozbrojený konflikt. Poľsko stále tvrdilo, že horná Orava a severný Spiš sú kompaktne osídlené desiatkami tisícov Poliakov. V plebiscite sa však 90 percent obyvateľov hlásilo k Československu. Napriek tomu sa československá vláda nakoniec obidvoch regiónov vzdala z diplomatických dôvodov. Dúfala, že sa jej s Poľskom podarí dohodnúť na ekonomicky zaujímavejšom Tešínsku, ktoré Poliaci obsadili začiatkom vojny. Tešínsko nakoniec zostalo rozdelené tak ako v roku 1920. Vo Fridmane rodinu Reiszovcov podľa Evy prijali. „Určite sa nestretol so žiadnym antisemitizmom,” myslí si. Židia tam však už v tom čase podľa nej nežili. „Museli byť skrytí, alebo v transportoch,” predpokladá Eva, ktorá sa tam narodila mesiac po príchode rodičov, 10. septembra 1942. 

Hlinkove gardy v lokalite nepôsobili, no rodina aj tak žila v neistote. „Otec ako lekár stále nosil so sebou morfium vo vyšších dávkach. Povedal, že keby išli do koncentračného tábora, že ho pichne mne, mame aj sebe,” vraví Eva. Keď však koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, situácia sa vyhrotila. „Colníci, ktorí boli jeho priatelia, mu prišli povedať, že je to nebezpečné a že má jedinú možnosť odísť, lebo na okrese sa vie, že je tam žid,” hovorí Eva. Zároveň sa šírili správy o tom, že už židov neberú do koncentračných táborov, ale rovno strieľajú. No a onedlho po potlačení Povstania prestali platiť aj hospodárske a prezidentské výnimky z protižidovských nariadení. 

Jaskynka u svätice

Jednoducho, bolo treba ujsť, no nevedeli kam. Medzi pacientmi Evinho otca však bola jedna žena, ktorá mu už v minulosti ponúkla pomoc. Mieczysława Faryniak (12. 6. 1903 – 29. 4. 1990), známa aj ako Pani zo Skalky, žila v lese na úpätí Červenej Skaly ako pustovníčka od roku 1935. Predtým pracovala ako úradníčka v banke, ľudia ju tak najprv považovali za čudáčku z mesta, ktorá sa tam utiahla po sklamaní v láske. Dnes je však v Poľsku veľkou legendou. „Pri dedine Durštín si dala postaviť drevenú chalúpku a chcela žiť život bez civilizácie, rádia, správ, venovať sa viere a robiť dobré skutky. A ona mu raz povedala: `Keď bude zle, príďte ku mne,`” rozpráva Eva. Otec to nebral úplne vážne. V tú noc, keď mu colníci prišli povedať, aby ušiel, si však zbalil základné potraviny aj lekárske veci a s rodinou a colníkmi, ktorí mu pomáhali, si to namieril k pani Mieczysławe. „Štvrtého septembra 1944 bola krásna noc. Sedela som dlho na poli pred betlehemkou a napájala srdce tichom a krásou noci,” spomínala na osudný večer vo svojom denníku pani Mieczysława. Keď zaspala, zobudilo ju klopanie. Vo dverách stál ich obvodný lekár Reisz s manželkou Alžbetou, spiacou Evou na rukách a kuframi. Premkla ju hrôza, pretože vedela, že nacisti len minulú noc odviezli a zavraždili lekára z neďalekej Spišskej Starej Vsi. „Teraz je rad na nich,” prebehlo jej hlavou a začala sa triasť. Evin otec ju prosil, aby ich prichýlila na jednu noc a potom si nájdu nejaký bunker v lese. Zrazu však triaška prestala a Mieczysława pocítila zvláštny pokoj. „Aj les sa niekde končí a prichádza zima. Ostanete u mňa,” povedala. Keď Evin otec namietal, že aj ju môžu zabiť, odpovedala: „Tak sa chytíme za ruky a pôjdeme spolu do neba,” vraví Eva. Rodinu ubytovala v malej miestnosti, ktorú mala na meditáciu. Dievčatko tam však zostať nemohlo. „Ráno som im povedala, že Evu pôjdem ukryť, lebo dieťa rozkošne volalo: `Mama, tata!` a mohlo by vyzradiť miesto, kde sa skrývajú rodičia,” zapísala si Mieczysława do denníka. 

Dieťatko najprv ponúkla vdove Helene Sowe (1907 – 1985), ktorá sa jej ako prvá ujala po príchode z mesta a tak sa stali priateľkami. Helena totiž mala štyri deti, medzi ktorými by sa jedno navyše mohlo „stratiť”. Príbuzný však Helenu vystrašil, že keď to zistia Nemci, zabijú ich všetkých. Mieczysława teda hľadala novú rodinu. Prešla niekoľko dedín, no nakoniec sa s dieťaťom vrátila k rodičom. „Teraz už ostaneme spolu a spolu aj umrieme. Nikto Evu neprijal,” povedala im. Po čase sa však objavila pani Sowa s podmienkou, že si dieťa vezme, ale v prípade, že na to prídu nacisti, zodpovednosť ponesie Mieczysława. Reiszovci tiež za dievčatko každý mesiac platili 200 vtedajších korún. „Eva bola veľmi milé dieťa, nikdy neplakala z hnevu, iba keď cítila bolesť,” zapísala si Mieczysława. Dievčatko navštevovala každý deň, keď išla z kostola. „Občas som ju nosila k rodičom na Skalku, v lete na rukách, v zime v plecniaku.” Eva skonštatovala: „Ona bola psychológ. Vymýšľala pre nich činnosti, učila ich ručné práce, aby sa nenudili a nemali pocit, že je to až tak zlé.” Mieczysława si zase vo svojom denníku spomínala na to, že jej zverenci dokázali aj z úkrytu pomáhať. Keď ju prišli chudobní ľudia prosiť o pomoc, jednej žene poslali peniaze na nové okná, ďalšej zase na nájom. 

Neprezradili ich

O úkryte rodiny Reiszovcov vedeli viacerí ľudia z dediny. Niektorí totiž pani Mieczysławe, ktorá mala iba jednu kozu, nosili veci, ktoré potrebovala. „Aj o mne vedeli v Durštíne, že som židovské dieťa, a nikto neprezradil nič. Bolo to zásluhou jej aj tých dobrých ľudí,” vraví Eva. Okrem toho mali radi aj jej otca. „Nebral veľa peňazí za ošetrenie,” dodáva. „Ľudia vedeli, že je tu, ale Nemcov o tom nikto neinformoval,” potvrdila aj Helenina nevesta Józefina Sowa v rozhovore pre Durštínsky informačný portál. 

„Čas bežal, blížil sa Hitlerov koniec. Rusko ho začalo vytláčať z Poľska, všade boli požiare, svetlá, výbuchy. Nad Durštínom sa už preháňali bojové lietadlá,” zapísala si do denníka záchrankyňa. „Radili mi, aby som vzala Evu na Skalku, lebo front postupuje a vdova má dosť starostí s vlastnými deťmi. Tak som Evu vzala na sánky a ťahala ich,” pokračuje denník záchrankyne. „Je mráz. Lietadlá sú nad našimi hlavami a poza Červenú Skalu isto padajú bomby, lebo čosi sviští.” Eva s odstupom času hovorí: „Nemám na to spomienky. Len to viem, že keď prichádzala fronta a nad nami lietadlá, že ako dvojročná som povedala: `Panebože, zachráň moju hriešnu dušu,` na čo ona sa zasmiala, že ako môže mať hriešnu dušu také decko.“ Bol to deň, kedy osloboditelia prešli cez Durštín. „Blížim sa ku Skalke a beží oproti mne žena - je to pani Alžbeta. Naradostená na mňa volá zďaleka: `Pani Slava, už budeme voľní!` Stíska ma a bozkáva, dieťa si vinie k sebe,” pokračuje zápis v denníku. „Aj Reiszovci sa dočkali slobody. Odišli na saniach do Fridmanu. Plakala som za nimi, ostala som sama. Takí mi boli drahí, že aj teraz mi denne na srdci ležala ich spása a roky som sa za nich modlievala, najmä za dievčatko Evu,” pokračuje Mieczysławin denník. Najprv sa odsťahovali do Starej Vsi, kde otec pôsobil ako lekár. Ošetroval aj ruských vojakov. Po roku sa presťahovali do Podolínca, neďaleko Starej Ľubovne, kde žili až do smrti. 

S Mieczysławou, ktorá pokračovala v konaní dobrých skutkov, Reiszovci zostali v kontakte. „Do konca života Vám budem vďačná za všetko, čo ste pre mňa a mojich rodičov urobili. Bozkávam Vám ruky a sľubujem, že vo svojom povolaní budem žiť podľa Vašich zásad, čiže pomáhať blížnym. Bez vás, bez ponúknutej lásky a ochoty, by som tento cieľ nikdy nedosiahla,” napísala Eva svojej zachránkyni v deň svojej promócie za lekárku. Mieczysława Faryniak dožila svoj život ako terciárka v kláštore. „Dobré skutky robila naďalej,” vraví Eva. Príbeh Panej zo Skalky v Poľsku, kde ju označujú za nasledovníčku sv. Františka z Assisi, dodnes rezonuje. Preto už pred pár rokmi vznikla v miestnej cirkvi iniciatíva za jej vyhlásenie za blahoslavenú, teda svätú. Počas procesu beatifikácie bude potrebné vydokladovať jej prínos. Ten už v minulosti uznal aj pápež Ján Pavol II. Ešte ako kardinál v roku 1976 v liste Mieczysławe napísal: „Ctihodná a drahá pani! Rád by som vám po mojej kanonickej návšteve v Dursztyne napísal niekoľko slov vďaky za všetko, čo ste urobili a stále robíte pre miestnych ľudí. Láska Božia, ktorú ste nielen praktizovali – riskovali ste vlastný život zachraňovaním troch ľudí počas okupácie, ale ktorú šírite medzi veriacimi, hovorí sama za seba. Viem, že moja vďaka je neúmerná tomu, čo ste svojou apoštolskou prácou v Dursztyne a okolí vykonali pre Boha, Cirkev a Vlasť, ale viem aj to, že Boh vás štedro odmení už tu na zemi svojou milosťou a požehnaním.” 

Po vojne

Po odchode z pohraničia mohla Eva spoznať starých rodičov z matkinej strany. Nespomína si, kedy presne to bolo, no fotografie, ktoré má, ukazujú, že už v roku 1946 boli spolu. Bol to tiež rok, kedy sa jej narodil brat. Starým rodičom sa počas vojny podarilo ukryť u panej, ktorú poznali zo statku. Za finančnú odmenu ich skrývala v Topoľčiankach. No kým ďalším ich dospelým deťom sa podarilo ukryť, Evin strýko Alexander Braun bol zastrelený v Kremničke, kde fašisti koncom vojny popravili 747 ľudí, z toho 450 židov. Starých rodičov z otcovej strany, Resizovcov, nikdy nepoznala, konca vojny sa nedožili. Stará mama Mária zomrela na cukrovku v roku 1938 a starý otec Herman neskôr na týfus. Hostinec im zobrali v roku 1940. Hermanovi zastavili aj živnostenské oprávnenie s tým, že má predsa dvoch synov lekárov a ďalšie deti existenčne zaistené. V dokumente, ktorý našla jeho pravnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková pri písaní rodinného románu Konvália, sa tiež uvádza, že v Malackách bolo v tom čase „nadpočet hostinských koncesií“. Hostinec získal arizátor a dnes už budova nestojí. „Od piateho roku sme bývali v Podolínci. Tam neboli žiadne židovské deti, početná časť bola odvlečená, alebo odišli do Palestíny. Nevedela som, že som židovka. Myslela som si, že som jedna z nich,“ hovorí Eva, ktorá bola hneď po narodení pokrstená. Jej rodičia, dúfajúc, že im to pomôže, tiež počas vojny absolvovali aj katolícky svadobný obrad. Podľa Evy rodina nepatrila k praktizujúcim židom, na sviatky síce chodili do synagógy, židovské zvyky však doma nezažila. O svojom pôvode sa dozvedela až v prvej triede, keď sa deti hrali hru, v ktorej naháňali „Žida“. Vtedy jej mama povedala, že takú hru nemôže hrať. Evu to zaskočilo. „Že ja nie som taká ako ostatní, že som taká ako niekto, koho naháňame a kto sem nepatrí…“ spomína na svoje pocity. V Podolínci to pritom podľa nej všetci vedeli. Hoci rasovú nenávisť na škole ani na gymnáziu nepociťovala, cítila sa potupená, keď sa v piatej triede rozprávali o tom, čo robia čí rodičia a spolužiak na to povedal, že jej otec je žid. 

Rodičia o emigrácii neuvažovali, Československo považovali za svoj domov. „Mama mi hovorila, že buď budeme židia a ideme do Palestíny a ak nepôjdeme, tak sa asimilujeme. Každý z nás má partnera, ktorý nie je žid a deti nie sú vychovávané v takej viere,“ vysvetľuje Eva. Na druhej strane, keď išla pred niekoľkými rokmi na návštevu do Izraela, uvedomila si, že je s tamojšími ľuďmi spriaznená. „Ale som Slovák a žijem so svojimi slovenskými deťmi a vnúčatami.“ Napriek tomu celý život o svojom židovstve veľmi nehovorila. Akoby jej niečo našepkávalo, že sa tie časy môžu vrátiť. „O tom, že som židovka, som prvýkrát rozprávala v Poľsku, keď zomrela pani Mieczyslava,“ vraví Eva. To bolo v roku 1990. Ani dnes podľa nej nie je dôvod pre optimizmus, keďže antisemitizmus v spoločnosti stále pretrváva.

V strane

Evini rodičia po vojne pracovali ako lekár a sestrička. Obaja najprv uverili ideológii komunizmu. Otec dokonca dostal pozvánku „do strany“. „No keď prišiel na prvú schôdzu a videl tam tých všetkých gardistov, tak sa otočil,“ vraví pamätníčka. Onedlho začali monsterprocesy ako ten s Rudolfom Slánskym, ktoré rodičia sledovali. Eva sa tak od rodičov dozvedela, že nemá veriť všetkému, čo povedia v škole a tam zase nemá hovoriť o tom, čo sa rozpráva doma. Napriek tomu bola hrdou pionierkou. „Mali sme družiny a pomáhali starým ľuďom,“ spomína. Keď im však v škole strhávali zo stien kríže a nahrádzali portrétom prvého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda, hlasno protestovala. Na základnú školu totiž nastúpila v prevratovom roku 1948. Spomína si aj na vtipnú príhodu z roku 1953, kedy zomrel sovietsky diktátor Stalin. V kultúrnom dome totiž na jeho pamiatku vystavili rakvu, potiahnutú čiernym súknom. Menšie deti ako jej brat boli presvedčené, že v rakve je sám Stalin. „Verili tomu, že leží v kultúrnom dome v Podolínci,“ krčí plecami Eva. Aj muž, ktorého si neskôr vzala, si spomínal, ako plakal v deň smrti tohto masového vraha. „Ale vyrástli sme z toho dosť skoro počúvaním zahraničných správ,“ dodáva. 

Pod červenou hviezdou

Spomína si však aj na dni, kedy sa ľudia z Podolínca a okolia rozhodli oslobodiť kňazov, ktorí boli zavretí v tamojšom kláštore. Ten bol v rokoch 1950 až 1951 internačným táborom pre rehoľníkov, zvážali ich tam z celého Slovenska. Ľudia sa teda rozhodli, že vyvalia bránu a pustia ich von. „Bola tam aj prestrelka a jedného z nich aj zranili. Boli sme prekvapení, že prečo kňazi sú zavretí, lebo sme tomu ako deti nerozumeli.“ Podľa informácií z obce Podolínec ich žandári pochytali, zavreli a surovo zbili. Potom ich odviezli do väzenia a súdili.

V roku 1956 začala Eva študovať na strednej škole v Kežmarku. O politiku sa začala zaujímať až na vysokej škole, kedy počúvali Rádio Slobodná Európa, vysielanie z Londýna, čítali samizdaty a z knihy Súostrovie Gulag sa dozvedali o pomeroch v sovietskych pracovných táboroch. Eva chcela byť rýchlo samostatná, tak si urobila nadstavbu a začala v Bratislave pracovať ako rehabilitačná sestra, no po krátkej praxi sa rozhodla vyštudovať medicínu. „Môj študentský život bol do 4. ročníka, kedy som sa zoznámila s mojim nastávajúcim a otehotnela,“ pokračuje pamätníčka, ktorej sa v 5. ročníku narodila dcérka. S manželom Ivanom Ochodničanom majú dnes tri dcéry, Moniku, Janu a Zuzanu, a 12 vnúčat. Štúdium medicíny trvalo 6 rokov, štátnice tak mala v osudovom roku 1968. V tom čase už Eva delila svoj čas medzi štúdium a rodinu a každý týždeň cestovala. Dúfala však, že nastane socializmus s ľudskou tvárou. 

„August som zažila doma s dcérkou po štátniciach, manžel bol na 6-mesačnej vojne ako lekár v Martine. Nepúšťali ich vôbec z kasární. Báli sme sa, ako to dopadne a nonstop sme to sledovali. Len otec vravel, že čo stále pozeráte, keď Rusi raz došli, tak neodídu,“ vraví pamätníčka. Ani vtedy však rodina o emigrácii neuvažovala. Nechceli sa totiž dostať do situácie, že sa nebudú môcť stretnúť s tými, ktorých majú radi. No aj keď chcela navštíviť dcéru, ktorá sa odsťahovala na socialistickú Kubu, musela si vybavovať víza. Jednoduchá nebola ani cesta do Poľska, kam chodili za pani Mieczysławou. „Museli sme mať pozvánku, že je to rodina,“ krúti hlavou. S manželom nakoniec zakotvili v Starej Ľubovni, keď dostali možnosť pracovať v tamojšej nemocnici. Eva ako očná lekárka, jej manžel mal atestáciu z interného a biochémie. Hoci s režimom nesúhlasila, nakoniec podpísala aj súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy i poučenie z krízového vývoja o tom, že tento akt bol „bratskou pomocou”. „Hovorila som si: Môžem to nepodpísať? Mám tri deti. Chcem, aby išli do škôl, chcem pracovať ďalej na tom mieste, tak ja tú potupu vydržím.” Naďalej sa však stretávali s priateľmi, ktorí boli proti režimu. 

Išli spolu do neba

Hoci aj v práci vnímala nedostatok, aj v období socializmu sa podľa nej podarilo pozháňať prístroje zo zahraničia, ktoré očným lekárom ako ona uľahčili prácu. Celý čas verili, že príde zmena, boli však šokovaní brutalitou počas sviečkovej demonštrácie. „Nosili sme stužku VPN a doteraz ju mám, boli sme tým nadšení znova ako v ´68, ale bolo to niečo iné. Predpokladali sme, že to bude iné, lebo sa to pohlo v ZSSR,“ hovorí. „Stále sme mali zapnutú televíziu a v obývačke sme mali veľkú fotku Havla „Havel na hrad“, takže kto prišiel ku nám, vedel, ktorým smerom budú viesť debaty.“ V nemocnici zatiaľ mali zhromaždenia, kde im riaditeľ povedal, aby „nepodľahli dezinformáciám“ a že kto bude so zmenami súhlasiť, môže mať neskôr nepríjemnosti. Nakoniec prišla kádrovacia komisia a viacerí primári či vedúce sestry boli vymenení. „Autoritatívne doby sa nám môžu vrátiť, čo ma mrazí už teraz. Nemám z toho dobrý pocit,“ vraví Eva, ktorá sa rozhodla ísť do penzie ako 69-ročná, no nakoniec až do doby, kedy prišiel koronavírus, pracovala v optike. 

V roku 1988 zomrel Evin otec, štyri mesiace po ňom mama a v roku 1990 pani Mieczyslava, Nakoniec sa tak podľa Evy naplnili jej slová: Chytíme sa za ruky a pôjdeme spolu do neba. Keď sa po vojne stretli s ďalšími ukrývanými židmi, tak debatovali o tom, koľko museli za ukrývanie platiť. „A naši hovorili: `Nás nezachránili peniaze, nás zachránila láska a viera tej panej.`“