Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Okoličáni (* 1918)

• narodil sa 6. júna 1918 v Okoličnom

• otec mu zomrel, keď mal len trinásť rokov, a tak ho matka sama viedla k čestnému a zásadovému životu

• od detstva mal rád prírodu, jeho záľubou sa stalo poľovníctvo

• po maturite na štátnom reálnom gymnáziu začal študovať na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Prahe

• štúdium kvôli vojne nedokončil

• v roku 1939 narukoval do armády, bojoval na východnom fronte

• zapojil sa aj do udalostí nasledujúcich po vypuknutí SNP

• neskôr sa vrátil do rodnej obce, kde začal hospodáriť na zdevastovanom rodinnom majetku

• keď sa mu začalo dariť, prišli prvé povojnové voľby, ktoré vyhrala ľavicová vláda Klementa Gottwalda

• kvôli znárodňovaniu prišiel o celý majetok

• čelil pokusu o jeho opätovné zaradenie do armády; bol odhodlaný urobiť čokoľvek, aby sa nemusel vrátiť na front

• z nadšeného hospodára sa v jedinej chvíli stal štátny zamestnanec

• na pozícii drevárskeho robotníka pracoval aj napriek mnohým zdravotným problémov až do dosiahnutia dôchodkového veku

Príbeh pamätníka

 

Ján Okoličáni (1918)

 

„Majetok môžeš stratiť, ale ho môžeš aj nadobudnúť znova, no o česť keď prídeš, tú si nikdy viac nekúpiš, nikde nenájdeš.“

 

narodil sa 6. júna 1918 v Okoličnom;

otec mu zomrel, keď mal len trinásť rokov, a tak ho matka sama viedla k čestnému a zásadovému životu;

od detstva mal rád prírodu, jeho záľubou sa stalo poľovníctvo;

po maturite na štátnom reálnom gymnáziu začal študovať na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Prahe    ;

štúdium kvôli vojne nedokončil;

v roku 1939 narukoval do armády, bojoval na východnom fronte;

zapojil sa aj do udalostí nasledujúcich po vypuknutí SNP;

neskôr sa vrátil do rodnej obce, kde začal hospodáriť na zdevastovanom rodinnom majetku;

keď sa mu začalo dariť, prišli prvé povojnové voľby, ktoré vyhrala ľavicová vláda Klementa Gottwalda;

kvôli znárodňovaniu prišiel o celý majetok;

čelil pokusu o jeho opätovné zaradenie do armády; bol odhodlaný urobiť čokoľvek, aby sa nemusel vrátiť na front;

z nadšeného hospodára sa v jedinej chvíli stal štátny zamestnanec;

na pozícii drevárskeho robotníka pracoval aj napriek mnohým zdravotným problémov až do dosiahnutia dôchodkového veku.

 

Prísna výchova

 

Ján Okoličáni sa narodil 6. júna 1918 v Okoličnom na Liptove ako jediný syn svojich rodičov. Detstvo prežil v Okoličnom, kde jeho rodina vlastnila kaštieľ a rozsiahle pozemky. Otec zomrel, keď mal Ján len trinásť rokov. „Bola to veľká rana pre mňa, hoci som bol ešte len chlapec, však, ešte som tak ďaleko si nedokázal ani uvedomiť, že čo sa vlastne stalo, ale tak to zapôsobilo na mňa, že ja som sa voľáko medzi tých kamarátov, ktorí mali rodičov, obával, proste stratil som tú svoju sebaistotu, lebo už som nemal otca, už som bol sirota...“ V prísnej výchove teda pokračovala jeho matka sama. „Viem toľko, že mama bola taká prísna, ale obaja rodičia ma vychovávali v duchu pravdy a spravodlivosti. Neexistovalo u nás klamstvo, neexistovalo rušiť slovo. Čo otec sľúbil alebo mama sľúbila, to sa splnilo.“  Zmysel pre česť v ňom zostal hlboko zakorenený. „Nedalo sa klamať, na to som si zvykol tak, že verím ľuďom a verím slovu aj dodnes. Hoci sa mi to neoplatilo.“

 

A bolo po štúdiách...

 

Život Jána Okoličániho plynul celkom pokojne. Po maturite v roku 1937 sa prihlásil na štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Prahe. „Dobre bolo, kým neprišiel Hitler. Prišiel Hitler, však, okupácia Čiech a Moravy, študentské nepokoje dáke, no nemali sme ho radi. A bol koniec. Hitler nám vysoké školy v Čechách i na Morave zavrel.“ Jeho túžbou bolo dokončiť si vzdelanie v zahraničí. Keďže sa však nikdy neangažoval v politike, veliteľstvo Hlinkovej gardy ho označilo za nespoľahlivého a zamietlo jeho žiadosť o povolenie vycestovať. „Miesto toho, nepoviem v akom časovom rozpätí, či to bol týždeň alebo dva, týždeň alebo mesiac, alebo dva mesiace, v takom rozpätí som dostal povolávací lístok do armády, lebo som mal odklad. A ten odklad mi bol zrušený.“

 

Ľahko na bojisku?

 

Odchod na front bez rozlúčky s matkou bol pre neho mimoriadne ťažký. „Z idúceho vlaku zabalil som lístoček do kúska tehly. A tomu strážnikovi, volal sa pán Baran, tak som mu zakričal: ,Pán Baran, zhadzujem vám lístok, pohľadajte ho a doručte ho adresátovi.‘“ No udalosti a situácie, ktoré nasledovali, neboli o nič ľahšie. „Až prišli sme do Lipovca, tam vlastne bol koniec rýchlej brigády. Tam sme dostali výprask od Rusov. Tam sme mali kopu mŕtvych. Neodvážim sa povedať koľko, ale vyše stovky mŕtvych sme mali.“ Hlad a nepriaznivé poveternostné podmienky sa tiež podpísali pod mnohopočetné straty na životoch. „Strava, koňom surový ovos, nám varený, kde tu šošovička dáka a tak ďalej, teda proste biedili sme. Zakopaný v zemi, keď sa dal vykopať po pás okop, prikryť sa celtou, aby nefúkali tie ostré ľadové vetry na Ukrajine.“ Jánovi sa podarilo prežiť a nakoniec bol odvelený naspäť domov. „No po príchode z frontu som mal jedinú výhodu. Keď boli preplnené vlaky, raz-dva som mal, reku, voľné kupé. Len som spomenul frontu, že ideme z frontu a sme všivaví, momentálne bolo oddelenie prázdne a mali sme kde sedieť.“ Po návrate pôsobil Ján Okoličáni aj na vojenskej pechotnej škole v Nitre, kde bol svedkom nedbalého zaobchádzania so zbraňami. „Tam som sa dozvedel a presvedčil, že trénujú s ostrým strelivom nabíjanie a vybíjanie kanóna. Prísne zakázaná vec to bola. Darmo sme upozorňovali veliteľov...“

 

SNP

 

Bezprostredne po vypuknutí SNP Ján nastúpil k svojmu útvaru a bol odhodlaný bojovať za vlasť. „V priebehu dvoch dní som bol ostreľovať nemecký domov v Žiline. Začala normálne povstalecká činnosť pre mňa.“ Pri obrane Martina sa dostal aj do situácií, keď mu išlo o život. „Spravili tri šťuky nálet a nevedel som, čo sa stalo. Taká malá epizódka len. Začali bombardovať strmhlavým letom, vyrovnal, videl som bombu padať. Ale kde padá? Chcel som sa jej vyhnúť. Kdekoľvek som utekal, tam bomba padala. Až nakoniec som vo voľákom jarku zahniezdil...“ Našťastie sa mu nič vážne nestalo. Spolu s ostatnými povstalcami pokračovali v obrane mesta, ukrývali sa a ocitli sa aj v mínometnej paľbe. Nakoniec však prišiel rozkaz opustiť Turiec. Prešli na partizánsky spôsob boja a 28. októbra dostali rozkaz rozpustiť vojsko. Vďaka tomu, že poznal prírodu a vyznal sa v nej, sa mu podarilo dostať až do Partizánskej Ľupče, kde býval jeho krstný otec. V tomto období na jeho chorú matku nik nebral ohľad. „Len každú chvíľu dostávala z frontu správy, že som v tanku zhorel.“  

 

Trpkosladký návrat

 

Po návrate domov bol zadržaný, istý čas strávil vo väzení v Martine, pretože ho niekto udal ako esesáka. Všetko sa však objasnilo a Ján sa mohol vrátiť do rodnej obce. Nemal vôbec nič, no ľudia ho vítali a mnohí mu aj nezištne pomohli. „Musel som si požičať onuce, baganče, civilné šaty, keď som nechcel v uniforme chodiť. No pretĺkol som sa voľáko.“ Doma ho čakalo nepríjemné prekvapenie. „Poschodie prelomené delostreleckým granátom. Trámy polámané. Obloky vybité. Strecha rozstrieľaná na kaštieli. Proste strach a hrôza.“ Aj napriek ťažkým podmienkam sa pokúsil z ničoho opäť vybudovať prosperujúce hospodárstvo. „No začal som gazdovať s ťažkosťami, ale vedel som si pomôcť. Priala mi aj šťastena.“ Majetok sa mu podarilo postupne zveľadiť, investoval do mechanizácie, prijal viac zamestnancov, hospodárstvo prekvitalo. „Lenže nevedomky som si na seba plietol bič.“ Ako sám hovorí: „Dobre bolo do tej doby, kým neprišli voľby.“

 

Prvé povojnové voľby – začiatok konca

Voľby znamenali zlom v životoch mnohých ľudí. „Na Slovensku vyhrali demokrati, ale Česi nás porazili. V Česku vyhrali komunisti, prišiel k moci Gottwald a tak ďalej a už bolo zle. ... A začínalo sa vyvlastňovať.“ Slová, ktoré použili, keď mu znárodňovali rodinný majetok, si pamätá dodnes. „,Prišli sme, lebo sme sa rozhodli, teda už ako strana sa rozhodla, že vy nie ste schopný taký majetok opatriť a socialistické hospodárenie potrebuje potravu, potrebuje, aby majetky boli obriadené, obrobené, aby mal z toho štát a vy to nie ste schopný zabezpečiť. Tak majetok vám znárodňujeme.‘ Za dve hodiny som bol žobrák, nemal som nič.“ Miestni komunisti sa ho zastali, zábranili tomu, aby bol vysťahovaný niekam do pohraničia. „Stalo sa tak, že došli dáke nákladné autá, o čom som ja nevedel, len neskoršie som sa dozvedel, vojenské autá s ľuďmi, ktorí ma mali naložiť na tieto autá a vysťahovať.“ Ich skutočný zámer sa Ján dozvedel len nedávno. „Nemal som byť odvezený do pohraničia, ale mal som byť odvezený do Ruska do gulagov.“

 

Štátny zamestnanec

 

Z nadšeného hospodára sa zrazu stal štátny zamestnanec. Ján Okoličáni spočiatku pracoval ako likvidátor faktúr na riaditeľstve Štátnych majetkov. Kvôli nezrovnalostiam vo vyplácaní faktúr však požiadal o uvoľnenie zo zamestnania. „Bol som uvoľnený, ale súčasne som sa stal nezamestnaným.“ Podarilo sa mu dostať na miesto drevárskeho robotníka. Práca to bola fyzicky náročná, no Ján sa nezvdával. Pracoval poctivo a skoro sa mu začalo dariť. „Vždycky som bol vyhlasovaný za vzorného pracovníka.“ Po roku 1968 sa dokonca stal predsedom závodného výboru. Postihla ho však choroba a hrozila mu invalidita. „Nakoniec hádam bolo na vine aj to, že som z intenzívnej roboty odišiel do pokoja, ochorel som na ruku. Dostal som zápal lopatkového svalstva... To sa vraj nedá pomôcť. Mal som deti. Kde ja som si mohol dovoliť invaliditu? Ja som potreboval robiť. A robota mi šla. Vzdal som sa predsedníctva po dvoch rokoch a šiel som naspäť do výroby.“ V tomto zamestnaní zotrval až do dosiahnutia dôchodkového veku.

 

„Bránil som sa zubami nechtami.“

 

Okolo roku 1950 ho čakalo ďašie nepríjemné prekvapenie. Znovu mal nastúpiť do armády. „Keď som sa pýtal, že prečo to robia, [odpovedali]: ,No máme nespoľahlivých dôstojníkov, tých mladých a tak ďalej. Musíme urobiť čistku v armáde, tak si chceme zaistiť dôstojnícky zbor spoľahlivými ľuďmi.‘ No pre mňa to bolo hrozné prekvapenie. Ja a odrazu spoľahlivý?“ Nebolo mu všetko jedno, už nikdy sa nechcel vrátiť na bojové polia. „Ja som, reku, proste nenávidel armádu. Veď ja som si, reku, na fronte odslúžil svoje.“ Bol odhodlaný urobiť čokoľvek. Neváhal vymeniť lekárske správy, potvrdenia o zdravotnom stave tak, aby bol uznaný za neschopného vojenskej služby. „Hádam zo zúfalstva alebo z čoho, ja som sa odvážil toho, za čo by ma čakala možno aj guľka. Ja som vytiahol ten vojenský nález, do kanála som ho hodil, aby som ho viac nemohol, aby som si to nerozmyslel a nešiel ho hľadať a vytiahol som nález civilnej nemocnice a ten som položil do tých vojenských papierov.“  

 

Ján Okoličáni sa celý život držal jediného hesla: „Majetok môžeš stratiť, ale ho môžeš aj nadobudnúť znova, ale o česť keď prídeš, tú si nikdy viac nekúpiš, nikde nenájdeš. Keď si porušíš slovo, tak sa stávaš nečestným človekom a špekulantom.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Spracovala: Ľudmila Adamová