Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Prof. ThDr., Th.D. Dušan Ondrejovič (* 1930)

• narodený 1930 otcovi Jánovi Ondrejovičovi a Zuzane Ondrejovičovej, rodenej Šarkanovej

• pochádza z Turíčiek v okrese Poltár

• má dve sestry

• z manželstva s Miladou Ondrejovičovou má tri deti

• šľachtický titul rodiny Ondrejovičovcov

• študoval na gymnáziu a neskôr teológiu na vysokej škole

• je profesor a farár

• dnes je už na dôchodku

VYHNANSTVO Z RAKÚSKO-UHORSKA

Starý otec pamätníka, Michal Ondrejovič, bol významnou osobnosťou v prostredí svojej rodnej dediny a okolia tzv. Novohradu, čo je neformálne označenie pre jeden z historicky najbohatších regiónov Slovenska. O Michalovi Ondrejovičovi sa písalo aj vo vtedajších slovenských politických novinách Pešťbudínske vedomosti. Vydával ich Milan Hodža, žurnalista, politik a niekdajší prezident Československej republiky. Keď sa v Oždíne konalo veľké zhromaždenie, na ktorom sa volilo predsedníctvo a dejatelia, teda verejní činitelia, zvolený bol aj Michal Ondrejovič. „Potom tam bola tzv. post, neviem či to poznáte, oni to nazývajú v tomto článku ‚predpočítateľ‘. Zvolili ho z predpočítateľa a ten výraz označoval vtedy moderátora.“

Zhromaždenie nezostalo pre Michala Ondrejoviča bez následkov, keďže ani jeho náklonnosť k panslavizmu – ideológii hovoriacej o zjednotení slovanských národov pod vládou ruského cárizmu – nebolo tajomstvom. „Prišli maďarskí žandári na takú veľkú lúku, ktorú sme mali na Brodoch. Tam za ním prišli a ukázali mu zatykač, že behom 48 hodín musí opustiť Rakúsko-Uhorsko.“ Syn Michala a otec Dušana Ondrejoviča mal vtedy iba okolo 15 rokov, no napriek tomu zostala starostlivosť o hospodárstvo a rodinu na ňom. Jeho otec bol zatiaľ odsúdený na vyhnanstvo, preto sa vydal do Ameriky cez prístavné mesto v Nemecku, Brémy. A odtiaľ priamo do Pennsylvánie.

Neskôr bol podobný rozsudok vydaný aj nad slovenským politikom a rímskokatolíckym kňazom Andrejom Hlinkom, len s tým rozdielom, že bol odsúdený odpykať si trest vo väzení v Segedíne. „Starý otec sa dozvedel o tom po čase - bol myslím tak na 7 rokov odsúdený aj Hlinka, aj starý otec – a prišiel na to, že Hlinku zo Segedína pustili. To znamenalo, že aj trest starého otca už môže skončiť. Tak starý otec napísal otcovi, svojmu synovi, aby napísal Hlinkovi, či sa amnestia sťahuje aj na neho a či sa môže vrátiť domov. Skrátka, z toho listu vyplývalo, že dostal amnestiu po dvoch rokoch. A vlastne Hlinku zlomili. Či je to pravda, či nie, to sa nedá povedať. Ale podľa mojich informácií to boli Jezuti, ktorí ho vraj zlomili. Tí prišli za ním a on im ustúpil, takže ho pustili preto skôr. A odvtedy mal starý otec počas Slovenského štátu peklo. Lebo keď boli oslavy Slovenského štátu, starý otec vždy vystúpil proti Hlinkovi a vravel, že je zradca.“ 

Nakoniec sa aj Michal Ondrejovič vrátil späť na územie Slovenska. Problém nastal už na spomínanom vystupovaní, ktoré bolo brané za nežiadúce. Snažili sa ho držať stranou počas všetkých schôdzí a zhromaždení, pretože prostredníctvom svojich názorov a vyjadrení na adresu Andreja Hlinku, vzbudzoval neželanú pozornosť.

ZAJATIE V TALIANSKU

Za čias Rakúsko-Uhorska bol otec pamätníka, Ján Ondrejovič, zajatý počas služby na fronte v Taliansku. V zajateckom tábore, obkolesenom ostatnými drôtmi, boli strážení vojakmi. Napriek tomu sa k ním dostali informácie z vonkajšieho sveta. Napríklad aj to, že Milan Rastislav Štefánik bol v tom čase v Taliansku. Ján Ondrejovič sa s ním chcel stretnúť, no napokon sa mu to nepodarilo. Mladému Jánovi sa napokon z tábora, v ktorom bol väznený, podarilo ujsť a stať sa v roku 1918 domobrancom a súčasťou prvého vojska Tomáša Garrigue Masaryka. „ Masaryk už bol v Prahe, ale nemal armádu. To bolo prvé Masarykove vojsko. Masaryk síce mal republiku, ale vojsko nemal. Otec mi hovoril, že bol veľký hlad. Tí chudobní ľudia drancovali obchody. A ešte stále tam boli Rakušania, Maďari, proste to nebolo ešte také vyslovené Československo. Takže oni išli Václaváckom. Najprv v uniformách talianskych legionárov. Potom druhý deň opäť námestím, ale už v inej uniforme, aby vzbudili dojem veľkého vojska.“ Ján Ondrejovič zostal v Prahe nadsluhovať ešte dva roky, než sa vrátil do civilu a na rodné Slovensko, kde sa oženil so Zuzanou Šarkanovou.

SLOVENSKÝ ŠTÁT

Pamätník vychodil ľudovú školu v rodných Turíčkach, ktoré boli po prvej Viedenskej arbitráži pridelené k Maďarskému kráľovstvu. Neskôr chodil na gymnázium, ktorého riaditeľom bol evanjelik a katechéta Pavol Németh. „Vždy, keď hlásil do rozhlasu, tak chcel aby sme zakričali: „Halo, halo. Šerif Paľo“. To bola taká prezývka.“ Pamätník bol od mala vychovávaný v demokratickom duchu, preto ho častokrát zarazilo a nemilo prekvapilo, koľkí učitelia sa dali na stranu Nemecka a bezostyšne hajlovali. „Ale bol jeden profesor, učil nás zemepis, Jozef Trnka sa volal, a ten hneď spoznal, čo sa deje. Prišiel raz riaditeľ, šerif Paľo, k nám do triedy a pýtal sa, kto je v združení, takom ľudáckom združení pre dorast Hlinkovej mládeže. A všetci sa prihlásili, že áno, sú v združení, a ja som sa prihlásil, že nie. A keď sa pýtali, že prečo nie, tak som im povedal, že som z Turíčiek, a tam takú organizáciu nemáme. A keď som to povedal, tak profesor Trnka si ma hneď obľúbil. Keď sme mali niečo ukazovať na mape, mne dal vždy to najľahšie. Londýn a také štáty, ktoré neboli s Hitlerom,“ spomína s úsmevom pamätník na svoje detstvo.

Bolo to v roku 1944, kedy sa pomaly začalo šepkať o povstaní. Pamätník sa rozhodol sám zapojiť do boja svojským spôsobom. Na podomácky vyrobené letáčiky nakreslil šibenicu, na ktorej sú upaľovaní gardisti a dodal verš: „Gardisti, váš čas skončí. Už vám stavajú šibenicu, všetci na nej odvisnete.“ Letáky vyvesil na verejné miesto, kde mal istotu, že si ich prečíta najväčšie množstvo ľudí. Na druhý deň boli Turíčky na nohách a hľadali autora a vinníka. „Ja som veľmi nerátal, že z toho bude také divadlo. A odrazu v nedeľu hlásili, aby všetci mládenci išli do obecného domu, lebo tam majú prísť vyšetrovať žandári všetkých Turíčanov. Tak sme išli. A keď som už vedel, že je zle, tak som sa učil písať inak, aby nezistili, že som to písal ja. Stáli sme tam potom v rade a ja som išiel asi štvrtý. Keď ma volali dnu, jeden z tých žandárov, čo bol vnútri, vyšiel von a spýtal sa ma: „Vy ste pán Ondrejovič? Nepriznajte sa, lebo ak sa priznáte, budete mať problémy aj vy, aj vaši rodičia. A budete vylúčený zo školy,“ spomína si na svoj zážitok so žandárom, ktorý bol už vtedy súčasťou pripravujúceho sa Slovenského národného povstania.

Pamätník dal vtedy na radu žandára a nepriznal sa, hoci na neho pri vypočúvaní vyvíjali nátlak. S presvedčivým tónom mu tvrdili, že vedia, že je autorom letákov, no on sa nedal zastrašiť. Zo situácie napokon vyviazol iba so zápisnicou. Až neskôr sa dozvedel o žandárovi, ktorý ho varoval a tiež o jeho spriahnutí sa s povstalcami.

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE

Do Slovenského národného povstania sa z rodiny Ondrejovičových zapojil bratranec pamätníka, Pavol. Bol povolaním učiteľ na ľudovej škole a tiež letec. Ako letec pôsobil aj počas povstania: „Boli v Piešťanoch, keď prišiel povel od Goliana (osobnosť, ktorá sa považuje za vodcu povstania). Tak vzlietli dve lietadlá a ostatní ťahali všetci s Nemcami. Nemohli inak, báli sa.“ Pavol Ondrejovič bol počas bojov za slobodu zostrelený nad Sliačom, pričom to bol iba padák, ktorý mu zachránil život. Jeho ujo z matkinej strany, Andrej Šarkan, bol takisto učiteľ a účastník povstania v Nitre, kde pôsobil ako Déveťák (DVT), teda dozorca útvaru, dohliadajúci na celkový chod služieb. „Prišlo povstanie a zavolali tam všetkých vojakov na nástup a povedali: ‚Kto chce ísť do povstania, nech sa vyradí a zoberie si zbrane, a kto nie, nech ich odhodí, lebo za chvíľu prídu Nemci a budú nás likvidovať.‘ Teda, že sa majú vzdať. A strýčko potom ešte hovoril, že oni išli a bojovali už pri Zlatých Moravciach. Prešli cez Zvolen až do Bystrice, ale ostatní zlyhali. Takže povstanie nebolo také, ako si mysleli - že povstal slovenský národ. Povstali iba niekoľkí.“

Neskôr, keď prišlo k potlačeniu vzbury, povstalci sa vracali z Banskej Bystrice do hôr, kde sa chceli ukryť. Medzi nimi  boli aj gardisti, ktorí sa naoko tvárili, že utekajú do úkrytu spolu s nimi. Ukázalo sa, že išlo iba o stratégiu, keď začali z ničoho nič strieľať do nič netušiacich povstalcov a partizánov. Nepriatelia povstania prišli až na Vyšnú Bocu, kde hľadali zvyšných, ukrývajúcich sa povstalcov. Našli aj Andreja Šarkana, ktorého zatvorili do koncentračného tábora, v ktorom zostal až do konca vojny, až kým ich vojská Spojených štátov neoslobodili. Andrej Šarkan bol zvyknutý každé ráno cvičiť. Išlo o ranný rituál, ktorý sa naučil počas väznenia v koncentračnom tábore, ktorý mu zostal až do konca života. Vďaka tomu bol jedným z mála, ktorí si udržali silu a kondíciu. „Keď ich Američania oslobodili, tak vyzvali niekoho, aby vyšiel na budovu a vztýčil Československu zástavu. Tak jediný on vládal vďaka tomu, že cvičil.“ Keď Američania oslobodili zajatých ľudí z koncentračných táborov a vyhladovaným ľuďom dali jedlo, tak tí, ktorí neuposlúchli príkazy, aby jedli pomaly a v malých množstvách, nešťastne zomreli.

Otec manželky pamätníka, Milady, bol riaditeľom školy v Dolnom Srní. Keď prišiel okresný inšpektor na školu, prebehla bežná kontrola a preverovanie, počas ktorého skúšali aj žiakov z ich znalostí o známych osobnostiach. „Začal skúšať o Tisovi a oni nič nevedeli. Tak sa dostal jej ocko 8 kilometrov na Ľubinu u Kľačkova. Ihneď tam musel ísť, keďže neučil základné veci o Tisovi. A tam chodieval a stretol sa tam aj s partizánskou skupinou a nosil im tam aj kadejaké mapy o tom, kde sú Nemci rozložení.“ Aj týmto spôsobom sa podieľal na Slovenskom národnom povstaní. Na Ľubinu a späť domov musel chodiť pešo približne 8 kilometrov, či bola zima alebo teplo, či pršalo, alebo snežilo. „Bol uznávaný človek a aj s priateľmi chodieval na našu evanjelickú faru. Navštívil nás napríklad Ján Smrek. Potom aj Emil Boleslav Lukáč tiež chodil ku mne na faru, my sme boli dobrí priatelia. A nakoniec Milan Rúfus, aj s ním som sa spriatelil.“

NÁSTUP KOMUNIZMU

Keď v roku 1948 začala v Československu vládnuť Československá komunistická strana (KSČ), pamätník, ako farár a vyštudovaný teológ, bol považovaný za nespoľahlivú osobu - ako väčšina ľudí, ktorí mali hocakú spojitosť s náboženstvom ako takým. „Tak som narukoval, išiel som fárať do Ostravy, do Radvaníc a odvtedy hovorím: ‚Radvanice, nikdy více.‘ Boli A, B, C, D skupiny na jeden prápor. Ja som bol B-čko.“ V rovnakej skupine bol aj Igor Tiso, synovec už bývalého prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa. Ďalšou známou osobou, ktorá bola komunistami odsúdená na výkon služby v tábore, bol Daniel Okáli, nacionalista, literárny kritik, právnik a politik. „Bolo tam aj zopár katolíckych farárov a potom takí, ktorí niekoho zabili. Viete, nejaký poľovník, ako sa hovorí: ‚Mieri na líšku zabije Marišku.‘ A my sme teda fárali a tepali sme uhlie, a tam som sa stretol aj s dobrým známym Jankom Paulínym. A on hovorí: ‚Dušan, my sa odtiaľto už nedostaneme, toto je konečná.‘ A ja mu na to: ‚Neboj, s božou pomocou sa dostaneme.‘“

Keď prišiel čas, aby boli prepustení, ich radosti bolo rýchlo koniec, pretože im dali odslúžiť si rok navyše. Nepriaznivá situácia mala na ľudí rôzne vplyvy, a nie každý dokázal nápor a tlak psychicky ustáť. Neraz skončili ľudské osudy samovraždou. „Tri týždne pred Vianocami sme počuli: ‚Nástup, nástup, všetko odovzdať. Idete domov. Ide sa do civilu.‘ A potom sme boli už vo vlaku domov a čítam list, čo nám dali, že Československá armáda znižuje na základe takej a takej zmluvy stav o 18 tisíc alebo 12 tisíc mužov. To nebolo nikde, to bolo tajné. Aj to, že nám službu predlžujú. Našťastie sme tam nemusí byť ďalší rok, takže nás akože prepúšťali. Také klamstvá.“

VÝBER KARIÉRY

Počas rokov, kedy navštevoval gymnázium v Lučenci, sa robili tzv. psychotechnické skúšky, aby sa študentom lepšie vyberala budúca profesia. „Mal som taký sedliacky rozum a som písal, čo bolo treba. A tak som napísal tento test na 131, čo bol nadpriemer, lebo kvocient inteligenčný je nejakých 125. Poslali mi list, že sa môžem bez skúšok prihlásiť na medicínu. Ale ja som sa nerád učil.“ Okrem toho, už vtedy bol rozhodnutý, že chce študovať teológiu. Táto voľba povolania sa, samozrejme, nepáčila už vtedy úradujúcemu komunistickému režimu: „Proste ma chceli presvedčiť. Aj aby som išiel na psychológiu, proste len nie na teológiu. Ale že teológiu mi nemôžu schváliť, takže bez papiera som išiel na teológiu. To bol život.“

DÔSLEDKY NEŽIADANEJ PROFESIE

Počas komunizmu nemali problémy iba ľudia kategorizovaní ako nespoľahliví, ale aj ich rodina a blízki. Syn pamätníka, Sven, chodil na gymnázium, avšak jeho priebeh štúdia nebol ľahký. „Jeden profesor mu hovorí: ‚Tomu Svenovi to myslí, škoda, že je synom evanjelického farára.‘ A celá trieda sa na tom smiala, tak si viete predstaviť, ako sa cítil.“ Okrem toho nemohli deti študovať v blízkosti domu, hoci gymnázium bolo v blízkosti fary v Senci, kde bývali. Miesto toho museli štyri roky dochádzať približne 16 kilometrov do Pezinka, aby si zaistili maturitu. „Naše deti boli nežiaduce, viete. Na tomto gymnáziu sa učila aj pani prezidentka Čaputová.“

Problémy mala aj manželka, Milada, ktorá pôsobila ako učiteľka na gymnáziu. Z pozície však bola zosadená. Manželia Ondrejovičovci sa nakoniec rozhodli adresovať list Gustávovi Husákovi, vtedajšiemu prezidentovi republiky. Tento pokus nepadol na úrodnú pôdu, nakoľko o vnútorných veciach školy môže rozhodovať iba riaditeľ školy. „Našli sme jedno miesto, vďaka známym. Už to nebolo na gymnáziu, ale na učilišti v Krasňanoch.“

Syn Sven chcel po skončení strednej školy študovať medicínu, ale kvôli tomu, že jeho otec bol evanjelickým farárom, ho trikrát odmietli. Jeho rodičia sa snažili zo všetkých síl pomôcť mu a uplatniť sa na vysnívanej škole, ale nepodarilo sa im to až do doby, ako sa podpredsedom vtedajšej vlády stal Július Hanus. Zhodou okolností pochádzal takisto z Turíčiek. Okrem iného bol aj inžinierom, ktorý sa podieľal na výstavbe vodného diela v Gabčíkove. Vymenený bol aj minister školstva, ktorým sa stal Juraj Buš. „A tento Hanus a Buš sa veľmi ráčili. Dokonca boli obaja sobášení v jeden deň v evanjelickom kostole, tak neboli takí dobrí komunisti,“ dodáva Dušan so smiechom.

Vďaka zmene vlády sa napokon Sven zamestnal v bratislavskej nemocnici. A zakaždým, keď ho vyradili z čakacej listiny na prijatie na štúdium medicíny, ho Juraj Buš vrátil späť. „Osemkrát ho odtiaľ dali preč. A viete čo, my sme sa tak tešili. On teraz robí anestéziológa. Robil najprv v Bratislave a teraz momentálne je v Dijone, vo Francúzsku.“

PÁD KOMUNIZMUS A DEVÄŤDESIATE ROKY

Pamätník bol celý život farárom a teológom. Prednášal v zahraničí, napríklad aj v Chorvátsku, kde kázal nemecké služby božie alebo v Spojených štátoch. Manželka Milada bola po Nežnej revolúcii, v roku 1992, najskôr poslankyňou v Senci, kde aj s rodinou žila a neskôr poslankyňou Slovenskej národnej rady. „Okrem toho, Miládka bola vychovávaná v takom demokratickom duchu a ťažko znášala, keď bol pri moci Mečiar.“

Spoločne s Milanom Kňažkom šla do Demokratickej únie a neskôr sa stala poradkyňou prezidenta Michala Kováča, čo bol pre evanjelikov veľký krok dopredu, keďže Michal Kováč sa ako katolík vo veciach evanjelikov vyznal iba málo. „Napríklad, keď prišiel pápež a mal ísť do Prešova, tak povedala Kováčovi, aby išiel aj do evanjelického kostola. Dnu síce nešiel, ale bol pred ním. A teda sa pomodlil pápež pred evanjelickým kostolom. Tá funkcia nebola len tak. A keď Kováčovi vypršal termín, tak dostala Miládka avízo, že musí odovzdať legitimáciu, že môže vstúpiť do prezidentského paláca. Lebo tam nepúšťali inak. Úradoval Mečiar a zároveň sa potom udialo to, že udelil amnestie. A potom sme tu s Miládkou sedeli ako dôchodcovia a len tak lamentovali.“