Ing., Mgr., PhDr. Anna Otčenášová rod. Miháľová

„Už v tých 50. rokoch z Užhorodu, keď tam urobili hranicu. Môj otec býval v rodine Havašiovcov, ktorí tiež mali obuvnícky priemysel. A jeden z ich synov bol gréckokatolícky farár. Tiež odišiel z Užhorodu a prešiel do Vyšného Nemeckého. Tá dedina, kde sme bývali, Orechová, bola filiálka. Takže on chodieval na gréckokatolícke bohoslužby aj do Orechovej, čiže sme sa často stretávali aj potom neskôr. Vyučoval aj náboženstvo, pamätám si na jeho poslednú hodinu. Keď odchádzal, hovoril, že keď sa ľudia lúčia, niekedy si povedia dovidenia a niekedy zbohom. A on sa pozdravil ‚zbohom!‘ Nechcel prestúpiť na pravoslávnu vieru, tak ho zobrali a odsúdili ho na 10 rokov."

„Keď som chodila do ľudovej školy tak som mala spolužiačku-židovku Elizku Róthovú. Tam boli dve rodiny: Herškovičovci a Róthovci. Herškovičovci mali obchod so zmiešaným tovarom, Róthovci mali krčmu. A s tou Elizkou sme spolu chodili do triedy, spolu sme sedeli. Pamätám si, keď mi doniesla bábiky, že ona sa s nimi hrať nebude. Lebo ich už potom brali do tých plynových komôr. Tak mi utkvel taký pohľad, ako ich celú rodinu naložili na taký jeden voz a viezli ich do Užhorodu. Potom sme sa dozvedeli, že rovno do plynovej komory, kde nakoniec zahynuli."