Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Paulíny (* 1929)

• narodil sa 26. januára 1929 v Dobrej Nive

• ako chlapec zažil druhú svetovú vojnu, rodičia ukrývala židovskú rodinu a amerického letca, pri čom Ján aktívne pomáhal

• 1951 zrušený odklad na štúdium a nastúpil k PTP

• 1954 neúspešná snaha o opätovné štúdium

• 1958-1959 druhýkrát prijatý na štúdium a opäť vylúčený

• 50. a 60. roky prekladanie na rôzne pracovné miesta v poľnohospodárstve

• 1965 dokončené externé štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre

• 1969 z politických dôvodov vylúčený z miesta krajského zootechnika

• 1989 odchod na dôchodok a post starostu v Dobrej Nive

Ján Paulíny sa narodil 26. januára 1929 v Dobrej Nive. Jeho rodičia Štefan Paulíny a Anna, rodená Brzová, pracovali ako roľníci. „Rodičia hospodárili na 17 hektároch pôdy. Keďže bola malá mechanizácia, všetko sa robilo ručne. Ako roľníkom nám nešlo o to – niečo nahonobiť, ale jednoducho prežiť.“ Ján spomína, že už jeho starý otec bol aktívny nielen na úrovni obce, ale aj v okrese. Ešte v čase monarchie bol náčelníkom obce a rovnako aj Jánov otec Štefan sa počas prvej republiky stal okresným náčelníkom sedliackej jazdy: „Otec mal len základné vzdelanie, ale bol prirodzene veľmi inteligentný.“ Neskôr sa Štefan stal aj predsedom národného výboru v obci a bol de facto už treťou generáciou rodu, ktorá viedla obec Dobrá Niva.

Vzhľadom na svoje postavenie v obci chodil Štefan Paulíny starší často na poľnohospodárske majetky prezidenta Masaryka do neďalekej obce Vígľaš. Tam podľa spomienok svojho syna dostával to najkvalitnejšie školenie hlavne pre zdokonaľovanie sa v poľnohospodárstve. Cenné vedomosti v spoločenských a politických otázkach získal absolvovaním Švehlovho jazdeckého učilištia v Bratislave.

Ján spomína na toto ideové smerovanie, ako na „avantgardu ochrany demokracie“. Preto si celá rodina veľmi ctila demokratické princípy Československej republiky a s veľkým strachom sledovala narastajúcu silu a ambície ľudákov a postupný rozklad medzivojnovej spoločnosti: „Otec mal veľké výhrady voči vzniknutému Slovenskému štátu, lebo v ňom išlo o blízke spojenie s nacistickým Nemeckom.“

Záchrana židovskej rodiny a amerického pilota

Jánov otec Štefan Paulíny bol silne ovplyvnený svojimi priateľmi z Vígľaša, pričom svoje názory sa nebál vyjadriť aj nahlas. Počas druhej svetovej vojny neraz verejne vyjadril svoj nesúhlas s dobovým politickým vývojom na Slovensku: „Ako náčelník zboru dobrovoľných hasičov mal častokrát verejný prejav, v ktorom sa venoval politickým témam. Pre jeho protiľudácke názory mu prikázal miestny veliteľ Hlinkovej gardy, že každý jeho prejav musí pred verejným vystúpením schváliť najskôr on.“ Štefan sa potajme zapojil do občianskeho odboja a v spolupráci s mjr. Alexandrom Kordom sa mu podarilo ukryť v obci 42 pušiek z vojenských skladov v Oremlaze. Týmito zbraňami už v deň vyhlásenia SNP, bola vyzbrojená skupina dobrovoľníkov, ktorí boli odovzdaní veleniu regulérnej armády.

Jeho charakter sa ukázal aj vtedy, keď do dediny prišla židovská rodina Englovcov, ktorí utekali z Prešova pred deportáciami. Štefan im poskytol pomocnú ruku a spočiatku manželský pár s ich synom schovával vo vlastnom dome. Keďže do ich dvora často chodili iní roľníci z obce i z okolia, po niekoľkých nepríjemných otázkach a narážkach usúdil, že bude bezpečnejšie ukryť rodinu v lese vo vybudovanom bunkri. Pripravil dobre zamaskovaný úkryt v lese, kde Englovci bývali. Aby rodine dokázal, že ich neprezradí, v bunkri nechal aj svojho staršieho syna Štefana. Zhodou ďalších okolností sa k nim pridal aj americký pilot, ktorý bol zostrelený, a iný vojak, ktorý ich zoznámil. Do starostlivosti o utečencov bol zaangažovaný aj 14-ročný Ján, ktorý dodnes spomína na opatrné a dopredu premyslené kroky svojich rodičov: „S otcom sme chodili na koňoch do lesa po drevo. Ten tak šibal kone, že sme boli v lese oveľa skôr ako ostatní furmani. S ukrývajúcimi sa v bunkri sme mali heslo. Keď otec zreval na koňa: ‚Hijó, Ďuro!‘, to bol signál, že je vzduch čistý a niekto z nich môže prísť zobrať kapsu s jedlom, ktorú som hodil do krovia.“

Pri vypuknutí Slovenského národného povstania sa Štefan zapojil do jeho organizovania a priebehu. Vďaka informáciám a ukrytým zbraniam bol na čele ozbrojenej skupiny 42 dobrovoľníkov, ktorí bez uniforiem bojovali za oslobodenie regiónu. Štefan veľmi nesúhlasil s postupom partizánov, ktorí podnikali akcie vo svoj prospech a nie pre dobro veci. Po potlačení povstania sa situácia voči Jánovmu otcovi v obci vyostrila a on vedel, že hrozí likvidácia nielen jemu, ale aj celej rodine. Preto zapriahol svoje kone a s potravinami na niekoľko dní zobral na voz svoju rodinu, ukrývaných Englovcov a ešte rodinu náčelníka četníkov a nenápadne odišli z obce. Bol október 1944 a situácia bola veľmi nebezpečná: „Dostali sme sa do obcí Kalište a Baláže, a už nebolo kde ísť. Tam sme sa ukrývali štyri dni v lese, tak že sme ležali v suchom koryte potoka. Odtiaľ sme videli, ako chodia nemecké hliadky, ktoré sa vracali zo Starých Hôr.“ Členovia ukrývanej skupiny počuli z diaľky výstrely, ale keďže nemali kam utiecť, museli ísť v ústrety nemeckým vojskám. Podarilo sa im popri nich prejsť, skontrolovali ich, a tak došli do Banskej Bystrice, ktorá už bola obsadená Nemcami: „To bolo niečo hrozné vidieť tie stovky zajatých našich vojakov.“ Takto dospievajúci Ján prežil najkrušnejšie chvíle druhej svetovej vojny.

Z vysokej školy do bane

V čase mieru sa Ján vrátil do študentských lavíc. Ešte v lete 1944 úspešne ukončil základné vzdelanie a následne plánoval pokračovať v štúdiu na vyššej poľnohospodárskej škole v Nitre, ale keď už mal nastúpiť do školy, vypuklo Slovenské národné povstanie. Pre nepredvídateľnú situáciu na radu rodičov radšej zostal doma. Po skončení vojny prestúpil na Masarykovu vyššiu školu do Opavy, na ktorej získal maturitu a pripravil sa na vysokoškolské štúdium. Po maturite začal študovať na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne.

Po februári 1948 mala rodina Paulínyovcov problémy s novým režimom. Otec Štefan bol krátko po vojne členom Demokratickej strane a predsedom okresného národného výboru. Preto po nástupe novej diktatúry bol vo veľkej nemilosti nových „mocipánov“, bol vyšetrovaný ŠtB, jeden rok väznený a rodine bol skonfiškovaný aj poľnohospodársky majetok. Problémy s režimom však o nejaký čas dobehli aj ich mladšieho syna, ktorý o možných opletačkách s režimom ani nechyroval: „Po dvoch ročníkoch štúdia začali študovať a prísnejšie posudzovať kádrové materiály. I keď som nemal za sebou žiadnu negatívnu činnosť, bol mi zrušený odklad vojenskej služby a musel som na ňu nastúpiť. Dostal som sa do zberača v Severných Čechách, v Mimoni, až tam som sa dozvedel, že my, ktorí tam sme, nie sme súčasťou normálnej armády, ale že sme vybraní tí, ktorí sú hodnotení ako triedni nepriatelia.“

Jánova vojenská služba sa razom zmenila na ťažký výkon trestu, pričom ani nevedel, za čo ho dostal: „Dva týždne sme chodili, pochodovali, vpravo bok, vľavo bok, potom štátne orgány zistili, že im chýbajú pracovníci hlavne v uhoľnom priemysle. Pôvodne som mal nastúpiť k tzv. ľahkému PTP, to sú povrchové práce, ale po tejto selekcii, po zbežnej lekárskej prehliadke, bol som preradený do ťažkého PTP, a to znamenalo uhoľné bane alebo vysoké pece.“ Takto sa mladík dostal do ostravsko-karvinských baní, kde tvrdo pracoval: „Nikto nás nepoučil o hrozbách a zdravotných rizikách práce v bani. Ako jediné nás učili, ako usporiadane nastupovať a vystupovať do prepravných vagónov a nákladných áut.“ Vojakov nikto ani neinformoval o nebezpečenstvách práce, preto sa stávalo PTP-ákom mnoho nehôd.

Miestni civilní zamestnanci svojim kolegom však spočiatku nedôverovali a predpokladali, že mladí muži museli vykonať niečo veľmi vážne, keď dostali taký tvrdý trest: „Prišiel ku mne jeden z baníkov. A hovorí: ‚A ty si tu prečo? Čo si urobil?‘ Ja mu na to: ‚Ja ani neviem, ja som študoval na vysokej škole a pozvali ma sem.‘ On sa tak chvíľu na mňa díval a hovoril: ‚Nám to nemusíš mluvit, my víme, že vy ste tu za vraždu, za spreneveru, za znásilnenie a podobné delikty.‘ Hovorím: ‚Nie, ja som ozaj študoval.‘ On: ‚Tak si to nechaj pre seba.‘ Prosto, neuveril mi a dodal: ‚My vieme, že vy ste tu všetci takáto partia. Pokiaľ pracuješ tak, že nám prácu nebrzdíš, tak my proti tebe nič nemáme.‘“

Až svojou prácou si Ján získal dôveru kolegov a parťákov. Ako spomína: „Nebol som silák, ale roboty som sa nebál.“ Preto ho nasadzovali aj do veľmi dôležitých úloh, ktoré spravidla robili skúsení civilní zamestnanci, lebo boli nebezpečnejšie. „Raz sme pracovali v pomocnej výrobe a roztrhli sa gumové pásy. A práve v tom čase, keď sa roztrhol ten jeden pás, bolo ich treba spojiť. Jedna strana pásu sa zabezpečila drevenou podperou, urobila sa diera v zemi, diera na vrchu, aby sa mala o čo oprieť, aby neušla. O druhú sa pripojila reťaz a škripcový stroj. Bolo to tak 10-12-kilogramové teleso – kladkostroj. Jedna strana bola pevne chytená, tú druhú sme priťahovali a striedali sme sa pri tej páčke na škripci. Čo čert nechcel, keď som bol na rade ja, vyvinuli sme takú silu, že tá drevená podpera sa zlomila a ten pás spätným ťahom trhol takou silou tú kladku, že mi preletela popri uchu a urobila taký prievan. Bol tam vedúci úseku, traja kamaráti a prvý prehovoril štajger - vedúci úseku: „Janek, ty ses druhýkrát narodil.“ Keby ten škripec letel o 5 centimetrov bližšie... Proste, to sa nedá prežiť!“

Aj napriek veľkému šťastiu sa Jánovi v bani nevyhlo ochorenie. Po jednej zo zmien, keď musel pracovať aj za kolegu-civila, ktorý bol v práci pripitý, Ján vyšiel z bane veľmi unavený a smädný. Pri východe stáli nádoby s chladnou vodou, z ktorých sa schuti napil, následne tri dni zvracal a mal horúčky. Vzhľadom na nezlepšujúci sa zdravotný stav a vlastné naliehanie na lekárov ho nakoniec pustili do nemocničnej starostlivosti, kde strávil mesiac. Bolo to prakticky na konci jeho 28-mesačnej vojenskej služby.

Paradoxom pritom bolo, že jeho starší brat Štefan sa vďaka svojmu nadaniu na jazyky a vzdelaniu počas vojenskej služby dostal do špeciálnej jednotky, kde pracoval ako prekladateľ tajných dokumentov: „Jeden brat bol teda pri prísne tajných dokumentoch a druhý v PTP.“ Zakrátko sa aj on stal obeťou vykonštruovaného procesu, bol odsúdený na 15 rokov za velezradu. Do amnestie, vyše 7 rokov, pracoval v uránových baniach v Jáchymove. Následne so svojím právnickým vzdelaním pracoval 5 rokov ako stavebný robotník a až v čase rehabilitácií v roku 1968 sa mu vďaka nadaniu podarilo zmazať biľag nespoľahlivej osoby a nakrátko pracoval ako vedúci kancelárie ministra priemyslu Slovenskej socialistickej vlády. Pri normalizačných čistkách však musel z pozície odísť. Až po roku 1989 sa mu podarilo naplno rozviť svoje nadanie v diplomatických službách, keď pracoval ako veľvyslanec v Holandsku.

„V civile to bolo horšie ako v bani“

Po návrate z PTP mal Ján veľký problém so zamestnaním. Svoje ďalšie osudy stručne zhodnotil: „V civile to bolo horšie ako v bani.“ Členovia národného výboru a predstavitelia roľníckeho družstva z rodnej obce chceli, aby Ján prišiel pracovať do ich podniku. Po prevedení ich rodinného majetku do JRD a vykonštruovaných procesoch, v ktorých bol otec Štefan odsúdený, chceli mať mocní doby pod kontrolou aj mladšieho syna Paulínyovcov. Boli to práve oni, kto mu zabránil študovať na vysokej škole. Pri jednom rozhovore s predsedom dobronivského roľníckeho družstva Ján privolil, že príde do rodinnej obce pracovať pod podmienkou, že mu umožnia doštudovať vysokú školu. Vzápätí mu prišiel list o opätovnom prijatí na štúdium. „Po roku štúdia mi profesor na skúške oznámil, že ma nemôže skúšať, že som bol vylúčený zo školy. Ja som mu na to povedal, že som bol, ale pred rokmi. On mi však ukázal aktuálne rozhodnutie z dekanátu. Vyhodili ma nielen z vysokej školy z Brna, ale zabránili mi študovať na akejkoľvek fakulte v celej republike.“ Preto Ján nenastúpil pracovať do družstva v Dobrej Nive, ale tamojší súdruhovia i naďalej chceli mať nad ním absolútnu moc a robili mu obštrukcie pri hľadaní ďalšieho zamestnania aj na diaľku.

S tým sa však Ján nemohol zmieriť. Veľmi rýchlo striedal zamestnania vo výrobe na Vígľaši, kde bol pre svoje meno prepustený skôr, ako vôbec nastúpil. Z takmer všetkých zamestnaní, na ktoré sa neskôr hlásil alebo v ktorých aj krátko pracoval, mu prišla odpoveď: „Na základe šetrenia Vášho kádrového posudku Vás nemôžeme zamestnať“. Preto musel pracovať ako robotník a maštaľný zootechnik v podnikoch ďaleko od svojho rodiska: v Sládkovičove, Dunajskej Strede, Čolove, Solaroch a v Bystričke pri Martine. Neustále prijímanie a vyhadzovanie zo zamestnania neznášal Ján už sám, ale aj so svojou manželkou Annou (rodenou Kyslou) a neskôr aj s ich synmi Miroslavom a Jaroslavom.

Jánove potreby boli síce na okraji záujmu nadriadených a kompetentných funkcionárov strany, ale jeho výsledky v roľníckych družstvách boli neodškriepiteľné. Postupne sa mu opäť podarilo dostať na vysokoškolské štúdium, avšak externou formou, a to už aj úspešne dokončil. V práci dosahoval výsledky a v súťažiach v rámci celej republiky dosahoval popredné miesta. V práci však stále nezažíval docenenie, keďže sa pre jeho ceny z národnej a medzinárodnej úrovne v spoločnej kancelárii „nenašlo pomedzi šálky na kávu“ adekvátne miesto. Počas Pražskej jari sa za svoje dlhoročné pracovné úspechy konečne dostal na adekvátnu pozíciu, a to na miesto krajského šľachtiteľského zootechnika. Ponúkané mu bolo aj miesto predsedu družstva v Turčianskych Tepliciach, tam však mal poslúžiť len ako figúrka na odstránenie nepohodlného predsedu. To odmietol rovnako ako viaceré ponuky na členstvo v komunistickej strane.

Situácia sa pre neho zmenila po 21. auguste 1968, keď sa postupne v uvoľnenej spoločnosti začalo vracať k tvrdším praktikám známym z 50. rokov: „Preto, že som si trochu otvoril ústa, bol som okamžite preložený z miesta krajského zootechnika na pozíciou maštaľného zootechnika. Nešlo len o degradovanie postavenia, ale aj o zníženie platu, čo veľmi ťažko znášala rodina.“ V tom čase manželka Anna bola tehotná s druhým synom. Ján bol pritom vyhodený z večera do rána, a tak musela rodina opustiť aj služobný byt. Zobral teda ponúknuté miesto v maštali, ktoré bolo pre neho jedinou alternatívou, ako rodina mohla prežiť. 

Pre tieto životné okolnosti začala mať zdravotné problémy najskôr Jánova manželka Anna. Neustále prenasledovanie rodiny sa rokmi prejavilo aj na zdravotnom stave syna, ktorý si odniesol celoživotné následky. Až začiatkom 70. rokov sa Ján s rodinou vrátil žiť do rodnej obce, pracoval na okresnej poľnohospodárskej správe vo Zvolene a režim už postupne prestával robiť obštrukcie v práci a v živote, hoci ho stále považoval za nespoľahlivý živel. Talent a rodinnú tradíciu pri vedení obce potvrdil až v dôchodkovom veku, keď sa stal prvým ponovembrovým starostom Dobrej Nivy. V tom čase bol aktívnym členom VPN a kooptovaným okresným poslancom vo Zvolene. Dodnes žije veľmi aktívny život a rád podáva svedectvo o hroznej dobe, ktorej obeťou bol aj on a jeho rodina.