Anton Petrák

„A veliteľ sa postaví predo mňa a hovorí: ,Ty si chcel utiecť.‘ Hovorím: ,Áno.‘ ,Kam?‘ ,Domov. Pozrieť sa, ja nemám správy o rodičoch.‘ Jedna facka, druhá facka. Napravo stál ten dorastenec, naľavo stál ten Mirek. ,Aby si vedel,‘ (sem-tam nejaká tá facka, výsluch), ,Aby si vedel... Kto ti pomáhal?‘ ,Nikto.‘ ,Však ty nám to povieš. Vezmi tamtú stoličku.‘ To bola tá stolička, za ktorou sedel veliteľ. ,Prines ju sem a polož ju na zem! Ramenom na dlážku, kľakni si medzi nohy stoličky, uchop sa rukami ramien!‘ Pristúpil ku mne z druhej strany Kohlíček, zovrel mi hlavu kolenami. Po jeho pravej strane zostal dorastenec, po jeho ľavej... ten mal tú dohodu. Ten ju vzal dole a ten Mirek, dohodu mal povesenú v kancelárii na vešiaku, ten ju zobral z vešiaka. Veliteľ mi zovrel hlavu kolenami, no, a bitka začala. Tou prackou toho remeňa som dostal rany tam, kam to... Pohybovať som sa v tej stolici nemohol a musel som držať, pokiaľ som vládal. Mlátili ma hlava-nehlava, nepozerali, kde, ako ma udierajú, spôsob, proste ma mlátili. Keď už cítili, akože toho mám dosť, tak hovorili: ,Vstaň.‘ Ja som vstať poriadne nemohol. Po tých ranách, kde pracky sa dostali na telo, vznikla krvavá otvorená rana. Taktiež po hlave. Spotený som bol, špinavý, v stave, ktorý lákavý nijak nebol.“

„Prišli sme na miesto, úplne bolo ticho. A zrazu vidím, počujem, sedeli sme prikrčení, sme boli za stĺpmi, každý automat v ruke. Sme boli prikrčení za stĺpmi, keď sa nepriateľ priblíži. Netrvalo dlho a vozík sa približoval. A išiel, vracal sa pozdĺž tých stĺpov, za ktorými sme boli učupení. No, ja som dlho nerozmýšľal. Akonáhle vozík prešiel, my sme ho zozadu prepadli paľbou. Pochopiteľne, nemohli sme na mieste zostať, pretože tá paľba vystrašila, teda na ňu reagovali tí ľudia v postavení, Nemci v postavení, čo sa stalo. Ten voz, ktorý sa stratil... pretože vodič, ktorý voz viedol, stratil opraty, nemohol ho držať a kone sa pustili do klusu, tak nám neostávalo nič iného, než sa obrátiť a vrátiť naspäť. No, výsledok toho bol, že sme dostali vyznamenanie.“

„Nastupovali sme podľa abecedy. No a keď prišla rada na mňa, ja som tiež prišiel a bola to tá bežná otázka, ktorú kládli, prečo som sa dostal do tábora. Predsedovia tej komisie boli dvaja, hovorí: ,Vy ste v tábore neoprávnene, do tábora vás dostal generál Reicin, ktorý zámerne v tábore vytváral také podmienky, aby vo vás vyvolal nenávisť voči ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a mohol vás vo vhodnej chvíli použiť na prevrat, ktorý pripravoval. Reicin je zatknutý, vy budete prepustený, ale upozorňujeme vás, aby ste prepustenie z tábora nezneužívali, aby ste sa nepokúšali o nejakú rehabilitáciu, pretože každá takáto činnosť by mohla byť chápaná ako činnosť protištátna.‘ Z rozprávania sme sa dozvedeli, že takúto odpoveď dostávali všetci, ktorí z tábora boli prepustení.“

„O Slovensku sa v prvých rokoch nič nevedelo. Záujemcovia, ktorí chceli vedieť, čo sa na Slovensku robí, tak si pustili Bratislavu a tam počúvali, ako slovenský ľud sa v kostoloch modlí za víťazstvo Veľkonemeckej ríše. A so slovami: „tak nám Pán Boh pomáhaj,“ tam bolo často počuť: „želá Nemcom ďalšie úspechy.“ Inak, v západnom svete o žiadnych oslavách sa, žiaľ, nič nehovorilo. My sme počuli o Slovákoch až vtedy, keď Nemci, myslím, že to bolo dvadsiateho druhého júna štyridsaťjeden, napadli svojho spojenca, Sovietsky zväz. A vtedy svetová tlač aj rozhlas, televízia ešte nebola, veľmi písali o tom, že nemeckej armáde, ktorá postupuje proti sovietskej, po jej boku postupuje tiež, ako sa to tam vtedy v origináli hovorilo: „Slovak fascist puppet state“ - slovenský fašistický bábkový štát. No, my sme to veľmi neradi počuli a veľmi nás trápilo to, že práve Slovensko to bolo, ktoré týmto spôsobom sa nezapísalo dobre v dejinách.“

„Za svojho pobytu ako dôstojník v bratislavskej posádke som mal možnosť pozorovať vznik Hlinkovej gardy. Spomínam si na prípad, keď sme sedeli v hoteli Grand, prišiel za nami generál Viest a potom kamarát, poručík Záhora. A z okna kaviarne sme videli, ako po ulici pochodujú gardisti. Neboli vtedy ešte všetci v Hlinkovej garde, ale čižmy a čiernu uniformu už mali. Čo kričali, to sme v hoteli nepočuli, ale všeobecne bolo známe, že sa hlásia k Hitlerovej totalite, prenasledujú Čechov a Židov a v novinách sme často čítali a počuli, že mnohé obchody, ktoré patrili Židom, boli vykradnuté. Ja som sa rozhodol, že v tomto prostredí žiť nebudem.“

„Ešte by som tu spomenul jednu takú drastickú vec, ktorá bola ukážkou komunistického systému. Jedného dňa, myslím, to bolo niekedy ôsmeho júna štyridsaťjeden, veliteľ tábora dal nášmu Jozefusovi, to bol náš kápo, rozkaz, aby zhromaždil všetkých dôstojníkov, všetkých chovancov, tak sme boli nazývaní, na miesto, kde mal službu dozorca, ktorý tam mal k dispozícii rádio. A ten ho otvoril, aby bolo čo najhlasnejšie. Tragické na tejto veci bolo, že v tento deň sa vyhlasoval rozsudok nad pani Miladou Horákovou, ktorá v procese protištátnom bola odsúdená k trestu smrti. No, to bolo hrozné počúvanie, keď žiaci z tried, ich učitelia, robotníci (počúvali), aby odsúdená bola popravená, a to čo najskôr, a že sľubujú plniť ďalšie záväzky. Takto vyzeral komunizmus, ktorého prezidentom bol hromadný vrah, prepáčte mi ten výraz, jediný prezident, ktorý odsúdil u nás, v Československu, ženu.“