Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Zora Petrášová (* 1955)

• narodila sa v roku 1955 v Liptovskom Mikuláši

• jej predkom bol garbiar Edmund Gruba

• po roku 1948 komunisti znárodnili majetky garbiarov Grubovcov

• zažila prechod okupačných vojsk cez Slovensko

• perzekvovaní umelci počas komunizmu v Československu a pomoc pre nich

• venuje sa realizáciám výstav a s tým spojenej odbornej činnosti

• v roku 1989 sa podieľala na aktivitách VPN v Piešťanoch

• je spoluautorkou medzinárodného výstavného projektu „The Wondering Mind“ v spolupráci s Chris Verheyen z Belgicka

Zora Petrášová sa narodila v marci 1955 v Liptovskom Mikuláši. Jej mama, ktorá sa za slobodna volala Zora Javošová, pochádzala z Vrbice pri Liptovskom Mikuláši. Narodila sa v dome známeho básnika Martina Rázusa. Otec František Margovec zase pochádzal z Košíc. Jej detstvo a stredoškolské časy v období komunizmu sprevádzali výsluchy rodičov. Zorina teta Viera, a teda matkina sestra, sa vydala do rodiny fabrikantov Grubovcov. Za manžela si vzala Ivana Gruba, ktorý sa pôvodne narodil v USA. Grubovci boli počas komunizmu prenasledovaní a neskôr im režim znárodnil majetok. 

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

Pamätníčka začala chodiť do školy v roku 1961. Už z detstva si spomína, ako rodičia vypisovali dokumenty, v ktorých museli uviesť, že majú rodinu v USA. „Keď nás v roku 1968 obsadili vojská Varšavskej zmluvy, bola som u starej mamy v Košiciach. Ocko pre nás prišiel autom. Pamätám si, ako sme išli cez Branisko pomedzi tanky. Bol to prvý negatívny moment a zároveň jeden z mála, kedy som sa skutočne bála,” spomínala si. Otec ich vzal k druhej starej mame do Vrbice, ktorá zažila útrapy dvoch vojen. Mala prirodzene obavy, a tak povedala: „Zorička, tu máš peniaze a choď sa postaviť do radu na múku a cukor.”

Jej detstvo a stredoškolské časy sprevádzali výsluchy rodičov. „Dôvodom bolo, že sa mamina sestra vydala do USA. Vždy, keď nám telefonovala domov, v telefóne bolo počuť najprv cvaknutie. Otec sa na tom vždy zabával a zvykol povedať: Pozdravujeme aj súdruha kapitána, ktorý je na druhej strane linky a rozhovor si nahráva.” Časť jej rodiny, najmä z maminej strany, zažila prenasledovanie a represie. „Mamin otec prežil prvú svetovú vojnu i légie. Dokonca ho väznili na Sibíri, odkiaľ sa po vojne po dvoch rokoch vrátil domov. Na Sibíri sa vyučil u garbiara, naučil sa po rusky a tak prežil,” opisovala pamätníčka.

Spomína si na neho ako na človeka, ktorý rozprával veľa príbehov. Aj napriek tomu, že sa vrátil domov s podlomeným zdravím, nikdy mu nechýbal optimizmus. „Starý otec bol veľmi nadčasový človek. Vždy vštepoval svojim dcéram Zore a Viere, aby sa vzdelávali, učili jazyky, boli súdržné a empatické. Napokon k tomu viedla mama aj nás so sestrou,” hovorila pamätníčka. Kým jej stará mama pôsobila ako žena v domácnosti, starý otec neskôr pôsobil vo fabrike u Žida Paserinyho. V období nástupu Slovenského štátu ušiel do zahraničia. Poveril ho, aby ju viedol, lenže ľudáci ju zarizovali a pamätníčkinho starého otca si nechali ako odborníka, aby fabrika mohla fungovať ďalej. Kvôli zlému zdraviu však starý otec predčasne zomrel a stará mama vo Vrbici ovdovela. 

V rodine sa kládol dôraz na vzdelanie a jazyky

Jej matka vždy dbala na to, aby sa dcéry učili jazyky. „Platila nám súkromné hodiny nemčiny, v škole som sa učila francúzštinu, sestra zase angličtinu,” hovorila. V roku 1970 nastúpila na gymnázium. Navštevovala dievčenskú humanitnú triedu, so spolužiačkami vydávali školský časopis a založili si krúžok francúzskeho jazyka. „Mala som šťastie na úžasnú profesorku francúzštiny, ktorá študovala na Sorbonne. Učila nás francúzštinu zábavnou formou. Spievali sme piesne Edith Piaf a učili sme sa francúzsku poéziu. Žili sme tak, ako keby neexistovala žiadna komunistická ideológia,” spomínala si. Raz so spolužiačkami urobili literárne pásmo s textami od skupiny Beatles, čo im však riaditeľ (komunista) aj hneď zakázal. „Snažili sme sa žiť otvorenejším slobodným životom. Intelektuálna komunita pôsobila aj medzi pedagógmi na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Umožnili nám žiť slobodnejšie v myslení,” hovorila.

Pamätníčka chcela ísť po vzore svojej tety študovať reštaurovanie. Dostala sa do najužšieho výberu, no napokon na štúdium vzali iba dvoch záujemcov. Nakoniec v roku 1957 začala študovať dejiny umenia na Komenského univerzite v Bratislave. „Oficiálne nás prijali sedem. Samozrejme, že nás bolo viac a väčšinou to boli všetko deti bratislavských dekanov a prodekanov. Jednoducho to tak fungovalo,” konštatovala s odstupom času. Mala šťastie na výborného pedagóga, profesora Bachratého. Už počas štúdií im otvoril dvere do ateliérov vtedy renomovaných výtvarných umelcov. „Umenie bolo tendenčné a ideologicky zamerané. Nám študentom to nevadilo, pretože nás aj takýmto spôsobom uviedol do praxe a naučili sme sa, ako vyberať diela a komponovať expozície. Spoznali sme aj mnoho umelcov,” opisovala. Počas štúdia absolvovala aj povinné predmety, ako vedecký komunizmus, marxistickú filozofiu, vedecký ateizmus či medzinárodné robotnícke hnutie. 

Spomienky na Albína Brunovského

Po skončení vysokej školy sa rozhodla pre prácu asistentky v Slovenskej národnej galérii, kde pracovala dva roky. „Robila som katalóg zbierok a pripravovala bienále ilustrácií, čo bola úžasná škola. Počas nej som raz tlmočila francúzsky hovoriacim účastníkom v ateliéri Albína Brunovského,” spomínala si. Vtedajším ministrom kultúry bol Miroslav Válek, ktorý ju pozval na recepciu a tam sa s Albínom Brunovským stretla opäť. „Albín Brunovský mi odvtedy celé roky dával svoje diela na výstavy, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. Keď som spomenula, že na výstave bude vystavovať aj Albín Brunovský, chcel tam vystavovať každý a mne tak ako mladej kurátorke dávali do rúk svoje diela významní umelci,” opisovala.

Neskôr sa presťahovala do Piešťan, kde sa vydala a žije dodnes. V Piešťanoch však mladá kurátorka zostala bez práce. Zamestnala sa ako redaktorka regionálneho časopisu. Potom sa stala šéfredaktorkou a neskôr riaditeľkou Mestského kultúrneho centra v Pieštaňoch. „Popritom som celý život, takmer 40 rokov, robila výstavy výtvarníkov, vďaka ktorým som mala dobré kontakty na výtvarných umelcov už od vysokej školy. Výstavy vtedy fungovali vždy pod nejakou organizáciou, ktorá mala svoj finančný rozpočet. V súčasnosti si buď zaplatíte galériu alebo získate grant, ktorý vám pomôže výstavu zrealizovať,” poukazovala na rozdiely, ako to fungovalo kedysi a dnes.

Má za sebou viac ako 300 výstav. Ešte v časoch komunizmu sa zoznámila v Bratislave s Belgičankou Chris Verheyen, ktorá študovala u Albína Brunovského. Naučila sa po slovensky, objavila kvalitu slovenskej grafiky i výtvarného umenia. Na škole spoznala veľa ďalších grafikov, ktorí študovali u Albína Brunovského. „Dnes sú to renomovaní umelci strednej generácie, ako výtvarník Maroš Komáček, maliar Igor Benca, Róbert Jančovič či Karol Felix,” vymenúvala pamätníčka. Keď sa Chris vrátila do Belgicka, otvorila si súkromnú galériu. Pomohla tak mnohým výtvarníkom, ktorí počas komunistického režimu nemohli tvoriť tak, ako by chceli a nemali peniaze na živobytie. „Urobila im mnohé výstavy a predávala umelecké diela. Svoje výstavné aktivity rozšírila aj na Ukrajinu, do Poľska či Maďarsko a podchytila celý východný blok. Takto sa vytvorila obrovská komunita grafikov, s ktorými som mohla pracovať. Dodnes robím slovenským grafikom manažérku a pripravujem veľa projektov v zahraničí,” hovorila pamätníčka.

Výstava The Wondering Mind obišla svet

Vďaka jej priateľstvu s majiteľkou Belgickej galérie, Chris Verheyen, vznikla aj známa výstava 60x60 The Wondering Mind. V rámci nej zapojili 60 medzinárodných umelcov z viac ako 20 krajín, ako Pakistan, Palestína, Ukrajina, Belgicko, Nepál a mnohé ďalšie. Každý z umelcov pre účely výstavy vytvoril originálnu grafiku. „Vznikol tak jeden bohatý katalóg a začali sme prezentovať našu putovnú výstavu, ktorá do dnešného dňa prešla 14 krajinami. V niektorých sa už dokonca uskutočnila vo viacerých rôznych galériách,” hovorila. Na nejaký čas ju zastavila až pandémia covidu. 

Realizátorky výstavy pozvali až do ruského Jekaterinburgu na svetový kongres, ktorý sa koná každé dva roky. Práve tam chceli, aby prezentovali unikátnu kolekciu grafík. Sídli tam veľká galéria prezentujúca špeciálnu techniku mezzotinta. Ide o jednu z najstarších náročných grafických techník, kedy grafika vyzerá ako fotografia. Dnes sa jej venuje veľmi málo ľudí. Galéria v Jekaterinburg sa ju snaží pozdvihnúť a udržať pri živote aj tým, že podporuje umelcov, ktorí ešte touto technikou tvoria. Okrem toho organizuje výstavy a mnohé diela archivuje.  

„Keď sa počas socializmu podaril nejaký projekt málo uznávaným umelcom tvoriacim v úzadí, vždy som bola rada, že som im pomohla sa presadiť a zviditeľniť ich,” hovorila pamätníčka. 

O rodine Grubovcov, ktorej napokon všetko vzali

Rodinná vetva z maminej strany pamätníčky je prepojená s rodinou Grubovcov. Pôvodne pochádzala z Porýnia v Nemecku. Neskôr sa presídlili do obce Černín v Haliči. Vo vtedajšom chudobnom Rakúsko-Uhorsku im bolo umožnené presťahovať sa ako nemeckým prisťahovalcom. Dostali výhodne podmienky - ako oslobodenie od daní a k dispozícii mali aj dom a role. Jedným z rodiny bol aj mladý Johan Heinrich Grub, ktorý ako 17-ročný prišiel do Vrbice. Zamestnal sa a pracoval v jednej z garbiarskych dielní. Niekoľkokrát dokonca vycestoval do Ameriky, kde sa finančne zabezpečil. Následne sa vrátil do Vrbice a neskôr sa tam oženil. Založil si tam malú garbiarsku dielňu. Tá bola v prevádzke až do roku 1928. 

Johan Heinrich Grub mal štyri deti. Jeden z jeho synov Edmund Grub sa tiež venoval garbiarstvu, ktoré aj vyštudoval. Podobne ako jeho otec tiež odišiel do Ameriky s manželkou. Neskôr, okolo roku 1930, sa stal zakladateľom jednej z garbiarskych fabrík v Liptovskom Mikuláši, ktorú založil z otcovej malej garbiarskej dielne. Hospodárska kríza v tom čase postihla vtedajšieho majiteľa niekoľkých fabrík Petra Dropu, ktorý ich bol nútený predať. Edmund Grub ich od Dropu odkúpil, keďže po návrate z Ameriky disponoval finančnými prostriedkami. „Jeden z jeho dvoch synov bol aj Ivan Grub, ktorý sa zoznámil s mojou tetou Vierou a napokon sa stal mojím krstným otcom,” vysvetľovala pamätníčka.

Ivan Grub musel narukovať do vojny. „V tom čase už mal vážny vzťah s mojou tetou. Sestra Edmunda Gruba, Želmíra, pôsobila v Červenom kríži ako popredná funkcionárka. Mnohým rodinám pomohla vyhľadávať ich rodinných príslušníkov ako vojnových zajatcov. Krstnej mame pomohla, aby sa jej snúbenec Ivan dostal naspäť,” opisovala príbeh svojej tety. Navyše, rodina jej starej mamy prežívala vojnové časy v dome vo Vrbici. Ukrývali sa v jame so zemiakmi, aby ich vojaci nenašli. „Starý otec vedel dobre po rusky a slúžil aj vo Viedni, takže ovládal aj nemčinu. Spomínal, že jeden týždeň boli v ich dome ruskí a ďalší týždeň nemeckí vojaci v závislosti od pohybu frontu. Vďaka výrečnosti nášho starého otca, ktorý s nimi komunikoval, nemali problém ani s jednou stranou. Napriek tomu sa počas najťažších bojov museli premiestniť do Ružomberka alebo sa ukrývali v horách,” opisovala pamätníčka neľahké časy svojej rodiny počas vojny. 

Grubovcom všetko znárodnili

Fabrikant Grub podľa nej intenzívne podporoval partizánov. Jedna z podpísaných dokumentácií hovorí aj o tom, že im dal vyše milión korún. Jej mama si dokonca spomínala, ako na svojom aute odniesol partizánom do Demänovskej doliny plný náklad koží a peňazí.

Grubovci ešte pred znárodnením verili, že všetko bude v poriadku. Síce Edmund Grub mohol odísť do Ameriky, pretože bol americkým občanom, rozhodol sa v Československu zostať. A to aj napriek tomu, že fabrikantom hrozilo väzenie. Do poslednej chvíle investoval svoje peniaze, inovoval a rekonštruoval fabriku, postavil v nej aj kotolňu i vodovod. Ešte v roku 1946 postavil v Demänovskej doline výletné sídlo. „Jediné šťastie, že ho prepísal na syna Ivana. Chata tak nepodliehala znárodneniu a slúžila napokon ako dom, v ktorom dožili aj moji rodičia. Mama všetky potvrdenia a doklady odkladala a zozbierala štyri kufre dokumentov, ktoré sú spojené s fabrikou Grubovcov. Medzi nimi aj rôzne faktúry či doklady o kúpe pozemkov,” hovorila pamätníčka.

Po znárodnení prišli Grubovci nielen o fabriku, ale aj niekoľko hospodárskych budov, pozemky a dva rodinné domy. Jedine o chatu, ktorú prepísal na syna Ivana, neprišli. „Ako hovorievala moja mama: A ten starý Ed Grub išiel do hory a tam sa bezmocný doplakal.” Nezostalo mu takmer vôbec nič. Režim ho psychicky likvidoval a on mu celé tri roky odolával. Aj napriek tomu, že sa narodil v USA, sa cítil Vrbičanom. Celé detstvo prežil so starými rodičmi v garbiarskej dielni vo Vrbici.  Miloval Demänovskú dolinu a nechcel odísť. „Život vo Vrbici však už pre neho nemal zmysel. Manželku a syna mal v USA a vo Vrbici žil ako chudobný človek. A tak v roku 1951 natrvalo odišiel s jedným kufrom. Pri odchode povedal, že domov sa už nikdy nevráti a tak sa aj stalo. Doslova, všetko mu tu vzali.”

Tetin odchod do Ameriky

Jeho syn Ivan mal podobný osud. „V roku 1949 si vzal sestru mojej mamy Vieru. Po znárodnení žili v spomínanej chate, ktorú postavil ešte starý Edmund Grub. Mali strechu nad hlavou, no nebola tam voda, ani sociálne zázemie,” opisovala pamätníčka. Tým, že Ivan bol pôvodom Američan a krstná mama sa za neho vydala, sa musela zriecť československého občianstva. Narodili sa im dvaja synovia a žili iba z toho, čo im dal zvyšok rodiny. 

„Nemohli sa zamestnať, a preto sa v roku 1953 môj krstný otec Ivan rozhodol, že odíde tiež do Ameriky. Ako americký občan si aj s krstnou mamou museli v Žiline každý mesiac obnovovať povolenie k pobytu v Československu, čo ich stálo nemalé peniaze.“ Potom, čo odišiel do USA, tu nechal svoju manželku s malými deťmi. Úrady jej dovolili vycestovať za manželom až v roku 1956. „Bol to náročný proces. O výnimku žiadala aj prezidenta Klementa Gottwalda, ten jej ani neodpovedal. Žiadala o pomoc aj Medzinárodný červený kríž, nedostala však cestovný pas. Vycestovať teda nemohla.” 

Starý fabrikant Edmund Grub mal známych, ktorí chodili na jeho chatu v Demänovskej doline. Medzi nimi aj opernú speváčku, ktorá sa poznala so sekretárkou vtedajšieho predsedu vlády Viliama Širokého. „Odovzdala mu list od tety, ktorá po krátkom čase dostala správu, že sa v jej veci koná. Spustila sa úradná mašinéria, až dostala potvrdenia, pas a súhlas na vycestovanie.” Teta pamätníčky spočiatku musela ísť na dva mesiace do zberného tábora v Nemecku, až následne mohla vycestovať do USA. „Súhrn udalostí bol taký, že v jednom týždni zomrel môj starý otec a krstná mama vycestovala. Stará mama s mamou ostali samy.” 

Spomienky na starý Mikuláš a idey fabrikantov

Vrbice a Liptovský Mikuláš boli v minulosti miestom mnohých dielní a fabrík na spracovania kože. Hoci v roku 1883 Vrbicu zachvátil veľký požiar a okrem jednej fabriky všetky zhoreli, fabrikantov to nezlomilo. Znovu sa postavili na nohy a aj vďaka priemyselnej revolúcii postavili modernejšie fabriky. Do mesta priniesli obrovský technický pokrok s novými modernými technológiami. Došlo k ekonomickému, kultúrnemu a sociálnemu rozkvetu spolu s rastom životnej úrovne. Každá fabrika bola špecializovaná na niečo iné a kooperovali spolu. Neskôr dochádzalo aj k manželským zväzkom medzi potomkami fabrikantov a k fúziám jednotlivých fabrík. V rámci svojho vysokého sociálneho statusu sa rodiny fabrikantov navštevovali aj s vyššou vrstvou zo zahraničia, s politikmi a s významnými osobnosťami.

Všetci fabrikanti boli podporovateľmi myšlienok čechoslovakizmu a priamo podporovali vznik Prvej Československej Republiky. Meštianska vrstva dbala na korektné vzťahy v obchode. Potrpeli si na profesionálnom raste svojich detí, ktoré posielali študovať. Manželky fabrikantov viedli a prispievali do charity, venovali sa spoločenskému životu, podporovali vydávanie tlače, publikácii a podporovali vzdelávanie chudobnejších talentovaných detí. V Liptovskom Mikuláši vznikol divadelný súbor Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, ktorý založil divadelníctvo na celom Slovensku. Fabrikanti boli politicky a kultúrno i spoločensky aktívni. Podporovali vznik Matice Slovenskej, podpísali Martinskú deklaráciu a v období prvej republiky významne prispeli k celkovému rozvoju Liptovského Mikuláša.

Mnohých fabrikantov zasiahla prvá svetová vojna, hospodárska kríza i druhá svetová vojna, no napriek tomu sa im podarilo revitalizovať podniky. Nakoniec aj tak všetci prišli o svoje fabriky a všetok majetok počas znárodňovania. Následne komunistický totalitný režim prenasledoval potomkov fabrikantov, často odborne a profesijne úspešných ľudí. Medzi nimi Soňu Kovačičovú, prvú etnografku, ktorá roky nemohla vykonávať odbornú činnosť. Rovnako známeho farmaceuta Vladimíra Žuffu, zakladateľa slovenskej lekárnickej spoločnosti a mnohých ďalších, ktorí boli prenasledovaní a museli žiť v ústraní.

Dnes už objekty fabrík neexistujú. Keď ich znárodnili, začali upadať, až boli napokon zbúrané. K dnešnému dňu stojí zo siedmich väčších fabrík v Liptovskom Mikuláši už len pozostatok jednej z nich aj s vilou jej majiteľa, židovského fabrikanta Paserinyho. Na mieste, kde stála kedysi fabrika Grubovcov, je dnes nákupné centrum. Nezachoval sa ani jeden z rodinných domov, ktoré rodina vlastnila. 

Doba uvoľnenia režimu

„Naša rodina vždy inklinovala k Západu. Aj preto som sa tešila čomukoľvek, čo viedlo k rúcaniu hraníc smerom k slobode. Mala som šťastie, že mi bolo umožnené cestovať,” hovorila pamätníčka. Keď nastalo obdobie uvoľnenia, najväčšiu radosť mali jej rodičia. Tým, že jej otec pracoval v kožiarskych závodoch a mnohí od neho potrebovali kontakty (na čiapky, kožuchy, kabelky), ľahšie sa mu získavali devízové prísľuby. Rodičia tak mohli cestovať častejšie - jednak za prácou a i za maminou sestrou Vierou. 

„Spomínam si, že som bola doma v Piešťanoch, keď mi volala kamarátka z Prahy so slovami: Vieš, čo sa u nás deje, Zora? Už je to tu, začala revolúcia!” opisovala pamätníčka. V tom období pracovala v Mestskom kultúrnom stredisku v Piešťanoch, kde sa s kolegami začali stretávať. Riaditeľovi strediska sa to samozrejme nepáčilo a pamätníčku chcel vyhodiť, lenže všetko nabralo rýchly spád a nastali revolučné roky. „Doma som mala malé deti, ale po nociach sme s manželom chodili lepiť plagáty. Do miery, akej sa dalo, sme boli aktívni v rámci VPN v Piešťanoch,” opisovala. Keďže mali kamarátov v Bratislave, prišli ich podporiť aj do Piešťan. Medzi nimi herečka Zuzana Kronerová, či Ján Budaj a ďalší. Piešťanskú intelektuálnu komunitu podľa nej tvorili najmä lekári a najväčšie zhromaždenia sa odohrávali na miestnom futbalovom štadióne. 

Prvé slobodné voľby mnohí vítali, avšak rozpad Československa vníma pamätníčka negatívne. „Doteraz je to pre mňa nešťastná udalosť. Najmä z výstavného a výtvarného hľadiska, pretože robím česko-slovenské výstavy a umenie nemá hranice.”