Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jana Plulíková, rod. Benková (* 1966)

• narodila sa v Trnave v roku 1966

• od roku 1982 bola členka lezeckého oddielu Slávia Trnava, neskoršie v rokoch 1984 – 1998 členka oddielu Bezovec Piešťany

• 2012 – 2017 členka lezeckého klubu Entre Ciel et Terre, Louvain-la-Neuf, Belgicko

• vyštudovala anglický a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského

• aktívna študentka študentského štrajkového výboru na FF UK počas revolúcie 1989

• prekladateľka a tlmočníčka, od 2004 pôsobí v Európskom parlamente v Bruseli

• od strednej školy sa venuje literárnej tvorbe, vydala bilingválnu zbierku básní Amber/Jantár a knihu spomienok na tragicky zosnulého manžela, horolezca Vladimíra Plulíka - Everest ‚98 – Svedectvá

Jana Plulíková, rodená Benková, sa narodila 9. februára 1966 v Trnave do rodiny presvedčeného komunistu a hlboko veriacej katolíčky. Neotrasiteľné rodičovské pozície ju priviedli k ostražitosti voči akýmkoľvek ideológiám a doktrínam.

Zažila pekné detstvo v krásnom historickom prostredí Trnavy. „Bola som dieťa, ktoré v škole robí, čo sa mu prikáže, a vyskakuje len v rámci detskej nezbednosti. Treba si uvedomiť, že komunizmus sám seba prezentoval ako niečo morálne a krásne. To, čo sa servírovalo deťom, napríklad na pionierskych schôdzach, znelo dobre: zber gaštanov, starostlivosť o prírodu, pomoc starším. To politické – to sa mi zdalo, že so mnou nesúvisí. Čo publikovali noviny, čo písal denník Pravda o zjazdoch, záveroch, to šlo mimo mňa, boli to frázy,“ spomína Jana Plulíková.

Bublina praskla

Zlom nastal, keď sa mladá Jana začala venovať lezeniu v rámci horolezeckého oddielu Slávia Trnava: „Keď som mala šestnásť rokov, začala som chodievať na skaly, kde som sa zrazu stretla s ľuďmi z praxe, s robotníkmi, inžiniermi. Boli odo mňa o dvadsať-tridsať rokov starší.“ Dovolili si žartovať na tému násteniek najlepších pracovníkov a plnenia plánu na 130%. Príhody z prevádzok svedčili o tom, ako sa klame, aby sa výsledky napasovali na vytýčené ciele. „Večer pri ohni zneli piesne Karla Kryla. Vtedy som nevedela, čo sa deje, ako môže niekto čosi také spievať. Znelo to autenticky, a zároveň to bolo proti doktríne, ktorú ma učil otec a škola. Spomenula som si na mamu, že tiež neverí tomu, čo žijeme. Tam som zažila zlom. Akoby praskla bublina, v ktorej som dovtedy bola nevedomky uväznená,“ opisuje Jana Plulíková. Vtedy si mladá Jana uvedomila, že vlastne žije v diktatúre: „Zistila som, že žijem v zvláštnej konštrukcii, kde sa oficiálne tvrdenia na tribúnach a realita úplne rozchádzajú.“

S priateľmi z trampského spoločenstva potom chodievala na české letné festivaly, ako boli Porta a Lipnice, kde vystupovali odvážnejší pesničkári a v piesňach kritizovali stav spoločnosti v osemdesiatych rokoch.

„Bol to ‚ostrovček pozitívnej deviácie‘. Tvorili ho ľudia žijúci cez víkendy v horách. Trampské osady, bývalí skauti, turisti, horolezci a to, čo rozprávali večer pod hviezdami,“ spomína. Do kopcov chodievala mladá Jana podobne ako mnohí, ktorí sa cez víkend potrebovali slobodne nadýchnuť v prírode, aby mohli zvládať dvojaký život pracovného týždňa.

Narážky na klamstvá režimu sa kopili aj inde. V trnavskom divadle sa kritické komentáre k súdobému dianiu objavili aj v Shakespearových hrách. Pribúdali aj koncerty pesničkárov v malých kluboch a na internátoch v Bratislave, napríklad na Mladej garde.

Rozpor medzi doktrínou a realitou vnímala mladá Jana aj cez umenie a históriu. Obdivovala kaštiele, historické parky, sochárske umenie, architektúru miest a vnímala, že ľudia, čo tu boli predtým, mali hlboký zmysel pre krásu a iné predstavy o živote ako komunistický vzor. Zdalo sa jej, že tí, čo vytvorili takú krásu, nemohli byť takí zlí, ako ich opisovala komunistická propaganda.

Nestále univerzitné časy

V roku 1984 nastúpila mladá Jana na vysokú školu. Z poslušnosti šla na „počítače“ na SVŠT (Slovenská vysoká škola technická, dnes STU), ale nestotožňovala sa s predmetom štúdia. Uvedomila si, že je niekde, kde ju dotlačil systém – ona sama si nemala šancu naozaj vybrať, čo chce v živote robiť. Napokon sa rozhodla toto štúdium predčasne ukončiť už v druhom ročníku, a to i napriek odhováraniu priateľov a rodiny. 

Keďže nemohla ostať len tak nezamestnaná, nastúpila do práce na železnici. Toto pracovné miesto bolo skôr symbolické – bolo umelo vytvorené kvôli stopercentnej zamestnanosti obyvateľstva. Jeho hlavnou výhodou bolo, že mala čas pripravovať sa na prijímacie skúšky na štúdium jazykov, a zároveň mala k dispozícii režijný cestovný lístok, čo využívala každý víkend na cesty do hôr s priateľmi. 

Mladá Jana bola v septembri 1986 prijatá na štúdium anglického a slovenského jazyka na FF UK. Už od detstva rebelovala proti mame tým, že prestala chodiť do kostola a na náboženstvo. Do konca strednej školy prišla fáza vzdoru aj proti otcovi, ktorý bol naivným komunistom. Hľadala si svoj vlastný svetonázor: cez jogu, budhizmus, panteizmus, cez knihy, obrazy, filmy premietané vo filmových kluboch, aj skrz divadlo. Práve na filozofickej fakulte spoznala inšpirujúcich ľudí, ktorí jej ukázali nové obzory poznania. 

V treťom ročníku, vo februári 1989, sa mladá Jana vydala za Vladimíra Plulíka, ktorý bol jej priateľom z piešťanského horolezeckého oddielu. Vtedy už vnímala režim ako obrovskú ťažobu, s ktorou sa nedá pohnúť. Mala pocit, že „oni sú všade, že sa špehuje, všade je prítomný strach z represálií, treba opatrne hovoriť ešte aj vtipy – samozrejme, hlavne tie z kategórie ‚o zlatú mrežu‘,“ spomína dnes. Žiaľ, nebolo možné žiť inak ako dvojtvárne: s blízkymi hovoriť úprimne a na verejnosti radšej nosiť ochrannú masku a veľmi sa nevyjadrovať.

Na katedre slovenčiny študovali sčasti aj „zakázaných“ autorov, napr. Laučíka a Tatarku. Jana Plulíková si pamätá zvláštny spôsob, ako sa o nich hovorilo: „Boli to akési ‚tance‘ okolo podstaty. Všetko sa hovorilo v náznakoch, inotajoch. Aj profesori museli byť opatrní, pretože i medzi študentmi a učiteľmi boli adepti na spoluprácu s ŠtB alebo vstup do strany, či priamo straníci a donášači.“

Prelomový november 

Jana Plulíková si presne pamätá obrovskú radosť z pádu Berlínskeho múra, no aj pocity neistoty, ktoré sa miešali s počiatočnou eufóriou. Hlavou jej prúdili úvahy, či „to“ príde i do Československa. Zároveň na povrch prerážal pocit rezignácie, že u nás by sa taká ohromná vec nikdy nepodarila. 

Frustráciu zo života v pretvárke prelomila až informácia o tom, čo sa udialo v piatok 17. novembra v Prahe. V tom čase sa ešte nevedelo, že zopár študentov na internátoch v Mlynskej doline už cez víkend 18. – 19. novembra spísalo prehlásenie. „Vtedy sa ešte verilo, že bol zabitý študent Martin Šmíd. U mnohých ľudí to vyvolalo otvorený hnev proti režimu a silné emócie, ako si mohli dovoliť poslať armádu proti študentom. Frustrácia dosiahla svoj vrchol. V pondelok 20. novembra sme mnohí šli do školy s tým, že pôjdeme do štrajku ako Pražáci. Že niečo napíšeme, jednoducho, nenecháme to len tak... Len sme nevedeli, ako to všetko urobiť. Až spätne po rokoch sme si uvedomili, že práve vtedy sa začala Nežná revolúcia,“ opisuje zlomové udalosti Jana Plulíková. 

Študenti prišli v pondelok 20. novembra do budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, no nevyučovalo sa. „Tichou poštou“ sa rozšírila informácia, že sa majú všetci dostaviť do auly. Jana Plulíková spomína na napäté chvíle: „Prišli sme do auly v budove právnickej fakulty na Šafárikovom námestí, ale bola zamknutá. Tlačili sme sa pred vchodom do auly. Tí, čo cez víkend spísali výzvu, vyskakovali po jednom na vnútornú podobločnicu a každý prečítal iba jednu vetu. Tam bolo vidieť ten hrozný strach z toho, čo sa môže stať...Vymysleli to teda takto, aby sa rozložilo ‚bremeno viny‘. Keby to prečítal iba jeden, zatknú ho a revolúcia skončila. Niektorí spomedzi študentov už vtedy vedeli, že ak sa má niečo vážne zmeniť, musia sa pridať masy, nestačí len zopár kritikov. Uvedomovali si, že treba vyburcovať váhavých, aby nebolo možné zastaviť začínajúcu revolúciu tým, že policajti dajú zopár jej protagonistov do väzenia.“ 

Vzápätí prišiel pokyn dekana Vladára otvoriť aulu. „Zrejme sa vedenie školy bálo, že sa študenti zhromaždia vonku a začnú manifestovať ako v Prahe. Tak nás radšej ‚upratali‘ do auly. Hodnostári univerzity si posadli na pódium; my, študenti, sme sedeli dolu ako plebs. Zapli ozvučenie, pred pódiom naboku stál mikrofón na stojane. A zrazu začali študenti spontánne vyskakovať, pristupovať k mikrofónu a hromadne sa dopytovať, ako mohol štátny aparát dopustiť, že sa v takom množstve a tak agresívne zasiahlo proti študentom, ktorí hovoria pravdu,“ približuje detaily Jana Plulíková. 

Vytvoril sa rad čakajúcich na mikrofón. Pretrhla sa hrádza! Všetci chceli povedať, čo mali už dlho na srdci. Študenti spočiatku žiadali vedenie Univerzity Komenského, aby sa aj ono k situácii vyjadrilo. „Vtedy sme ešte neboli revolucionári. Žiadali sme len, aby povedali, že v piatok v Prahe to bolo ‚cez čiaru‘. My sme solidarizovali s Prahou, chceli sme sa pridať k študentom, štrajkujúcim proti zásahu armády a polície v piatok 17. novembra. Ale ešte aj vtedy sme sa pýtali autorít na názor. Lenže tie si zatiaľ kopali vlastný hrob... Tým, že boli takí zabetónovaní vo svojich pozíciách. Roky rokúce sa im nikto neopovážil nič takto úprimne povedať. Chceli nás odbiť frázami ako ‚To sa vyšetrí‘. Vraj nemôžu vydať oficiálne stanovisko, lebo ešte nezasadol stranícky výbor... Prázdne papierové slová bez podstaty a obsahu.“

Hodnostári univerzity a straníci sa okrem neustáleho odďaľovania riešení snažili odkloniť pozornosť študentov iným smerom – na kvalitu internátov, stravy a podobne. Jana Plulíková si presne pamätá pocit obrovského rozhorčenia: „Vnímala som to tak, že moja úcta k nim ako autoritám klesá. Boli to bábky, ktoré nemali vlastný názor. Vtedy bolo naozaj obrovské šťastie, že medzi nami bolo zopár pripravených ľudí: Dano Bútora, Milan Novotný, Boris Strečanský, Sveťo Bombík, Henrieta Hrinková, Dino Hochel a ďalší. Týchto ľudí sme počúvali, oni sa dokázali vyjadrovať k veci a jasne pomenovávať problémy... Rezonovali s búrlivou náladou v aule.“

Po takýchto dúškoch „živej vody“ nasledovalo habkanie a frázy z vyvýšeného pódia. „Tiež som sa nahnevala, postavila sa do radu na mikrofón, zreteľne a hrdo som sa predstavila: ‚Jana Plulíková, študujem angličtinu a slovenčinu...‘A povedala som niečo ako: ‚Keď tak počúvam, ako sa snažíte zahatať ten živý prúd, čo sa tu konečne derie na svetlo, ako sa vyhovárate, ako neviete, čo si myslíte v takejto zlomovej situácii... pre mňa už nie ste autoritou. Ja sa za vás hanbím.‘ Po týchto slovách zavládlo v aule ticho. Obzrela som sa, či ma idú zobrať do väzenia,“ spomína. 

Nasledujúci rečníci zašli ešte ďalej. Nabrali odvahu povedať nahlas: „Vy pre nás nepredstavujete niekoho, kto môže za nás hovoriť. Chceme si zvoliť svojich vlastných zástupcov.“ Študenti vyzvali hodnostárov, aby opustili pódium a zasadli tam študenti. Jana Plulíková opisuje kľúčové momenty: „Revolúcia sa od toho pondelkového stretnutia v aule 20. novembra 1989 začala organizovať uprostred všetkej autenticity chaosu a spontaneity. Nadobúdala svoju pravú formu. Prišlo na písanie výziev, vylepovanie plagátov, angažovanie ostatných, oslovovanie ďalších vysokých škôl. Spojili sme sa s VŠVU, tam sa presunul hlavný stan revolúcie. Kúsok odtiaľ sa vytvorilo ohnisko VPN, kde boli skúsení ľudia, ktorí aj politicky vedeli, čo si počať.“

Každý deň bola na fakulte a pomáhala organizovať stretnutia na katedrách, presviedčala ostatných študentov, aby sa pridali na večerné manifestácie a večer sa ich zúčastňovala aj ona sama: „Chodili sme na námestia, vylepovali plagáty a transparenty. Iní zasa chodili do škôl, fabrík, závodov po celom Slovensku, všade, kde bolo treba... Chodili sme dovtedy, kým sa námestia celkom nezaplnili. Takmer každý deň bola večer manifestácia, chodilo tam stále viac a viac ľudí, až kým bol na deň 27. novembra 1989 vyhlásený generálny štrajk. Vtedy sa už dlhšie volalo po zrušení štvrtého článku ústavy, teda po zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany. Generálny štrajk týmto volaniam dodal váhu a režim padol preťažený vlastnou slabosťou.“ 

Jana Plulíková pracovala v štrajkovom výbore. Pomáhala zvoleným vodcovským osobnostiam s koordináciou akcií, komunikovala a koordinovala kroky s ostatnými vysokými školami, VPN a Občianskym fórom, telefonovala, prepisovala vyhlásenia, pozývala ľudí na stretnutia a manifestácie, moderovala stretnutie študentov s učiteľmi na katedre anglistiky, dokonca s manželom vešali obrovský transparent na budovu právnickej fakulty: „Tam sa mi zišli lezecké skúsenosti,“ spomína dnes s úsmevom.

„Keď každý obvolal svojich známych, námestia boli stále plnšie. Bola to mravčia práca, s papiermi, kopírovaním, zvolávaním stretnutí... Z tých čias si pamätám aktívne zaangažovaných Rada Števčíka, Ivana Rumánka, Tomáša Hrivnáka, Mira Kováčika, ktorý ma volal aj na protest bratislavských študentov 16. novembra... Ale tá drobná práca bola veľmi dôležitá, lebo zväzáci a straníci tiež vypisovali svoje traktáty, snažili sa odkloniť smer diania inde – napríklad na výmenu postelí na internátoch a lepšiu stravu,“ uvádza podrobnosti. 

Na druhej strane niektorí revolúciu pochopili ako šancu na pomstu alebo akékoľvek nezmyselné zmeny: „Na katedre anglického aj slovenského jazyka sa niektorí študenti až odtrhli z reťaze – žiadali zrušenie odborných predmetov a kritizovaných učiteľov chceli vyhodiť zo školy. Zdalo sa mi to ako honba na čarodejnice. Aj preto som postupne z aktívnej študentskej pozície vycúvala, takýchto študentov som zastupovať nechcela.“

Cieľ splnený

Jana Plulíková videla cieľ revolúcie v zrušení štvrtého článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ a vo voľbe nového prezidenta Československa, Václava Havla, pred Vianocami 1989. Vnímala situáciu tak, že študenti pomohli mobilizovať ľudí, a potom hlavnú aktivitu prevzali politicky podkutejšie osobnosti, ktoré vedeli, čo treba so štátom a režimom prakticky robiť ďalej. „Zbavili sme sa jarma, vrátili sme sa k vlastným životom a mysleli sme si, že ich budeme žiť lepšie,“ dodáva.

Hneď v januári 1990 sa otvorila možnosť študovať jeden semester na univerzite v Pittsburghu. Odletela tam aj s dvoma študentkami španielčiny. Po skončení výmenného pobytu ešte celé leto s manželom Vladimírom Plulíkom cestovali stopom a liezli po horách v USA. „Tam nás šokovalo, že bežných Američanov dianie u nás v Československu vôbec nezaujíma.“ 

Čoskoro Jana Plulíková úspešne ukončila štúdium na univerzite, narodil sa jej syn a popri materskej dovolenke pracovala na voľnej nohe ako prekladateľka a tlmočníčka. Začiatok deväťdesiatych rokov si pamätá najmä ako prudké zmeny v každej sfére života. Pozvanie na vstup do aktívnej politiky však odmietla. 

Veľmi kriticky vnímala nástup Vladimíra Mečiara do vrcholovej politiky. Stretla sa s ním pracovne, dvakrát pre neho tlmočila: „Mala som z neho dojem miloty, ktorá je až podozrivá.“ Pri tlmočení si všimla, ako protirečivo a vágne sa Mečiar vyjadruje. Jeho prejav bol ambivalentný, každý si doň mohol naprojektovať niečo iné. Tlmočiť ho významovo presne bolo takmer nemožné. 

Zároveň si uvedomovala, že na Slovensku takmer niet iných pripravených a schopných politikov. Chýbala nám generácia štátnikov. Mečiar sa štylizoval do takejto roly a hral ju bravúrne: „Vtedy len veľmi málo ľudí na Slovensku malo predstavu ako ďalej, čo so štátom, ako spravovať spoločnosť, ekonomiku, silové rezorty. Poliaci aj Maďari boli v tom čase ďalej, nehovoriac o Čechoch. Na Slovensku toto všetko šlo v nasledujúcich rokoch sťažka a krkolomne. Práve vtedy sa zaktivizovali mnohí takí, ktorí dovtedy čakali, ako sa veci vyvinú, a medzičasom už zistili, čo a ako. Neuvedomovali sme si, že sme nechali priestor oportunistom. A horším... Predátorom, sociopatom,“ spätne hodnotí Jana Plulíková.

Plulíkovcom sa po synovi narodila dcéra. Prelom storočí bol pre Janu Plulíkovú hlavne o rodičovských starostiach a radostiach. Politiku sledovala, ale nevidela pre seba priestor, ako sa zapojiť, okrem občasného glosovania a publikovania pre Kultúrny život, Revue svetovej literatúry či časopis Aspekt. Naďalej prekladala a tlmočila pre vznikajúce mimovládne organizácie. Tam sa cítila doma viac ako v komerčných projektoch jej malej firmy.

S rozdelením Československa osobne nesúhlasila. S odstupom času však hodnotí, že situácia sa vyvinula pre obe krajiny priaznivo.

Horolezci dosiahli vrchol Everestu, HZDS morálne dno

Jana Plulíková napísala knihu rozhovorov s horolezcami zo slovensko-čínskej výpravy na Everest roku 1998. Organizoval ju horolezec a podnikateľ Pavol Lazar. V záverečných fázach príprav ho oslovil generálny riaditeľ Štúdia Koliba Vladimír Ondruš, člen HZDS, a ponúkol veľkorysé finančné zabezpečenie expedície ako hlavný sponzor (popri Tipose a agentúre Donar, ktoré boli tiež napojené na HZDS), ktorý bude mať voľnú ruku pri všetkých mediálnych výstupoch.

Horolezci až pri prebaľovaní nákladu v čínskom meste Čengdu našli vlajky s logom strany HZDS a vtedy im Lazar osvetlil, čo od nich Ondruš žiada. Jarná výprava mala byť zneužitá v jesennej predvolebnej kampani. Vladimír Ondruš deň pred týmto odhalením odcestoval na Slovensko. Po búrlivej diskusii a vypätej atmosfére sa členovia výpravy dohodli, že vlajku síce na vrchol vynesú a odfotografujú, ale výsledok sa nebude verejne publikovať. Ako spomína Peter Hámor, „náš nesúhlas by však znamenal silne problematický návrat domov, pričom nám bolo okrem iného ‚ponúknuté‘ uhradenie všetkých doterajších nákladov, čo si nikto z nás nemohol dovoliť. Boli sme donútení pristať na pravidlá hry, ktoré sme neurčovali my.“

Peter Hámor a Vladimír Zboja vystúpili na Everest s použitím kyslíka na nariadenie Vladimíra Ondruša, aby vrchol dosiahli za každú cenu. Tým sa však znížil športový výkon. Vladimír Plulík na Everest vystúpil bez kyslíka. Hámor a Zboja naň vyniesli a zdokumentovali vlajky.

Samozrejme, do médií šla ako prvá správa o vlajke a až potom o výkone horolezcov a strhla sa smršť odsúdenia výpravy za propagáciu tejto politickej strany. Navyše došlo k spochybňovaniu výkonov najmä Vlada Plulíka, ktorý na vrchol vystúpil bez kyslíka a bez odfotografovania vlajky HZDS a navyše deň predtým vyniesol zásoby pre skupinu do tábora vo výške 8 300 metrov nad morom.

Dňa 6. júla 1998 slovenské denníky priniesli vyhlásenie väčšiny účastníkov výpravy, v ktorom vysvetľujú svoj postoj: „Prijali sme výzvu a každý z nás si musí sám spytovať svedomie. Ako rád vravieval pán Ondruš, športovať si do Himalájí môžeme chodiť za vlastné peniaze. Boli by sme radi, keby ste si vy, ktorí ste boli ochotní túto spoveď prečítať, urobili o tom všetkom aspoň trochu neskreslený obraz a neprenášali svoje opovrhnutie na ľudí, ktorí s tým majú spoločné iba to, že tiež lezú na hory. Veríme, že naša skúsenosť bude mementom pre ostatných. Aby sa už nikdy športové ciele nezneužili na politiku.“

Členmi expedície Čomolungma ’98 boli: Jaroslav Dutka, Stanislav Glejdura, Martin Heuger, Tibor Hromádka, Pavol Jackovič, Roman Jelenský, Milan Packo, Vladimír Plulík a Jaroslav Vonderčík.

Medzi podpismi pod týmto vyhlásením však chýbali mená Vlada Zboju a Petra Hámora, ktorí na vrchol Everestu 19. mája s použitím kyslíka vystúpili, a tiež vedúceho expedície Pavla Lazara. Peter Hámor neskôr poskytol rozhovory médiám. Vlado Zboja publikoval v denníku Slovenská republika, hlásnej trúbe HZDS, svoje denníky z expedície, čím podľa ostatných nedodržal dohodu, že výprava nebude lojálna HZDS.

To, že HZDS dosiahlo morálne dno a chcelo jednoznačne využiť výpravu len na svoju nehanebnú propagáciu, je evidentné aj z toho, že po výprave veci sponzorované Kolibou, ktoré boli mnohé šité na mieru a mali po expedícii horolezcom ostať, boli po návrate výpravy skonfiškované Vladimírom Ondrušom.

Jana Plulíková o svojej knihe hovorí: „V horolezeckej komunite mi vyčítali, že som v knihe kládla moralizujúce otázky, či by boli horolezci odfotografovali aj vlajku s hákovým krížom, ak by za to nejaký sponzor zaplatil výpravu a umožnil im ‚splniť si sny‘. Ja si však za otázkami, ich vyznením a celkovou koncepciou knihy stojím.“

Vladimír Plulík podal ešte veľa vynikajúcich športových výkonov, avšak zo svojej poslednej výpravy na Broad Peak sa už, žiaľ, nevrátil. Jeho spolulezec Jozef Kopold nikdy neobjasnil okolnosti, za ktorých sa rozdelili.

Jana Plulíková posledných desať rokov žije s oboma deťmi v Bruseli, kde tlmočí pre Európsky parlament, Radu a Výbor regiónov. Táto príležitosť jej dala nové možnosti i rozhľad a zároveň ju veľmi teší družnosť miestnej československej komunity. Podarilo sa jej vydať bilingválnu zbierku básní a stále píše texty piesní a krátke príbehy.